Debaľcevská facka dopadla na našu tvár

Mieru ruského cynizmu vo vyjadreniach ku Kremľom vyvolanej vojne na Ukrajine v stredu k novej dokonalosti priviedol minister zahraničia Sergej Lavrov. To vtedy, keď vyhlásil, že Moskva trvá na bezpodmienečnom zastavení paľby aj v Debaľceve.

Lavrovovi sa v tej chvíli už ľahko tvárilo mierotvorne, keďže ukrajinská armáda mesto práve opúšťala, o čom bezpochyby dobre vedel od svojich spravodajcov priamo na bojisku, ak už zabudol sledovať všetky svetové médiá.

Zásadnou otázkou je, či tento vojenský úspech Putina konečne uspokojí. Rozum nahovára, že by to tak malo byť, ale ruské správanie už dávno opustilo mantinely, v ktorých sme zvyknutí uvažovať na západ od Donbasu. Okrem cynizmu je práve nepredvídateľnosť tým, čo dnes kremeľskú politiku definuje najlepšie. Proti nádeji, že prímerie bude trvalé, hovorí aj neúspech na juhu donbaského bojiska, kde sa separatistom nepodarilo obsadiť strategicky dôležitý Mariupoľ.

Ruskej rozpínavosti pravdepodobne ďalšiu guráž dodá aj veľká facka ukrajinskej morálke (a s ňou spojené vnútropolitické následky v Kyjeve), ktorú táto ťažká porážka nepochybne znamená.

Z pohľadu Západu sú nateraz jasné dve veci. Kremľom sa opäť nechal podviesť, čo ho stavia pred nevyhnutnosť prijať závažné rozhodnutia. Robert Fico a spol. síce budú porazenecky (alebo spiklenecky?) trvať na tom, že ďalšie sprísňovanie sankcií nedáva zmysel, pretože ani tie doterajšie Moskvu nezastavili, ale Európa inú možnosť nemá.

Predseda slovenskej vlády do nej mentálne celkom nepatrí, preto to nepochopí, ale agresorovi za našimi hranicami treba klásť odpor tým, čo máme k dispozícii. A nič iné ako sankcie v rukách nedržíme.