Kam až siaha Tomanovej beztrestnosť?

Začalo sa to zdanlivou maličkosťou: podozrením, že dcéra komisárky pre deti Petronela Tomanová vo svojom súkromnom detskom domove nezaobchádza s deťmi tak, ako káže zákon, ktorý vraví, že deti do šesť rokov majú byť v profesionálnej rodine. Na konci je silná pachuť z toho, ako si možno vytvoriť akýsi feudálny ostrovček svojho vlastného práva, pokiaľ ste správny človek na správnom mieste.

Naposledy sa dalo konštatovať, že osudy Tomanovej detí sú v rukách sudcov. Šlo spolu o šesť okresných súdov, kam verejná ochrankyňa práv podala podnety, lebo tieto súdy rozhodli o umiestnení do domova PETO. Urobila to aj preto, lebo Tomanová neumožnila jej pracovníkom riadnu kontrolu.

Konanie o zmene ústavného zariadenia a prešetrenie pomerov tak, ako si ho predstavuje normálny človek, neprebehli ani na jednom súde. Konania boli všade buď zastavené, alebo ani neotvorené. Prešetrovanie pomerov? Jeden súd sa na to necíti vôbec príslušný, iný práve prešetrením pomerov nezistil „opodstatnenosť zmeny“.

Okresné súdy Bratislava II. a V. neodpovedali na otázky vôbec, ani napriek urgencii, pričom Petržalka sa vyjadrila, že vytýčila pojednávanie o zmene ústavného zariadenia.

Bolo to pekné pojednávanie, mal by ho vidieť každý, kto sa túži naučiť niečo o slovenskom súdnictve. Prišli všetci, čo sa chceli o Tomanovej pomeroch dozvedieť viac: právnička z kancelárie Verejného ochrancu práv a päť či šesť ľudí z médií, no nie kolízny opatrovník ani zástupkyňa detského domova.

Dvojminútový súd

Prvý polčas z asi dvojminútového pojednávania strávila sudkyňa Štannerová tým, že zakázala vyhotoviť obrazový aj zvukový záznam, zvyšok času diktovala uznesenie, že konanie zastavuje. Odôvodnenie neposkytla, lebo na to majú hovorcu, ktorému ho však tiež nedala, ak zaň nepokladáme jednu vetu o neopodstatnenosti zmeny.

Prípad sa skončil – ak nerátame možnosť, že ešte bude mať dohru v podobe pomsty tým, čo sa usilovali niečo zistiť a dnes majú na krku trestné oznámenia.

Zhrňme, čo sme sa v rámci prípadu PETO dozvedeli o tom, ako sa štát správa k „svojim“ deťom.

1. Vchod do podzemia sa ďalej uzatvára a je doň čoraz menej vidno. Ak pred dvoma rokmi ešte nebol problém získať informácie o počtoch a pohyboch detí v jednotlivých domovoch, dnes sa to už nedá. Preto ťažko povedať, prečo práve v Bratislave štát potreboval vytvoriť 16 nových miest pre „štátne deti“ a prečo práve v Tomanovej domove, ktorého prestavbu ešte dotoval a akreditáciu napodiv udelil zrúcanine, ktorá šla dolu. Šestnásť domováckych miest štát stojí asi 180-tisíc eur ročne plus ďalšie dotácie.

2. Pohľad na tento kolotoč nie je ani zďaleka taký veselý ako na deti v lunaparku. Štátne deti sa tu točia ešte oveľa rýchlejšie. Informácie o Tomanovej porušovaní zákona boli široko publikované vo februári. Keby sa súdy boli chceli držať zákona, začali by konať hneď aj bez podnetu, pretože majú povinnosť „sústavne sledovať spôsob výkonu ústavnej starostlivosti“. Kým sa však rozhýbali aspoň k formálnym aktivitám, kolotoč sa niekoľkokrát zastavil, pričom osadenstvo nastúpilo a vystúpilo. Jediný súd tvrdí, že konal aj pred podnetom, a to Okresný súd Malacky, šlo však len o prebiehajúce konanie o umiestnení.

3. Súdy sa spoliehajú na úrady práce, „konajú spravidla na ich podnet“, ako sa vyjadril napríklad Okresný súd Bratislava III. Lenže tieto úrady sú nezávislým mechanizmom nekontrolovateľné, ako ukazuje aj prípad PETO. Súdna moc tu nemá najmenšiu ambíciu stavať sa voči exekutíve kriticky a nezávisle, len ju slepo počúva. Ak exekutíva zlyhá spôsobom, ktorý sa nedá zatušovať, vinu hodí na koncového pracovníka, ako ukázal prípad Lucka, pričom systém veselo frčí ďalej bez zmeny, ak nepočítame tendenciu siahať ľuďom na ústavné slobody legislatívnymi zmenami, napríklad o vstupe do obydlia. Málokomu už prekáža, že nie nedostatok právomocí úradu bola hranica medzi Luckiným životom a smrťou. Problém bol, že podnety od pozorných susedov hnili tri roky na neskontrolovateľnom úrade práce.

Korupcia pri adopcii?

4. Ako sme sa už zmienili, deti sa tu točia tempom pečiva v dedinskom obchode. Adopcie sú najlatentnejšia oblasť korupcie vôbec, pretože adepti na osvojiteľstvo sa nikdy nepripravia o (často poslednú) možnosť získať dieťa. Položme si starú dobrú antickú otázku: Qui bono? Pre koho je dobré, že je systém dokonale zabetónovaný? Pre deti? Nedajme sa vysmiať.

Najžiadanejšie sú malé (do roka), biele a zdravé deti. Ak nám súd na otázku o dieťati, ktorého umiestnenie ho malo zaujímať vo februári, odpovie, že v auguste je už osvojené, je to zvláštne, lebo len predosvojiteľská starostlivosť (pobyt dieťaťa u budúcich rodičov) trvá podľa zákona minimálne deväť mesiacov. Dúfajme, že šlo len o nepresnosť v informovaní.

Kým sa však žiadateľom neodhalia poradovníky a spôsob rozhodovania, čo sa dá aj pri zachovaní ochrany osobných údajov, len na to chýba vôľa, nikdy sa to nezmení.

5. Ak sa Tomanová rozhodne použiť tieto výsledky, ktoré jej všetky hrajú do karát, v trestnoprávnych sporoch, čo sa pokúša rozbehnúť, najmä proti ľuďom publikujúcim, treba mať na pamäti, že situáciu z februára, opisovanú vo videoreportáži Lucie Piussi, nikdy nikto neprešetril, teda ani nepreukázal opak. Tí, čo kontrolovať chceli, nemohli (verejná ochrankyňa práv) a tí, čo mohli, nechceli, respektíve nechceli nič nájsť.

Veľa šťastia, deti. Budete ho potrebovať, lebo zákonné prostriedky na zvrátenie tohto stavu sa práve vyčerpali.