štvrtok

Radšej návrat ku koreňom, ako takéto olympiády

Olympiáda je čoraz väčšou záťažou. V roku 2016 stojí na rázcestí, na ktorom je v hre jej samotný zmysel.

Antická Olympia. Foto – TASR

Keď sa Kerri Strugová na olympiáde v Atlante v roku 1996 rozbiehala na svoj druhý pokus v skoku cez koňa v rámci súťaže družstiev, vedela, že musí dopadnúť. Za každú cenu dopadnúť. V hre bola zlatá medaila.

Pri predchádzajúcom pokuse si vyvrtla členok a ledva chodila. Nemohla, vlastne ani nechcela súťažiť. „Potrebujeme to?“ spýtala sa svojho trénera Károlyiho. „Musíš ísť ešte raz, musíš ísť, aby sme získali zlato,“ odpovedal jej. A Kerri šla.

Pri rozbehu nemihla brvou, skok zvládla dokonale a dopadla na obe nohy, na tú zranenú sa však nemohla spoľahnúť. Nevyhnutnú chvíľu potrebnú na to, aby bol pokus uznaný, s rozpaženými rukami poskakovala, hneď potom šla k zemi. Károlyi ju za ovácií domáceho publika zo žinenky odniesol na rukách.

Američanky vyhrali a nielen to: porazili Rusky. Napísali príbeh o olympizme, súťaživosti, súdržnosti, ktorý navyše nebol posledný – aj v Riu sa zaiste odohrá niekoľko podobných. Problém nie je v tom, že by letné olympijské hry boli nedostatočne inšpiratívne alebo neumožňovali zúčastniť sa naozaj každému.

Problém je v tom, že cena za podobné príbehy je priveľká. Povedané inak – olympijské hry každé štyri roky v inom meste vyvolávajú stále hlasnejšie a čoraz oprávnenejšie otázky o svojom zmysle ako takom.

Kde hľadať skutočnú olympiádu?

Vyvezte sa niekedy lanovkou na Montjuic, barcelonský olympijský kopec, alebo sa naň prejdite pešo. Je to príjemná vychádzka po kľukatých cestách citlivo zasadených do prostredia – čo je ostatne charakteristické pre celú Barcelonu, v ktorej architektúra v prvom rade splýva s okolím.

Na vrchole Montjuicu nájdite olympijský štadión, ktorý je otvorený verejnosti; pravda, okrem situácií, keď ho práve chystajú na koncert alebo iné veľké podujatie. Aj vtedy však doň môžete nazrieť cez obrovskú vstupnú bránu a na chvíľu precítiť atmosféru.

Zdá sa, že na tomto štadióne ešte bola prítomná; možno preto, že bol postavený v roku 1929, tu ešte cítiť to, čo si predstavujeme, keď sa povie olympiáda. Naposledy; potom už predsa nasledovala Atlanta a jej hry ak aj nie zrežírované Coca-Colou, tak s jej výrazným nádychom. Montjuic sa zdá byť dôstojným miestom, kde akýsi duch prevláda nad obchodom, ale znamená to, že práve tu sa odohrala posledná autentická olympiáda?

Sotva.

Na Montjuicu donedávna svoje zápasy hrával prvoligový Espanyol, ten to však v meste, ktorému kraľuje FC Barcelona, mal vždy objektívne ťažké. Štadión nikdy nezaplnil a on v prvom rade nikdy nebol futbalový. Espanyol sa odsťahoval, štadión je využívaný naďalej. Občas.

Ak teda nie Barcelona, čo potom? Soul? Ten Soul, kde vo finále boxerskej strednej váhy zvíťazil domáci Park Si Hun nad Royom Jonesom a na stupni víťazov radšej zdvihol Američanovu ruku, aby zmyl aspoň kúsok z hanby, za ktorú nemohol? V jasnom súboji, ktorého prvé kolo Jones vyhral 20:3, mu rozhodcovia prisúdili víťazstvo – čo mal robiť?

Ak nie Soul, ocitáme sa v Los Angeles (1984) a v Moskve (1980), ktoré viac než olympiádami boli politickými demonštráciami. Sme pri Montreale, ktorý dodnes v olympijských kruhoch platí za jednotku nezmyselnosti:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 82831 z vás dostáva správy e-mailom