Denník N

Eddie Stevens: Sme anti-establišment a sme na to hrdí

Eddie Stevens s partnerkou Janou Kirschner. a hudobnej scéne sa prvýkrát zviditeľnil, keď začal spolupracovť so skupinou Freak Power, ktorej zakladateľom bol Norman Cook (neskôr známy ako Fatboy Slim). Potom hrával s kapelami Moloko a Zero 7. S Janou Kirschner sa zoznámil, keď produkoval slovenskú skupinu Lavagance, okrem jej albumov Krajina rovina, Moruša biela a Moruša čierna produkoval aj album skupiny Para. Foto – René Miko
Eddie Stevens s partnerkou Janou Kirschner. a hudobnej scéne sa prvýkrát zviditeľnil, keď začal spolupracovť so skupinou Freak Power, ktorej zakladateľom bol Norman Cook (neskôr známy ako Fatboy Slim). Potom hrával s kapelami Moloko a Zero 7. S Janou Kirschner sa zoznámil, keď produkoval slovenskú skupinu Lavagance, okrem jej albumov Krajina rovina, Moruša biela a Moruša čierna produkoval aj album skupiny Para. Foto – René Miko

Asi žiadny iný zahraničný muzikant toľkokrát nekoncertoval na Slovensku ako on. Britský producent a klávesista sem chodil ešte skôr, než sa dali dokopy s Janou Kirschner.

Dohodli sme sa, že sa stretneme na Pohode, keď dohrá. Aj preto, lebo v ten deň hral dvakrát, na dvoch veľkých pódiách, takmer hneď po sebe, čo sa na trenčianskom letisku ešte nikomu nepodarilo. EDDIE STEVENS však ani po vystúpeniach s dvomi výraznými speváčkami, ktorým produkoval výrazné sólové albumy, nepôsobil unavene, veľa vtipkoval a do rozhovoru energicky vplietal slovenčinu s čarovným prízvukom. Bavili sme sa nielen o Roisín Murphy a Jane Kirschner, ktorá je jeho životnou partnerkou. Keďže sa už niekoľko rokov pohybuje medzi Londýnom, Prahou a Slovenskom, debata sa stočila aj na nedávne britské referendum o Európskej únii.

Dá sa vlastne užiť si dva veľké koncerty za jeden večer na veľkom festivale?

Celkom hej, len som nemohol vypnúť pocit, že musím riešiť veľa technických vecí. Vlastne sme premiérovali úplne nový koncertný set, lebo album Take Her Up To Monto vyšiel len teraz. Niektoré pesničky sme síce už predtým hrali, ale nikdy nie v tejto konkrétnej zostave. Ešte to nemáme úplne zohraté. Ale vracať sa na Pohodu je vždy príjemné, cítim sa tu ako doma, nikdy som nemal žiadne nervy. Už som tu v minulosti bol s kapelami Moloko, Zero 7, s Ingrid Eto a dvakrát s Jankou. Myslím, že viackrát než ja tu hral už len Jožko Lupták (smiech).

V čom je hlavný rozdiel medzi Roisín a Janou?

Roisín je bláznivejšia, s Jankou máme okrem albumov aj deti (smiech). Obe dokážu hudbu premeniť na niečo magické. Sú veľmi inšpiratívne, ale povahovo úplne odlišné. Baví ma to s nimi, akurát nie vždy je jednoduché zladiť dokopy naše nálady a termíny. Napríklad teraz na Pohode sa to ešte podarilo, ale na Grape už to nepôjde. V tom čase musím byť v Budapešti na Szigete, nedostanem sa do Piešťan.

Nebudete však chýbať na Janinom jesennom turné. Prečo ste si opäť namiesto tradičných koncertných klubov vybrali malé nezávislé priestory?

Urobili sme to celkom zámerne. Z mojej doterajšej skúsenosti s hraním po Slovensku viem, že existujú kluby a promotéri, ktorí fungujú už dlhšie, a kde je to najmä o peniazoch, a potom sú tu novšie priestory, o ktoré sa starajú skvelí mladí ľudia s rýdzim záujmom o hudbu. Nie sú vždy akusticky dokonalé, ale majú skvelú atmosféru. A presne tie nás zaujímajú najviac. Bude to totálne odlišné od doterajších koncertov. Oveľa intímnejšie, okresali sme Morušu z pôvodnej verzie s pätnástimi muzikantmi na malú zostavu. Vždy treba skúšať niečo nové, inak sa nikam neposuniete. Ja mám rád slobodu, aj v aranž­mánoch. Tým myslím aj živé hranie, kam sa pri koncerte dostaneme, to záleží od atmosféry večera. To, samozrejme, nie je nič nové, takto to robia už roky džezmeni.

Niektorí muzikanti majú noty.

Hej, ale nesledujú ich nonstop. Ja som proti notovým stojanom na pódiu, ale niektorí muzikanti majú naozaj komplikované party, ktoré sa ťažko pamätajú. Sám som sa musel takmer dva týždne učiť part, ktorý som napísal na Morušu bielu. Pôvodne bol pre vibrafón, no musel som ho hrať ja. A teda dosť som sa zapotil. Ale je možné, že muzikanti iba nerozumeli, keď som im hovoril žiadne notové stojany (smiech).

Pred pár týždňami konečne vyšiel album Moruša čierna na vinyle, je to záver celého projektu?

Celkom určite. Zobral nám roky a sme šťastní, že sme ho nakoniec dotiahli do dvoch nahrávok a jedného remixového albumu. Jesenné turné je vlastne len kvôli tomu, lebo nám prišlo, že sme celý projekt nehrali toľkokrát, koľko by sme chceli. Z Moruše bielej aj čiernej sme mali len po osem koncertov, a to sme hrali len v kluboch. Ale sme anti-establišment, a sme na to veľmi hrdí.

Pohybujete sa medzi niekoľkými krajinami, žijete v Londýne, v Prahe aj na Slovensku. Ako vnímate nálady po referende, v ktorom sa Veľká Británia rozhodla opustiť Európsku úniu?

Zatiaľ je to len zmätok. Špeciálne v Londýne sú stále takmer všetci zaskočení a hanbia sa za to, čo sa stalo. Lenže Londýn nie je Británia, ale kozmopolitné mesto, čo dokazuje aj jeho nový starosta. Na druhej strane jeho predchodca Boris Johnson pôsobil ako správny týpek, no odrazu sa z neho vo veľkej politike stal hajzlík. Myslím si, že výsledok referenda ovplyvnili nesprávne predstavy Britov o zlých cudzincoch a zlej Európe. Iste, v Británii, rovnako ako aj na Slovensku nájdete ľudí, ktorí nenávidia cudzincov a dávajú o sebe hlasno vedieť. Lenže migrácia do Británie existuje už veľmi dávno. Nebavíme sa len o ľuďoch, čo sem prišli len nedávno a berú akúkoľvek prácu, ale o poriadnych občanoch, ktorí tu žijú už niekoľko generácií, stali sa súčasťou spoločnosti, majú tu veľké rodiny aj firmy. Každý vie, že sa nedá len tak zbaviť sa ich, lebo by sa všetko začalo rozpadať. Pokiaľ ide o praktickú stránku, zostávam optimistom. Dúfam, že pre nás muzikantov sa až tak veľa toho nezmení, a budeme spolupracovať s Európou tak ako doteraz.

Muzikantská komunita hlasovala podobne ako Londýn?

Myslím, že v nej to bolo ešte výraznejšie. Vo svojom okolí nepoznám nikoho z tábora hlasujúceho za opustenie Európy. Ja som začal chodievať na európske turné ešte v čase, keď nebolo euro a každá krajina mala vlastnú menu. Stále máme doma vrecká so starými bankovkami z celého sveta. Muzikanti boli odjakživa liberáli a kozmopoliti, vždy sa im zdalo, že je škoda fungovať iba v rodných krajinách. Keby sme mali počúvať iba britskú hudbu, bola by to katastrofa (smiech).

Urobili ste dva albumy s Roisín Murphy, tri albumy s Janou Kirschner, čo vaša vlastná tvorba?

Vlani som vydal s kamarátmi album v malom českom vydavateľstve Minority Records. Nie je to pod mojím menom, volá sa to Post Office: The Marylebone Greenwave. Je to konceptuálna nahrávka, o životnom cykle od narodenia po smrť. Klávesy, gitary, dychová sekcia. Inštrumentálky aj pesničky. Ale nespieva Roisín, ani Janka. Dokonca ani ja (smiech). Zavolal som Siu Furler z kapely Zero 7, niečo spieva aj gitarista Dedi Madden.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie