Denník N

Programátor na úrade

Návšteva dvoch úradov v roku 2016 po elektronizácii verejnej správy za miliardu eur.

Autor pracuje v Slovensko.Digital

Treba ísť vybaviť niečo na úrady. Nedá sa to elektronicky, vraví účtovníčka. Som programátor, moja robota je hľadať chyby, odstraňovať duplicity, optimalizovať. Viem, že najbližšie hodiny budem trpieť viac ako bežný človek.

Akt prvý – Sociálna poisťovňa

Sociálna poisťovňa. Najúspešnejšia pyramídová hra, ktorá prežíva len vďaka tomu, že je nielen legálna, ale hlavne povinná.

Zisťujem, že máme fungl novú pobočku kúsok vedľa domu v Karlovke. Už pri otváraní dverí rozmýšľam, že koľko asi tak stálo vybudovať túto pobočku a či by sa za tie peniaze nedali elektronizovať aspoň najčastejšie formuláre, ktoré tu od rána do večera (ehm, poobedia) zbierajú. Asi dalo, a bol by pokoj aj na všetkých ostatných pobočkách na Slovensku.

Na pobočke nie je vôbec nikto, vchádzam do nejakej kancelárie, kde sú otvorené dvere, a víta ma milá teta. Pekne odzdravím a vravím, že potrebujem registrovať zamestnávateľa.

Dávam jej občiansky. Bez slova dlho niečo ťuká a kuká do monitora.

Nemám rád tieto situácie, neviem, či tam len nepíše na Pokeci kamoške a ja ako blb čakám.

Potom z nej vylezie otázka typu: „Na základe akého osvedčenia tvoríte príjmy?“ Život ma naučil, že na takéto otázky nie je hanba odpovedať neviem. Naopak, na úrade treba hrať blbého, aj keď vieš. Všetko ide rýchlejšie.

Vypisujeme spoločne nejaké tlačivá, ja jej ich sústavne posúvam, ona ich zoberie, doplní a prepíše do počítača.

Pýta sa ma, či mám pri sebe výpis z obchodného registra na firmu. Nemám. Vraví, že to neprekáža, že si ho tu vytlačí. Proaktívne, bez frflania. Super.

A naozaj, vytlačený ho položí pred seba a odpisuje z neho IČO a adresu firmy. Čiže presne to, čo som jej práve napísal do toho formulára. Au, moje lesy.

Asi by bolo treba na ten výpis z webu www.orsr.sk napísať veľkým „TENTO VÝPIS NESLÚŽI NA TLAČENIE, KEĎ SI Z NEHO POTREBUJETE NIEČO ODPÍSAŤ“.

Pri tomto právnom úkone by to fungovalo asi tak skvelo ako ten aktuálny veľký červený nápis „Tento výpis má len informatívny charakter a nie je použiteľný pre právne úkony!“

Uvažujem, či to skartuje potom rovno alebo tento vzácny informatívny exemplár budú ešte roky skladovať v nejakom archíve.

Po štvrťhodinke si k vedľajšiemu stolu sadá druhý klient. Ja mám práve nadiktovať bezpečnostnú otázku, keby som stratil tú dôležitú grid kartu na prístup k elektronickým službám.

Potichu vravím, že „Povedzme, že meno mojej ženy… za slobodna“.

Ona, že dobre a teraz odpoveď. „Horniaková,“ šepkám.

„Prosím?“ hovorí zvýšeným hlasom.

Trochu hlasnejšie zopakujem „Horniaková“.

Nakloní sa cez celý stôl a pýta sa „Ako???“.

Vzdávam to a vravím nahlas „Horniaková“ s dôvetkom „ale už to nie je asi moc bezpečné“.

„Tak veď vy dostanete tú grid kartu a to nebude mať nikto.“

Momentálne mi v hlave blikajú všetky programátorské výstražné kontrolky, ale udržím sa ticho.

Vybavené. Neodpustím si obľúbenú otázku, že „Prosím vás, a keby som vám toto všetko poslal emailom podpísané elektronickým občianskym preukazom, tak sem nemusím chodiť?“

Na druhej strane vidím výraz tváre – nefunguje ani obraz, ani zvuk. Chápem, že nechápe, a odchádzam.

Prestávka

Po ceste na druhý úrad sa zastavujem v obchode vyzdvihnúť si novú počítačovú myš. Kúpil som si ju online, zaplatil kartou.

Prejdem k automatu, naťukám jedno dlhé číslo a štvormiestny PIN. Vylezie papierik, beriem ho a za dve minúty ma volajú k výdaju. Milá slečna povie „Nech sa páči, môžem ešte nejako pomôcť?“ „Ďakujem, to bude všetko,“ a idem preč.

Akt druhý – Všeobecná zdravotná poisťovňa a klientske centrum

Prichádzam na Záhradnícku, parkujem v tom tankodrome pri Miletičke.

Už pri chôdzi k dverám šípim problém. Stojí tam nejaký pán, myká dverami a čumí na nápisy na nich. Je tam oznam, že najbližšia pobočka je na Tomášikovej.

Trochu tam chýba oznam, že toto už nie je pobočka. Je niečo po pol tretej, úradné hodiny sú do tretej. „To pôjde,“ vravím si.

O 14:50 parkujem pri klientskom centre. Parkovanie zadarmo na asfalte, fajn zmena. Vnútri to vyzerá pekne, všade stojan na tlačenie elektronických kolkov (skvelý oxymoron).

Hľadám pobočku poisťovne, na dve otočky to dám, lebo informátorovi očividne už padla.

Vidím tam dve okienka, dvoch klientov, hľadám, kde tu dostanem poradové číslo.

Tretie kolečko. Nič.

Vchádzam dnu o 14:55 a pýtam sa, či treba poradový lístok. Slečna si ma premeria a vraví: „Ale poďte. Ako vám môžem pomôcť?“

Tento skvelý začiatok nádejného vzťahu okamžite zničím svojou požiadavkou: „Potrebujem zaregistrovať zamestnávateľa“ a dorazím slovami „a aj tú dohodu o elektronickej komunikácii“. Odpoveďou je zmätené „A to idete teraz?“

Hovorím, že som bol na pobočke, ktorú už zrušili. Krúti hlavou a vraví. „V dnešnej dobe si to neviete pozrieť?“

Čítačka občianskeho preukazu sa mi otvára vo vrecku. V hlave si predstavujem, ako jej vysvetľujem, že v dnešnej dobe by som tu hlavne nemal čo vypĺňať nejaké papiere, že jej práca už dávno nemala existovať, lebo jediné, čo tu väčšinu dňa robí, je prepisovanie existujúcich údajov z papiera do počítača.

A to len preto, že niekto nevedel ten formulár keď už nie rovno zrušiť, tak elektronizovať alebo prinajhoršom napísať aspoň tak, že ho vieš vyplniť aj bez pomoci priateľa na telefóne.

Túto päťsekundovú pauzu v mojom v mozgu preruší hláška z vedľajšieho okienka „To je tak na dvadsať minút.“ Už sedím, nikam nejdem, ona to vie, ja to viem. Vravím: „To dáme.“ Pýta si vyplnené tlačivo. Usmievam sa a vravím, že ho mám vyplnené v mobile. Tak ho dostávam vyplniť papierovo.

Pýta si výpis z obchodného registra. Nemám. Nič to, ona si ho tu vytlačí. Déjà vu!

V tlačive narazím na políčko „Deň platenia poistného“, píšem tam jednotku, ale spýtam sa, čo sa tam zvykne dávať.

Vraví, že „koniec mesiaca, dajte 31“.

Prepisujem, kukám na to. „Hmm, a to budem platiť každý druhý mesiac?“

„Hmm, dobre, tak dajte 30.“

„A február je zadarmo?“

„No viete čo, ja tam radšej nechám tú jednotku.“

Papiere si berie k sebe, začína prepisovať do počítača, ale hneď sa zháči: „Mne to nefunguje. Aha, no my vlastne máme o tretej uzávierku systému. To tu už vtedy nikto nerobí.“

Usmievam sa od ucha k uchu, štípem sa do stehna, či sa mi nesníva.

„No nevadí, nahodím to zajtra a o to druhé môžete požiadať elektronicky.“

Som spokojný, je 15:08, dvíham sa a pýtam sa, čo by sa stalo, keby som jej to tlačivo, čo som tu teraz vyplnil, poslal emailom podpísané elektronickým občianskym preukazom.

Nedá sa.

Slovenská republika, rok 2016, stav po elektronizácii verejnej správy za miliardu eur.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie