Denník N

Roadtrip

Autor – Illah van Oijen
Autor – Illah van Oijen

Letný príbeh o tom, ako Ayaz tri mesiace cestoval peši z Bulharska do Nemecka a Tadeáš chcel platiť medveďovi kartou.

Pri deťoch doma počas prázdnin sa mi zdá ťažké všetko, pri čom mám zapnúť mozog. Priznám sa, že v lete sa mi veľmi nechce nič robiť. Leto na Slovensku je nádherné, človek stráca v rajských dolinách cit pre čas a teší sa, že na chvíľu zabudne na svet a povinnosti.

Blíži sa však deadline pre tento článok a na cestách po Slovensku s deťmi som začala vnímať tabule Európskej únie všade, kde boli obnovené cesty, zrekonštruované mosty a jazdili nové vlaky. Na historických budovách, napríklad na pivovare v Štiavnici, sú nenápadnejšie tabule o „nórskych fondoch“, ktoré prispeli na ich obnovu. Napadlo mi písať o tom, ako ľahko sa dá zabudnúť na neopravené cesty, ak sú už funkčné. Ľahko si zvykneme na vyšší komfort a neriešime, odkiaľ sa vzal.

Radšej však napíšem o tom, ako som sa v šestnástich za ušetrené peniaze zarobené v zmrzlinárni vydala na prvú cestu bez rodičov po Európe. Ako vtedy bolo komplikované cestovať medzi krajinami.

S kamarátkou sme mali cestovné šeky, knižku s poukážkami za 100 guldenov kus, ktoré sme mohli v banke vymeniť za miestnu menu. Nepraktické bolo, keď sme mali priveľa vymenených peňazí, lebo sme ich potom museli znovu meniť v nevýhodnom kurze. Preto sme vždy minuli tamojšie peniaze pred odchodom z krajiny. Pamätám si, ako sme si do nočného vlaku zo Švédska do Prahy brali len pár švédskych korún, aby sme mali nejaké drobné.

Bola to moja najkrajšia cesta vlakom v živote, celý vlak sa zmestil na veľkú loď plávajúcu cez Baltické more a potom sa z neho stal nočný vlak. Šok nás však čakal, keď sme vo vlaku zistili, že musíme platiť za lôžko. Vyhrážali sa nám, že nás bez peňazí a lístka vyhodia na prvej malej stanici. Vonku začala byť tma a banky boli zatvorené.

Spolu s nami tam sedel pán, ktorý sa ponúkol, že nám požičia chýbajúce peniaze a že sa v Prahe ráno vyrovnáme. Nepamätám si sumu, ale pre nás to bol skoro rozpočet na celý týždeň. Pokojne sme zaspali a ráno sa s nami ten milý pán rozlúčil s tým, že si tie peniaze máme nechať. Mal len dve podmienky: že si užijeme jeho milovanú Prahu, z ktorej musel ako mladý chalan s rodinou utiecť do Švédska. A že ak uvidíme niekoho v podobnej situácii, pomôžeme tomu druhému.

Tento príbeh sa mi spojil s tým, ako som mala príležitosť pomôcť kamarátovi Ayazovi zo Sýrie. Zasekol sa na bulharskej hranici a potreboval požičať 200 eur, aby mohol pokračovať do Nemecka. Chvíľu som váhala, ale poslala som mu cez Western Union peniaze. Za tri roky priateľstva ma ešte nikdy neprosil o pomoc.

Môj život potom išiel ďalej. Sledovala som jeho cestu cez Facebook, raz mi poslal fotku z tábora, ako mal zničene topánky z chodenia, potom zmizol, neskôr sa ozval, že bol mesiac vo väzení v Maďarsku, a nakoniec som sa cez Facebook dozvedela, že dorazil do Nemecka, lebo sa ocitol v Mníchove presne v deň toho útoku. Na jeho Facebooku som videla 44 komentárov od kamarátov a rodiny, vďačných za to, že je v poriadku.

Uvedomila som si, že bol celé tri mesiace na ceste a mne tie peniaze ani raz nechýbali. Vtedy som si spomenula na svoju prvú samostatnú cestu po Európe a napísala som mu, nech si peniaze nechá. S podmienkou, že raz pomôže inému, ak to bude môcť urobiť.

Keď som však sedela večer pri počítači po opekačke na Kysuciach, zdal sa mi tento príbeh strašne patetický a nevedela som, ako ho napísať tak, aby nebol. Uzávierka sa blížila, bola som bezradná, a tak som požiadala deti o pomoc. O čom mám písať? „Veď píš o nás, o našom výlete,“ povedali deti.

A tak tento letný príbeh bude o tom, ako sme prišli s deťmi do Terchovej a chceli sme si kúpiť zmrzlinu pred výletom do hôr, ale nikto z dospelých nemal hotovosť, nebol tam bankomat a nedalo sa platiť kartou. Tadeáš v tom momente vybral z ruksaku 10 eur z vlastných zarobených peňazí a kúpil celej skupine točenú zmrzlinu.

Keď sme sa však vybrali do lesa, stretli sme medveďa, ktorý sa s nami chcel fotiť. Bol to chlapík, čo sa obliekol do kože medveďa a za pár eur ste sa s ním mohli odfotiť. Deťom sa to veľmi páčilo a bolo jasné, že Tadeášovi je ľúto, že už minul všetko, čo si nasporil. Šiel za pánom a opýtal sa ho: „Pane, dá sa u vás platiť kartou?“

Teraz najčítanejšie