Denník N

Pred 15 rokmi sme boli tí nechcení nebezpeční migranti my

Pár citátov a faktov z čias, keď tí migranti, čo majú v kultúre obchytkávať ženy, sme boli my Východoeurópania.

Autorka je politická radkyňa Európskych konzervatívcov a reformistov

Máte pri čítaní novín pocit, že zložitejšia doba vari ani nebola? Možné to, samozrejme, je. Aby sme sa však na tento pocit pozreli aj z inej perspektívy, skúsme si urobiť krátky výlet do histórie a pripomenúť si dobu, keď sa rozhodovalo o budúcnosti Slovenska v EÚ. A pozrieť sa na dianie optikou iných krajín.  

Viete vôbec, že slovenskí colníci odmietajú rozprávať inak ako po slovensky a rusky? Aké choroby sa zo Slovenska rozšíria do Európy? Zakazuje Bratislava Košiciam diaľnicu maďarskej menšine naprotiveň? Nie je Slovensko nejaké divné, že nechce na svoje územie púšťať občanov EÚ s občianskymi preukazmi? Sterilizujú Slováci vlastné obyvateľstvo a idú rušiť päťdňový pracovný čas? Toto je výber z otázok, ktoré sa o Slovensku pýtali europoslanci Európskej komisie v období pred naším vstupom. Väčšina z nich nie je z dnešného pohľadu veľmi bystrá, no práve tieto témy europoslancov v súvislosti so Slovenskom zaujímali.

V tomto období takisto opakovane prebieha v Európskom parlamente veľká debata o pokroku vo viac ako desiatich krajinách, ktoré sa uchádzajú o členstvo v EÚ. Ak si spred viac ako pätnástich rokov pamätáte nejakého europoslanca, bude to s veľkou pravdepodobnosťou holandský socialista, historik a dnes expert na rozširovanie Jan Marinus Wiersma.

Tento poslanec s večne ležérnym účesom má na svedomí prevažne pozitívne správy o pripravenosti Slovenska na vstup. My doma si tieto časy pamätáme ako honbu za uzatváraním prístupových kapitol, Dzurindove vlády a prípravu na referendum o vstupe do „Európy“, v ktorom sa neuveriteľnými 92,46 % zúčastnených vyslovíme za.

Občan v pôvodnej európskej pätnástke štátov zas videl, ako sa mu kdesi na východnej hranici len nedávno rozpadol ako-tak homogénny blok, v ktorom s vysokou pravdepodobnosťou nikdy osobne nebol a kde povznikali nové štáty so zvláštnymi názvami.

Potom „kdesi odtiaľ“ sledoval večer v televízii obrázky, aké od druhej svetovej vojny nevidel, no a na dôvažok ho v priebehu niekoľkých rokov vlastní politici začnú presviedčať, že sa má s týmito štátmi nielenže spájať, ale dovoliť ich občanom uchádzať sa o „jeho“ pracovné miesta. Šokujúce? Kdeže. Je to len naša novodobá história.

Nepopulárne, ale správne rozhodnutia v ťažkých časoch? Nič nové pod slnkom

Hovoriť o výhodách východného rozšírenia rozhodne nebola úloha, ktorú by politik, ktorý si želá pokojne zbierať hlasy, vítal.

Dôvod je jednoduchý – občanom sa predstava východného rozšírenia jednoducho nepáčila. Kým kandidátske krajiny (to sme my) do Únie ísť chcú, mimo Škandinávie (Švédsko a Dánsko: podpora 63 a 61 percent) budete budúcich Európanov od východnej hranice voličom predávať len ťažko.

Na jar 1999 sa za vstup nových členov vyjadruje len 34 % Nemcov a menej ako tretina našich susedov, Rakúšanov.

Napriek týmto číslam sa v roku 2001 v pléne Európskeho parlamentu ozve nemecký konzervatívec Hans-Gert Pöttering: „Nerozumiem, prečo hlavy štátov v EÚ len zato, lebo ich doma čakajú voľby, (pristupujúcim) krajinám hovoria, že potrebujú prekonať dlhé prechodné obdobia na povolenie slobodného pohybu občanov. Aj pristupujúce krajiny majú svoje špecifické vnútropolitické pomery a naši lídri ich musia zobrať na vedomie. (…) Pre svoje vnútropolitické dôvody nesmieme démonizovať otázku migrácie.“ Takto hovorí budúci prezident Európskeho parlamentu a jeho prejav je prerušovaný potleskom.

Pracovitý a slušný ako Slovák? Len ak nečítate britský bulvár

Veľká Británia sa pri otváraní svojho pracovného trhu ukáže ako najodvážnejšia a z hľadiska voličov mimoriadne kontroverzný (čo je pekné slovo pre „odmietavý“) prístup na pracovný trh povolí, na rozdiel od iných štátov, bez významnejších dočasných obmedzení. Ako Slováci sme sa tomuto otvoreniu potešili – nikto z nás netúžil byť po náročnej transformácii občanom druhej kategórie.

Ak by ste však boli Brit či Britka čítajúci bulvár, nezískali by ste o sebe práve najlepšiu mienku.

Pravdepodobne si o sebe myslíte, že ste pracovitý a slušný človek. Britská tlač vás však v čase pred vstupom a niekoľko rokov po vstupe do EÚ často vidí ako súčasť skupiny, ktorá v jazierkach zabíja kráľovské labutenačierno loví kapry (ktoré sa nejedia, ale púšťajú späť do vody!), všeobecne vybíja všetko živé v rybníkoch, kradne staré a použité oblečenie, spôsobuje rasové nepokoje a obchytkávanie žien považuje za bežnú súčasť kultúry.

Ako informovaný politik síce viete, že občanom na východe Európy poskytujete možnosť zarábať a svojmu pracovnému trhu látate diery a pomáhate tvoriť pracovné miesta. K zemi vás však tlačí verejná diskusia, kde sú občania z východnej Európy vykresľovaní ako „záplava“.

Risknete s takto nastavenou debatou mimoriadne citlivé otváranie pracovného trhu? Sú krajiny, ktoré to skúsili. Úspešne.

Začiatkom milénia sme mali na Slovensku iné starosti, ako detailne sledovať rozpravy v Európskom parlamente. Keby sme ten čas mali, mohli sme si veľmi jasne v priebehu niekoľkých rokov odsledovať, že európski politici vpravo aj vľavo sa vyjadrovali v prospech veľkého, východného rozšírenia.

Neznamenalo to, že by verejnú mienku nevnímali. Znamená to, že vedeli, že svoje rozhodovanie nemôžu zakladať na predsudkoch a strachu.

„Rozšírenie je aj o podpore občanov EÚ. Všetci vieme, že majú strach, obavy, váhajú a majú otázky. (…) Je pravda, že rozšírenie nie je zadarmo.“ „Vyvracajme argumenty o sociálnom dumpingu racionálnymi argumentmi, bojujme s preháňaním, ale rovnako aj reagujme na vzniknuté skutočné problémy,“ znie v tom čase v Štrasburgu.

„Všetci to poznáme: zahrávať sa so strachom ľudí je úspešná stratégia na volebný zisk. Strany, ktoré nemajú žiadne politické ciele okrem zisku volených miest, si rady vychutnajú manipuláciu s pocitmi ľudí a neistotou. Takéto správanie je neospravedlniteľné,“ povie v debate v roku 2000 aj o Slovensku holandský poslanec Oostlander.

Ak máte dnes pocit, že strašenie ľudí bombastickými správami je novinka, história vás nepekne sklame a ukáže, že všetko tu už v nejakej podobe bolo. Vždy sú však možnosti, ako sa k strachu a obavám postaviť. V minulosti sme z jednej takejto nepopulárnej debaty vyšli víťazne.

Divokí východoeurópania zabíjajú kráľovské labute. Ilustrácia - Karolína Stach 2016.
Divokí Východoeurópania zabíjajú kráľovské labute. Ilustrácia – Karolína Stach, 2016

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie