Denník N

Na Slovensku sa odborným článkom môže stať aj pohrebná kázeň

Zo spoločných peňazí platíme množstvo pracovísk, ktorých vedecká a výskumná činnosť majú nulovú kvalitu a nemajú pre krajinu žiadny prínos.

Autor je doktorandom na Evanjelickej teologickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe

„Náš národ sa nemôže rozvíjať rýchlejšie než naše školstvo.
Ľudská myseľ je naším základným zdrojom.“
Z prejavu prezidenta J. F. Kennedyho v americkom kongrese, 20. 2. 1961

Prednedávnom sa v médiách objavil ďalší prípad svojského postupu na pôde slovenských univerzít. Tentoraz išlo o Mojmíra Mamojku mladšieho, syna známeho bývalého poslanca za Smer. Mamojka ml. je krok od získania titulu profesor. Pri plnení stanovených kritérií sa však niekoľkokrát dopustil konania, ktoré prinajmenšom spochybňuje jeho čestnosť, odbornosť a akademickú kvalitu.

Pochybné konanie je však v slovenskej vede ďaleko rozšírenejšie – nejde len o Mamojku a iných ľudí prepojených na vrcholových politikov prítomnosti či minulosti. Tieto prípady sa, bohužiaľ, nedostanú na stránky novín a ostatní akademici ich spravidla potichu prehliadajú. Sú totiž súčasťou tohto pokriveného systému a často nemajú vôbec motiváciu protestovať, lebo prípadným upozornením na pochybenia sami seba vystavujú nepríjemnostiam na pracovisku.

Pochybná veda

Okrem povesti slovenských škôl ide aj o značný objem peňazí, ktoré namiesto podpory skutočnej a prínosnej vedeckej práce Slovensko minie na pracoviská s veľmi nízkou kvalitou. Ak sa skutočne strácajú milióny eur na účtoch svojských podnikateľov (Bašternák) a ich údajných politických spojencov (Kaliňák), ide stále o pochopiteľné pokušenie vzbudené mocou a peniazmi. Čo však o našej krajine hovorí to, že tu môžu beztrestne podvádzať akademici, kým ich čestní kolegovia z rôznych dôvodov mlčia?

Venujme krátky priestor tomu, ako sa hodnotí práca našich vedcov. Veľmi stručne: každý vedec je nútený publikovať výsledky svojho výskumu tak často, ako je to možné – a v čo najprestížnejších vydavateľstvách, časopisoch a zborníkoch. Publikačná činnosť jednotlivých bádateľov je verejne prístupná v registri na stránkach www.crepc.sk. Kvalita a forma každého výstupu je hodnotená trojpísmenkovou skratkou od AAA po GII. Zjednodušene platí, že prvé písmeno označuje charakter práce (A – vedecká, B – odborná, C – umelecká…; čím bližšie k začiatku abecedy, tým lepšie). Zvyšné písmená označujú jej podobu (článok v časopise/zborníku, kapitola, učebnica, monografia…) a napríklad aj to, či bola vydaná na Slovensku alebo v zahraničí.

Problém spočíva v tom, že zaradenie práce je v praxi najmä na samotnom autorovi a jeho fakulte. Na celoslovenskej úrovni, podobne ako na úrovni väčšiny univerzít, neexistuje efektívny a transparentný mechanizmus kontroly. Systematické overovanie zaradenia publikácii sa deje len sporadicky, a tak bez povšimnutia prekĺznu mnohé publikácie pochybnej kvality s umelo zvýšeným hodnotením. Pre samotné fakulty je, naopak, výhodné, keď ich zamestnanci a doktorandi produkujú množstvo publikácii v kategórii A a B bez ohľadu na ich skutočnú úroveň. Vysoké hodnotenie totiž vplýva na pozíciu v rebríčku kvality fakúlt, financovanie či akreditáciu štúdia.

Nižšie uvedené príklady sú nereprezentatívnym výberom z teologického prostredia, keďže autor článku sa venuje práve tomuto odboru. O podobných problémoch však hovoria aj kolegovia venujúci sa iným oblastiam – a nejde len o humanitné a sociálne vedy, ale aj o vedy prírodné a technické.

Ako sa stať najlepším

Pozrime sa na najlepšiu teologickú fakultu vo vede a výskume. Podľa hodnotenia Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA) je už niekoľko rokov na prvom mieste Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity (PBF PU). Už jej prvenstvo je však značne podozrivé: táto fakulta dosiahla v roku 2011 len deväť bodov zo 100 v kategórii Publikácie a citácie. Už o rok neskôr však došlo k zázračnému (desaťnásobnému) zlepšeniu na 90 bodov! ARRA v ďalších rokoch uvádza kategóriu Veda a výskum, kde PBF PU v roku 2013 získala plných 100 bodov. V rokoch 2014 a 2015 došlo k miernemu poklesu na 98, respektíve 85 bodov. Podozrivé skoky v hodnotení sa však týkajú aj iných fakúlt v kategórii.

Takéto zmeny nie je možné vysvetliť zmenou metodológie hodnotenia ARRA a ani zázračným zlepšením niektorých fakúlt. Hodnotenie v rozmedzí 90 – 100 bodov by malo predsa naznačovať akademickú excelenciu, no napriek tomu PBF neláka tých najlepších študentov a doktorandov z celého sveta, profesori a docenti tejto fakulty rozhodne nepatria medzi svetoznáme autority. Zlepšenie teda nie je odrazom kvality výskumu, ale len poznania systému a jeho slabín.

Rast Pravoslávnej fakulty v rebríčku je spojený s raketovým nárastom A-čkových prác, no mnohé z nich rozhodne nemožno označiť za vedecké. Najočividnejším príkladom je článok profesora Alexandra Capa Septuaginta a jej knihy z pohľadu delenia, poradia a poslednej kapitoly a jej veršov. Tento „vedecký“ článok má neuveriteľné tri odseky (0,7 normostrany) a pár poznámok pod čiarou, pričom štyri z celkových piatich strán tvorí zoznam kníh gréckeho prekladu Starého zákona a zoznam literatúry.

To, že tri odseky nemôžu byť vedeckým prínosom, je zrejmé aj bez ďalšieho vysvetlenia. Problémom nie je len rozsah, ale aj obsah: článok sumarizuje časť znalostí potrebných na ukončenie prvého semestra teologického štúdia. Profesor Cap v použitej literatúre uvádza seba, jeden ďalší slovenský a jeden český text, dva zdroje v ruštine – a tu sa zoznam končí.

Uvedená práca bola pritom publikovaná v „zahraničnom“ zborníku. Zahraničné však je len miesto vydania. Pravoslávny biblický zborník totiž vychádza niekoľkokrát ročne v poľskom meste Gorlice. Slovenské sú tak názov, editor, ako aj väčšina článkov v zborníku. Slovákmi sú aj piati zo siedmich členov redakčnej rady – a všetci sú zároveň pedagógmi Pravoslávnej bohosloveckej fakulty. Na záver neprekvapí ani fakt, že členovia redakčnej rady a akademici PBF tvoria výraznú väčšinu autorov článkov v tomto „zahraničnom“ zborníku.

Stručne zhrnuté: na univerzite v Prešove je možné zaradiť slovenský článok s tromi odsekmi vo fakticky slovenskom zborníku, ktorý navyše obsahom a rozsahom nespĺňa základné kritériá vedeckosti, do tej istej kategórie (AEC), v akej by bol anglický článok v zborníku vydanom univerzitou v Oxforde či Harvarde.

Defilé pochybných prác

Po tomto všetkom neprekvapí, že profesor Cap považuje za odborný (BDF) článok prácu s názvom: Čo ma spája s folkovou legendou Jaromírom Nohavicom. V kategórii netradičných odborných článkov však nie je jediný. Docent Miloš Klátik z Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského (zároveň generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v.) za odborný článok považuje pohrebnú kázeň prednesenú na rozlúčke s Jánom Midriakom. Profesor ThDr. Ján Zozuľak z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre si zas prilepšil tak, že recenziu (kategória E) zaevidoval ako vedecký článok (kategória A). V menovaní podobne pochybne zaradených prác by sme mohli pokračovať ešte dlho.

Spomenutý docent Klátik sa dopustil aj ďalšieho prešľapu: v roku 2014 vydal prácu o Ľudovítovi Štúrovi s rozsahom necelých 20 strán. Sám ju pritom označuje za monografiu, hoci najnižší rozsah takejto práce je trojnásobný. V tom istom roku text svojej „monografie“ recykloval – bez výraznejších zmien ho zaradil ako článok v zborníku Ľudovít Štúr a jeho doba: prínos pre cirkev a národ, ktorý sám zostavoval. Prakticky identický text tak Klátik publikoval hneď dvakrát.

Vydávanie nevedeckých a neodborných diel za serióznu prácu roztáča špirálu nadhodnocovania – od výsledkov publikačnej činnosti totiž závisí hodnotenie fakúlt, časť ich financovania, akreditácia študijných programov… Pre fakulty je preto nadhodnocovanie výhodné, a tak nenájdeme jedinú slovenskú teologickú fakultu, ktorá by sa vyhla podobným prešľapom. Väčšina univerzít nedokáže takéto konanie efektívne odhaľovať a to isté platí aj pre ministerstvo školstva a ďalšie kompetentné orgány.

V tomto svetle sú otázky týkajúce sa Mamojkovej profesúry či Figeľovho doktorátu len malými časťami mozaiky nefunkčného systému. Slovensko vynakladá na vedu a výskum beztak málo peňazí, a ešte aj z tohto mála končí značná časť na miestach, ktoré sa na vedu len hrajú. Hodnotenie vedy u nás nehovorí o kvalite a odbornosti, ale o schopnosti pohybovať sa v systéme a o jeho častom obchádzaní.

Slovensko platí množstvo pracovísk, ktorých vedecká a výskumná činnosť majú nulovú kvalitu a nemajú pre krajinu žiadny prínos. Proti svojským či dokonca podvodným praktikám svojich kolegov sa čestní bádatelia neozývajú – a pre mnohých z nich je jednoduchšou cestou odchod do zahraničia.

Koniec beztrestnosti

Nádej na zmenu existuje. Keď sa do pozornosti verejnosti dostali škandály týkajúce sa plagiátorstva a superrýchleho udeľovania titulov, došlo nakoniec k miernemu zlepšeniu. Záverečné práce sú dnes verejne dostupné a je kontrolovaná aj ich originalita.

Podobné sprísnenie systému je možné aj pri pedagógoch a vedeckých pracovníkoch. Je nutné skončiť s beztrestnosťou: ak dnes podvádza študent, hrozí mu disciplinárne konanie. Ak podvádza profesor, nehrozí mu žiadny reálny postih – a svojím konaním navyše nespravodlivo zvýhodňuje vlastnú fakultu.

Za opakované prešľapy musí byť uložený trest: zákaz akademickej činnosti pre nečestných jednotlivcov, odobratie peňazí ich pracoviskám, rušenie katedier a fakúlt, ktoré umožňujú a prehliadajú takéto praktiky. V neposlednom rade potrebujeme motivovať čestných vedcov k odhaľovaniu ich nepoctivých kolegov, aby negatívna recenzia netrestala jej autora tak ako dnes, ale tvorcu nekvalitnej práce.

Krajina, ktorá každoročne vyváža tisíce (spravidla najtalentovanejších) študentov a mnoho kvalitných odborníkov do cudziny, si nemôže dovoliť ďalej otáľať s riešením svojich problematických univerzít.

Teraz najčítanejšie