Pred tridsiatimi rokmi na hranici ľudí trhali psy, teraz zverejnili zodpovedných

Bolo desať hodín večer, 8. augusta 1986 a 18-ročný Nemec Hartmut Tautz sa na československej štátnej hranici rozbehol za slobodou a novým životom. Obyvateľ Nemeckej demokratickej republiky (NDR) chcel prebehnúť do Rakúska cez našu prísne stráženú hranicu.

Dúfal, že na okraji bratislavskej Petržalky sa na Západ dostane jednoduchšie, ako by to bolo v jeho „zadrátovanej“ vlasti, ovládanej komunistami, ich obávanou tajnou službou Stasi a stráženej sovietskymi vojakmi. Nožnicami preto prestrihol drôty, prestrčil sa cez dieru v plote a rozbehol sa do kukuričného poľa, za ktorým sa začína Rakúsko.

Zlý kádrový profil

O Tautzovom úmysle nevedela ani jeho matka, s ktorou žil. Hartmut jej povedal, že ide na výlet do Leningradu. Namiesto toho sa ubytoval na bratislavskom internáte Družba, kde spal niekoľko nocí. Cez deň sa pokúšal nájsť najľahšiu cestu cez hranice. V NDR ho nečakala dobrá perspektíva. Nezobrali ho na vysokú školu, kde chcel študovať hudbu, mal totiž zlý kádrový profil, teda príbuzných v Nemeckej spolkovej republike, a o pár týždňov či mesiacov ho čakal nástup na povinnú vojenčinu.

Hartmut Tautz netušil, že sa na stanovisku pohraničnej stráže spúšťa signalizácia, ktorú aktivoval prestrihnutím drôtov. Reakcia bola okamžitá, vojaci vedeli, čo majú robiť: veliteľ posiela proti „narušiteľovi“ dvojicu vojakov základnej služby – Ivana Hirnera a Oldřicha Kovářa. Okrem samopalov majú aj služobných psov Robyho a Ryša. Špeciálne vycvičené nemecké ovčiaky vedia, čo majú robiť pri „útoku na voľno“ – v dvojici či vo svorke dokážu človeka chytiť a zraniť či dokonca zabiť. Hirner s Kovářom dávajú psom príkaz a psy sa rozbehnú do kukurice.

Nebezpečné nemecké ovčiaky

Mladík medzitým prekonáva ďalšie zátarasy a ploty. Len 22 metrov pred hranicou ho nemecké ovčiaky  dostihli. Útly a neozbrojený Hartmut nemá šancu. Keď na miesto príde dvojica psovodov, Nemec leží na zemi a silno krváca. Podľa záznamov, ktoré Denníku N poskytla mimovládna organizácia Platforma európskej pamäti a svedomia, má veľké množstvo rán po celom tele, psy ho v podstate oskalpovali. Pohraničiari sa mladíka pýtajú, či utekal sám. Je takmer v bezvedomí. Slabým hlasom dokáže len poprosiť o pomoc, vyriekne „Hilfe“.

Prečítajte si

Pustil psov, aby dotrhali muža, čo chcel ujsť: Prisahal som, nič iné mi neostávalo

Hoci je Hartmut ťažko zranený, stále má šancu prežiť. Vojenská nemocnica je od miesta napadnutia len dvadsať minút sanitkou.  Zraneného však naložia do vojenského auta. Podľa dobových záznamov najprv dozorný dôstojník roty „vykonal obhliadku miesta“ a až potom „narušiteľa“, ako označovali zúfalých ľudí, čo sa snažili dostať na Západ, odvezú z poľa. Najprv ho prevezú na vojenský útvar, kde sa ho snaží ošetriť tamojší lekár. Sanitku volajú neskoro. Do Vojenskej nemocnice ho prevezú až o 23:50, teda zhruba hodinu a dvadsať minút po udalosti. „Tlak nemerateľný, pulz nehmatateľný,“ zapisuje lekár po prevoze Hartmuta Tautza do nemocnice.

Mladík o štvrť na dve zomrel. To, že jeho zranenia neboli smrteľné a že neprežil len pre neskorý prevoz, konštatovali vtedy lekári Vojenskej nemocnice. Vtedajšia komunistická prokuratúra však prípad uzavrela s konštatovaním, že nikto neurobil chybu, za ktorú by ho bolo možné postihnúť. Pod uznesením bol podpísaný Tibor Gaplovský, ktorý sa po páde komunizmu stal šéfom železničnej polície, dotiahol to až na policajného generála a po odchode do civilu kandidoval do parlamentu za zelených.

Neviem, nepamätám si

Kto môže za smrť mladého muža z Magdeburgu? Platforma európskej pamäti a svedomia zostavila zoznam 22 zodpovedných za jeho smrť. Začína sa členmi Predsedníctva ÚV KSČ Miloušom Jakešom, Lubomírom Štrougalom a Petrom Colotkom. Pokračuje ministrom vnútra Vratislavom Vajnarom, pod ktorého pohraničná stráž patrila. Títo všetci vedeli o neľudských zásahoch na hraniciach, kde „svorky samostatne útočiacich psov“ vypúšťali aj na neozbrojených ľudí, ženy či deti.

Jedným zo zoznamu je veliteľ 11. pohraničnej brigády Viktor Gallo. Dnes je už dôchodca a žije v rodinnom dome v Devíne len niekoľko stoviek metrov od hranice, ktorú ako profesionálny vojak (alebo vojak z povolania, ako sa do roku 1989 hovorilo) strážil.

„Každý, kto tam bol, zodpovedá sám za seba. A nemám záujem, aby som sa do toho staral,“ reaguje na otázku o Trautzovej smrti a skladá telefón.

Colotka telefón nedvíha.

Jedným z trojice dozorných dôstojníkov útvaru bol aj Viliam Švirk, ktorý sa narodil v roku 1963. Dnes pracuje na jednom z klientských centier ministerstva vnútra v Prešovskom kraji. Ani on o prípade nechce hovoriť a neodpovedá, prečo Tautza previezli do nemocnice až po takmer hodine a pol. „To už bolo veľmi dávno,“ vravel. „To si na to už nemôžem pamätať, v žiadnom prípade,“ tvrdí.

Denníku N sa v minulosti podarilo hovoriť aj s vtedajším vojakom základnej služby Ivanom Hirnerom, ktorý priamo psa na mladíka vypustil. Teraz má 51 rokov a pracuje ako technik v štátnom podniku Vojenské lesy Malacky. „To sú také veci, bol som mladý, slúžil som, niečo som niekomu prisahal, nič iné mi neostávalo ,“ povedal s tým, že žiadnu vinu za to, čo sa stalo v roku 1986, necíti.

Zbytočnú smrť Harmuta Tautza nikto nepotrestal ani po 30 rokoch. Platforma európskej pamäti a svedomia, ktorá zastrešuje 48 inštitúcií zaoberajúcich sa pamäťou národa, spolu s Ústavom pamäti národa a Bratislavským samosprávnym krajom odhalí neďaleko miesta, kde sa pokúsil dostať cez hranice, pamätník. Jeho príbehom sa zaoberali viaceré, najmä nemecké médiá a skupina Pode Bal na jeho pamiatku vytvorila umelecké dielo, ktoré bolo minulý rok pred budovou Európskeho parlamentu.