Denník N

Zóna smrti pri Bratislave

Vždy je to o osobnej zodpovednosti. O tom, či človek vydá neľudský rozkaz, alebo či ho počúvne.

Ak člen SS v nacistickom Nemecku zabil Žida, lebo nemal žltú hviezdu, jeho čin nijako neospravedlnilo, že Žid porušil platné ríšske nariadenia, ktoré nosenie hviezdy prikazovali. Ten esesák bol vrah a to z viacerých dôvodov.
Nosenie žltej hviezdy bolo zločinné nariadenie zločinného režimu a v takomto prípade má každý človek morálne právo odmietnuť, aby sa ním riadil.

Aj keby to neplatilo, smrť je naprosto neúmerný trest pre podobné previnenie. A do tretice, do SS vstupovali ľudia dobrovoľne, dotyčný si teda dobrovoľne vybral slúžbu zločineckému režimu a niesol plnú zodpovednosť za všetko, čo v tejto službe vykonal.

Podobne bolo vraždou aj zabitie 18-ročného Hartmuta Tautza v roku 1986 na hranici s Rakúskom. Demokratický štát nemá dôvod nevinných ľudí násilím držať na svojom území.

Strieľať či púšťať psov cvičených na zabíjanie na ľudí, ktorí chcú len odísť z diktatúry, je zločin nezávisle od toho, či to platné zákony daného režimu odobrili.

O vine môžu byť isté pochybnosti iba v prípade radových pohraničníkov, ktorí si uniformu neobliekli dobrovoľne a mohli byť potrestaní, ak nekonali podľa rozkazu. Aj tu však platí, že to nakoniec bolo na ich rozhodnutí, či psov vypustia, alebo nie. Nikto pri nich nestál s nabitou pištoľou, aby ich zastrelil, ak by sa jednoducho zachovali ako ľudia. Nehovoriac o tom, čo nasledovalo, keď našli svojho dotrhaného rovesníka a neurobili nič, aby ho zachránili.
Pre ich nadriadených, politikov a dôstojníkov žiadne ospravedlnenie neexistuje. Politici riadili režim, ktorého jediným zmyslom bolo udržať ich pri moci. V záujme toho pokojne dávali príkazy k vraždám.

Dôstojníci si uniformu obliekli dobrovoľne. Vtedy už bolo naozaj výnimočné, dokonca i pri veľmi nízkej inteligencii mnohých z nich, aby niekto slúžil z presvedčenia, alebo iba chcel brániť svoju vlasť. Proste si vybrali pomerne pohodlný život plný výhod, ktoré by v civile nemali. Najmä nie pri schopnostiach, ktorými disponovala drvivá väčšina „gumákov“, ako ich právom prezývali.

To, že v skutočnosti nebránia krajinu a jej občanov, ale zločinecký režim a dokonca i to v službách okupačnej mocnosti východu, ich naozaj netrápilo. Rovnako ako vražda, ktorá tiež slúžila len režimu.

Pri takýchto ľuďoch neprekvapí, že nikto z nich dnes necíti žiadnu vinu, maximálne sa zbabelo vykrúca a predstiera stratu pamäti. Prekvapí azda len to, že jeden z nich stále pracuje na ministerstve vnútra a dokonca mu zverili styk s občanmi. Služba diktatúre a schopnosť pomôcť nevinným ľuďom do hrobu je zjavne na našom vnútre dobrý predpoklad na to, aby nás dnes „chránil“.

Teraz najčítanejšie