Denník N

Dedička antikvariátu Steinerovcov prežila vojnu vďaka pestúnke, keď arizátor Ondrejov poslal jej rodičov do Osvienčimu

Zaistením a odtransportovaním týchto židov obchod ničím neutrpí ani po stránke hospodárskej, číta Lýdia Piovarcsyová z kópie pôvodného listu Ľuda Ondrejova z 12. júna 1942.

Azda najstarší antikvariát na Slovensku v Bratislave založila v roku 1847 židovská rodina Steinerovcov pôvodne z moravského Kojetína. V polovici 19. storočia odišli dvaja bratia do Bratislavy, aby vo vtedajšom centre Habsburskej ríše mali lepšiu budúcnosť ako v malom moravskom mestečku. O požičovni kníh v centre mesta sa písalo aj v dobových časopisoch v Budapešti.

Stého výročia sa antikvariát na Ventúrskej ulici pre židovské zákony v Slovenskom štáte nedožil.

„Boli sme normálna bratislavská meštianska židovská rodina, môj otec bol veľmi religiózne orientovaný. Mama pracovala s mojím otcom v obchode v pokladni. Nosila čierny saténový pracovný plášť so zapnutým bielym golierikom. Bola to mimoriadne krásna žena. Veľmi som si svojich rodičov neužila,“ hovorí Lýdia Piovarcsyová.

V Bratislave podľa pani Piovarcsyovej bola v tom čase veľmi silná neologická židovská komunita. Jej otec však chodil do ortodoxnej synagógy.

Foto - archív L. P.
Foto – archív L. P.

Ako Ľudo Ondrejov arizoval antikvariát

Keď nastala arizácia, ľudia, ktorí mali známosti, mohli židovský majetok získať. O arizáciu antikvariátu sa prihlásil spisovateľ Ľudo Ondrejov.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

„On ako spisovateľ, chudý, vysoký, nie veľmi sympatický človek, prišiel a arizoval náš obchod, ale kým sa v ňom usadil, nechal môjho otca v obchode pracovať. Keď už sa mu to znepáčilo, tak napísal slovenskej vláde list, aby majiteľov odtiaľ už odviezli, lebo ich už nepotrebuje,“ spomína na detaily podložené mnohými archívnymi pamiatkami pani Lýdia Piovarcsyová.

„Zaistením a odtransportovaním týchto židov obchod ničím neutrpí ani po stránke hospodárskej,“ číta z kópie pôvodného listu z 12. júna 1942.

Dodáva, že počas vojny, kým mal antikvariát Ľudo Ondrejov, ani po vojne, keď v jeho budove sídlil štátny podnik Slovenská kniha, tam knihy neboli žiadne.

Štátny podnik si z antikvariátu urobil predajňu propagačných predmetov, vlajočiek a zástaviek.

Rodičov videla naposledy ako deväťročná

V lete 1942, onedlho po prevzatí podniku, prišli po Steinerovcov žandári. Prvý pokus odviesť ich nevyšiel, lebo neboli doma, no dlhodobo sa ukrývať nezvládli najmä psychicky.

„Prišiel jeden mladý slovenský žandár s dokladom, že má odviesť môjho otca. Moja matka povedala, že samého ho nepustí a pôjde tiež,“ opisuje rozlúčku s rodičmi pani Piovarcsyová. Ju ako dieťa žandár zobrať nechcel.

Foto - archív L. P.
Foto – archív L. P.

„Ako veľmi nábožný človek, prvé si môj otec bral svoje modlitebné knižky, plášť a remienky. Otec sa so mnou lúčil, držal nado mnou ruky. Zdalo sa mi to už tak dlho, že som nevedela stáť, tak som ho prosila, že už stačí. Viac som rodičov nevidela.“

Odišli 52. transportom zo Žiliny do Osvienčimu a 15. augusta po mesiaci od transportu zahynuli. Matku roztrhali na appelplatzi psy, otca poslali do plynu. To sa dozvedela až v 90. rokoch, keď sa dostala ku knihe úmrtí, kde ich oboch našla.

V dome na Ventúrskej zostalo deväťročné židovské dieťa so svojou rakúskou „kinderfreulein“, ktorej meno mala neskôr uvedené aj na falošnom rodnom liste.

„Volala sa pani Haidová, prišla k nám z Viedne ešte po obsadení Rakúska spolu s jej rodičmi, ktorým sme ako rodina pomohli zohnať byt a neskôr im otec nechal všetky rodinné peniaze.“

Hovorí, že to síce nemá doložené, ale podľa nej im tie peniaze pomohli prežiť vojnu, pretože neskôr už žili v Bratislave na švajčiarskych dokladoch, ktoré nebolo lacné zohnať.

Keď Tiso chodil okolo, pohladkal ma po vlasoch

Po mesiaci od transportu rodičov prišiel po Lýdiu do Bratislavy starý otec. Rodičia matky žili pred vojnou v Bánovciach nad Bebravou, neskôr sa presťahovali k druhej dcére do Kežmarku.

„Rod mojej starej mamy pochádzal zo Španielska, odkiaľ počas inkvizície vyháňali židov, a tak sa dostali do strednej Európy. Stará mama mala bielu pleť, mandľové oči, čierne vlasy, drobná elegantná nádherná žena, obkolesená vždy húfom mužov, ktorí ju obdivovali.“

Starý otec Lýdie Piovarcsyovej mal v Bánovciach na námestí hodinárstvo-zlatníctvo. Bolo to v čase, keď tu ako kaplán pôsobil neskorší prezident Slovenského štátu Jozef Tiso.

„Ja som sa ako malé dieťa hrávala pred obchodom starého otca na schodíkoch. Tiso chodil okolo mňa, pohladkal ma po vlasoch, aj sa mi prihováral,“ hovorí pani Piovarcsyová.

Foto - archív L. P.
Foto – archív L. P.

Nemala klavír, preto šla študovať ekonómiu

Lýdia Steinerová, vtedy už ako Lýdia Hajdová, mala vo svojom novom rodnom liste pod náboženstvom uvedené: rímskokatolícke. V Kežmarku tak na rímskokatolíckej ľudovej škole vychodila 3. aj 4. ročník do roku 1944, keď sa zo Slovenska po potlačení Slovenského národného povstania opäť začali židovské transporty.

„Keď ma zobrali z Bratislavy do Kežmarku, bola som strašne nešťastná. Mala som tam starých rodičov, ale neboli ten typ ľudí s teplým kontaktom, s ktorými by som sa porozprávala. Prišla som ako bratislavské dieťa do malého mesta, kde som nikoho nepoznala,“ hovorí Lýdia Piovarcsyová.

Počas gymnaziálnych čias si užívala kultúrne brigády, počas ktorých chodili spievať po dedinách. „Nemala som kde a ako študovať spev, bol na to potrebný klavír, ktorý sme nemali, a aj klavírny pedagóg, ktorý vám ukáže viac ako len škály. Nič z toho som nemala, tak som išla študovať ekonómiu.“

Späť v Bratislave, bez svojej identity

Na prázdniny naďalej chodila k rodine do Bratislavy. Tak to bolo aj v lete roku 1944.

Leto trávila Lýdia v dedine Jablonica na západnom Slovensku, kde starí rodičia zaplatili roľníkovi prednú časť domu. V tej časti domu žila v ilegalite ukrytá bratislavská Nemka, antifašistka, s ktorou mohla Lýdia tiež žiť.

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, do Kežmarku sa pre poškodené cesty a mosty nedalo vrátiť.

„Aj po lete som zostala v Bratislave a začala som chodiť do prvej triedy meštianky k uršulínkam, kde nikto nevedel, kto som.“

Pravidelný obed ukrývaných Židov zmenil príchod gestapa

Školský rok 1944 trval veľmi krátko, lebo v Bratislave napadol sneh do výšky dospelého človeka. Pre počasie a nálety sa do školy chodiť nedalo.

Lýdia Steinerová rovnako ako mnoho ďalších ukrytých židov chodila na obedy na Dunajskú ulicu k starej panej na dôchodku, kde sa stretávali vždy o dvanástej. Jedného dňa však nezamestnaná neter starej panej, ktorá nemala z čoho žiť, všetkých židov udala a na dvanástu pozvala gestapo. Pred tým sa už nedalo utiecť ani ukryť. Bol január 1945.

„Na druhý deň nás odviezli nákladným autom do zberného tábora v Seredi. Prenocovali sme tam jednu noc. Druhú noc pristavili tri dobytčie vagóny a odviezli nás do Terezína. Bol približne 5. január,“ hovorí.

Foto - archív L. P.
Foto – archív L. P.

Vtedy už ľudí z Terezína do vyhladzovacích táborov ako Osvienčim neodvážali. Dospelých odviezli pracovať so sľudou. „Ja som mala jedenásť rokov, dostala som vši a iba som mala sedieť a nič nerobiť. Vtedy moja sesternica, ktorá robila ošetrovateľku v nemocnici, zariadila, že som sa z kasární dostala do detského domova. Bolo nás tam desať alebo pätnásť.“

Spomína, že internované české učiteľky ich v detskom domove na vlastnú päsť a nebezpečenstvo učili v spoločenskej miestnosti češtinu a matematiku. Matematiku ju naučili tak kvalitne, že keď sa vrátila po vojne domov, do sekundy na gymnáziu, celý rok sa matematiku nemusela učiť.

Z Terezína do Prahy

Koncom apríla zorganizoval bratislavský lekár Pavol Majer z terezínskej nemocnice nákladné auto, a hoci tábor ešte fungoval a Rusi sa blížili, podarilo sa mu dostať ich do Prahy.

„Prihlásili sme sa v Prahe na repatriarizačnom úrade, kde sme dostali nové doklady, prídelové lístky na stravu a ubytovali nás v prepychovom hoteli Axa oproti Bielej labuti. To bolo pre mňa nepredstaviteľné. Odkedy som bola ukrytá, nemala som na sebe čistú bielizeň a nebola umytá možno tri či viac rokov.“

Z Prahy sa dostala do Bratislavy, kde po ňu prišiel starý otec z Kežmarku.

„Starý otec prežil vojnu. Aj po vojne opravoval hodiny, často aj tie od Rusov, ktoré pobrali pri oslobodzovaní Slovenska.“

Rodinný život v Poprade

V Kežmarku v roku 1952 maturovala. Podľa umiesteniek pre absolventov sa dostala do Prahy na vysokú školu ekonomickú. V priebehu štúdia sa vydala za spolužiaka z gymnázia, s ktorým mala syna, a presťahovali sa do Popradu.

„Po vysokej škole som dostala umiestenku do Spišskej Novej Vsi, kam ma, našťastie, nezobrali. Mala som však kamarátku z detstva, ktorá učila na strednej škole v Kežmarku a povedala mi, že mám ísť učiť k nim. Nastúpila som v roku 1957 a učila som tam 15 rokov.“

V Poprade dostali trojizbový byt, narodila sa im dcéra.

Obnovený antikvariát

V roku 1972 sa presťahovali do Bratislavy, kde pani Piovarcsyová robila v Štátnej školskej správe vedúcu odboru školstva. Po roku 1989 odišla do dôchodku a začala pracovať pre židovskú obec.

„Po revolúcii okolo mňa boli veľmi zlé dievčatá, ktoré išli do VPN a boli by nás ukameňovali, útočili na mňa. Okamžite som sa vzdala všetkých funkcií a išla som do dôchodku.“

„Moja sesternica Selma, ktorá robila v knižnom veľkoobchode Slovenská kniha v oddelení antikvariátu, si s kolegyňou po revolúcii vymysleli, že začnú vybavovať, aby sa v predajni mojich predkov otvoril opäť antikvariát. Veľmi tomu žičilo aj mesto a vo vedľajšej časti vtedajších priestorov po obnovení funguje dodnes.“

27160-photo
Foto – Post Bellum

 

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás svojimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie