Denník N

Óda na Petržalku: Prečo sa ľuďom na zaznávanom sídlisku vlastne dobre žije

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Mnohé mýty o Petržalke už neplatia. Dnes patrí k najzelenším častiam Bratislavy, byty sú tu takmer najdrahšie zo všetkých bratislavských sídlisk, kriminalita je nižšia ako v centre a miestni si tu život chvália.

Keď sedíte na tribúne pre verejnosť, kone vbiehajúce do cieľovej rovinky petržalského dostihového závodiska sa na chvíľu stratia z dohľadu. Môžete ich vidieť na malom monitore zavesenom pred vašimi očami, ale vo finále sa aj tak radšej pozeráte na dráhu.

Potom už to ide rýchlo. Z diaľky počuť dupot kopýt a rýchlo sa približuje. Tých náruživejších divákov posledné sekundy vystrelia z drevenej lavice. Možno si myslia, že svojho favorita potlačia očami, ale z vlastnej skúsenosti viem, že to veľmi nefunguje. Občas je to o celú konskú dĺžku, občas o pár centimentrov, no nakoniec aj tak zožmolím tiket s uzavretou stávkou a hodím ho do koša.

Na dostihy na petržalskom závodisku chodím prehrávať už dlhšie. Nie veľa, na každý závod stavím jediné euro, takže ma tá doterajšia strata až tak nebolí.

Popoludnie na sídlisku

Známi, čo žijú na druhej strane Dunaja, hovoria, že im nikdy nenapadlo zájsť na dostihy do Petržalky. Mnohí dodávajú, že im nenapadlo zájsť do Petržalky ako takej. Ja som s kamarátmi objavil závodisko v čase, keď som sa na najväčšie sídlisko presťahoval do prvého podnájmu. Odvtedy som si ich obľúbil.

Vzrušenie v cieľovej rovinke. foto N - Vladimír Šimíček
Vzrušenie v cieľovej rovinke. Foto N – Vladimír Šimíček

Kone zaujmú aj tých, ktorí ľahkému hazardu neholdujú. Na dostihové popoludnie chodia rodiny s deťmi, ľudia, ktorých baví šport, ale aj tí, čo chcú len zabiť čas pri pive či cukrovej vate. Občas stretnete elegantných dostihových fajnšmekrov s ďalekohľadmi či dámy v klobúkoch. Pokiaľ viem, tým pri bráne zvyknú odpustiť dvojeurové vstupné.

Nedeľné dostihy poskytujú iný obraz o Petržalke, než aký si zrejme predstavuje väčšina ľudí. Ukazujú, že na sídlisku, ktoré mnohí vnímajú ako bétonovú džungľu, kam chodí prespávať 100-tisíc miestnych a podľa odhadov ďalších 50-tisíc cépečkárov (teda cezpoľných), sa dá stráviť príjemné nedeľné popoludnie.

Ľudia, ktorí v Petržalke žijú desiatky rokov, ju pozitívne vnímajú nielen vďaka dostihom. Denník N ich oslovil, aby sa ich spýtal, či sa na sídlisku, ktoré je de facto tretím najväčším mestom na Slovensku, žije dobre, alebo zle.

Najzelenšie mesto v okolí

„Petržalka sa mení zásadne a rapídne,“ vraví spisovateľ Daniel Hevier, ktorý sa so ženou nasťahoval na sídlisko ešte v roku 1980. Najprv bývali v garsónke v Ovsišti, po roku ju vymenili za trojizbový byt, v ktorom bývajú doteraz. „Okolo nás ešte boli rodinné domy, bola to dedina, do ktorej vtrhlo mesto,“ spomína. „Prišli sme do holobytov, s kočíkmi sme sa ešte prepletali medzi tatrovkami. Ale na to sa zabudne.“

Zrejme najväčší posun je podľa neho vidieť na prvý pohľad. Petržalka sa od 80. rokov zazelenila. Keď sa do pôvodnej zástavby z rodinných domov pustili bagre, brali so sebou všetko. Záhradky, stromy, kríky. Všetka zeleň vymizla, zostala len planina a novopostavené paneláky. Hevier spomína, ako si ľudia začali budovať záhradky pred panelákmi. Stromy, ktoré vtedy zasadilo mesto, po rokoch sídlisko zmenili.

Daniel Hevier - hrdý Petržalčan. foto N - Vladimír Šimíček
Daniel Hevier – hrdý Petržalčan. Foto N – Vladimír Šimíček

„Málokto mi verí, ale Petržalka je jedno z najkrajších zelených miest na Slovensku,“ tvrdí spisovateľ. V čase, keď sa sem prisťahoval, žili na sídlisku mnohí ďalší umelci. Vašo Patejdl, Julo Klinček, Richard Müller. Väčšina neskôr odišla, Hevier nie. Prečo?

„Z pohodlnosti,“ vysvetľuje. „Vtedy stáli rodinné domy v okolí Bratislave toľko, koľko bol môj ročný zárobok. Nebol by problém si jeden kúpiť. Myslel som si, že to tak ostane navždy, že mám čas. No prišla revolúcia a všetko sa zmenilo, tak sme na to ani nemali. No ostali sme aj z pocitu, že Petržalka je priateľská z pohľadu služieb či parkovania. Stále hovorím, že keď nemusím ísť do Bratislavy, teda na druhý breh, tak tam ani nejdem.“

Video: Ako Petržalka vyzerala v polovici osemdesiatych rokov

Zelený obraz Petržalky okrem okolia panelákov dotvárajú lokality, kam chodia miestni, a nielen oni, oddychovať a športovať. Je to najmä Sad Janka Kráľa, petržalská hrádza, okolie jazier Malý a Veľký Draždiak, promenáda pri Chorvátskom ramene či lesíky v okolí petržalského závodiska. Toľko možností na šport a relax ponúka máloktoré sídlisko.

Hevier vraví, že možno s výnimkou centrálnych častí sídliska nie sú petržalské domy nalepené husto na sebe. Preto mu zatiaľ neprekáža ani nová výstavba. „U nás funguje taký reflex – keď som zabezpečený ja, na ostatných kašlem. Fascinuje ma, že sa ľudia dokážu búriť už aj proti detským ihriskám. To je egoizmus, ktorý ma dokáže neuveriteľne rozčúliť.“

„Keď sa postaví nejaký dom, môže v ňom bývať päťdesiat rodín. To by nás nemalo poburovať, aj keď samozrejme, nesmie sa to robiť chaoticky a zle, takzvane na bašternáka‘. Myslím si, že v Petržalke je ešte dosť miesta, aby sa tu stavať mohlo.“

Mýtus o nebezpečnom gete

Petržalka si roky so sebou nesie povesť nie veľmi bezpečného sídliska, kde je vysoká kriminalita, ľahko sa tam dá dostať do problémov či k drogám. Daniel Hevier vraví, že tento obraz si zväčša vytvárali ľudia, ktorí v Petržalke nežili. „Aj my, ktorí sme neboli v Brooklyne, si ho môžeme predstavovať ako štvrť zabijakov, pritom je to vraj príjemné miesto,“ oponuje. 

Príjemné miesto na život - zákutia pri Chorvátskom ramene. foto N - Vladimír Šimíček
Príjemné miesto na život – zákutia pri Chorvátskom ramene. Foto N – Vladimír Šimíček

„Ak tu také niečo v minulosti bolo, tak to asi prehrmelo. Moje decká dostali skôr vtedy, keď išli do mesta. Vybrali sa na koncert, a tam ich prenasledovali skíni. Ale v Petržalke nie. Vedeli sme, že sú domy v našom susedstve, kde je vídať pravidelne policajné autá. No nevnímali sme to nejako intenzívne.“

Knihovníčka miestnej knižnice a Petržalčanka Viera Némethová, ktorej prastará mama sa do Petržalky prisťahovala ešte v roku 1934, to vníma podobne. „Nemyslím si, že v Petržalke v 80. rokoch či 90. rokoch to bolo horšie ako v Dúbravke. Išlo skôr o dojem. Jeden panelák na druhom na holej pláni, každému to tu pripomínalo geto. Preto malo sídlisko takú povesť.“

Pri pohľade na mapu kriminality za rok 2015 mnohých prekvapí, že z pohľadu zaznamenaných trestných činov na počet obyvateľov patrí Petržalka skôr k bezpečnejším policajným okrskom v Bratislave. 

Petržalka, keď vznikala. Foto - Miestna knižnica Petržalka
Petržalka, keď ako sídlisko vznikala. Foto – Miestna knižnica Petržalka

Kým štatistiky udávajú, že v Petržalke bolo spáchaných 57 trestných činov na 10-tisíc obyvateľov, v policajnom okrsku Bratislava II, ktorý zahŕňa Ružinov či Vrakuňu, ich bolo 78. V bratislavskom Novom Meste sa počet trestných činov na 10-tisíc obyvateľov vyšplhal na 89, v centre mesta na 142. Bezpečnejším policajným okrskom ako Petržalka je v Bratislave len Dúbravka a Karlova Ves.

Tieto čísla sú o to prekvapivejšie, že Petržalka predsa len patrí k hustejšie zaľudneným častiam Slovenska. Podľa oficiálnych štatistík tu žije 3600 ľudí na jeden kilometer štvorcový, a to tam nie sú zarátaní ľudia bez trvalého pobytu. V Ružinove je hustota obyvateľstva polovičná (1800 obyvateľov na kilometer štvorcový), v porovnateľne veľkom Prešove je to len 1300 ľudí na kilometer štvorcový.

Samozrejme, neznamená to, že by Petržalka nemala aj svoje horšie časti. Miestni dobre poznajú koniec Kopčianskej ulice, najmä paneláky so súpisnými číslami 82 až 86, kde sú pre problémové rodiny byty takmer nepredajné. Na realitných portáloch ich ponúkajú aj o niekoľko desaťtisíc eur lacnejšie ako byty v domoch len pár ulíc vedľa. „Stále sú v Petržalke miesta, kde nechce ísť bývať nikto, stopercentne sú to práve Kopčany. Ale takú lokalitu môžete nájsť takmer všade,“ myslí si knihovníčka Némethová.

Ešte donedávna patrila k škaredým častiam sídliska aj schátraná ubytovňa známa ako Modrý dom. Aj keď mnohí jej obyvatelia boli skôr chudobní ako nejakí asociáli, ľudia budovu obchádzali. Začiatkom tohto roka však Modrý dom zbúrala firma, ktorá ho predtým získala od radnice.

Takmer ako v Ružinove

Fotograf Martin Kleibl patrí k tým, ktorí na sídlisku nielen vyrastali, ale kedysi ho ani nemali radi. Neskôr názor zmenil, je autorom originálneho sprievodcu sídliskom a zasadil sa o obnovu veľkoplošnej maľby Mier na jednom z panelákov. „V 80. rokoch to bolo len jedno obrovské stavenisko bez zelene, našimi ihriskami boli iba jamy a poskladané panely.“ Aj on dnes hovorí, že Petržalka sa od základov zmenila. 

Foto N - Tomáš Benedikovič
Fotograf Martin Kleibl. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Podľa Atlasu sídlisk z roku 2011 je Petržalka najmenej zastavaným sídliskom v Bratislave,“ vysvetľuje. „Najväčšia devíza Petržalky je jej lokalizácia v tesnom susedstve dunajských luhov, s čím súvisí množstvo zelene. Sú tu bohaté možnosti športového a rekreačného vyžitia, množstvo detských ihrísk. Dobrá infraštruktúra, služby a blízkosť do centra mesta radia Petržalku na úroveň sídliska Ružinov, dokonca podľa mňa aj vyššie.“

Kleiblove slová potvrdzuje pohľad na kalkulačku hodnoty bytov, ktorú vytvorili analytici štátneho Inštitútu pre finančnú politiku. Ak by sme porovnávali cenu modelového dvojizbového zrekonštruovaného bytu v paneláku s balkónom (50 plus 3 metre štvorcové) na bratislavských sídliskách, zistili by sme, že po Ružinove má takéto bývanie najvyššiu hodnotu práve v Petržalke.

Kým v Ružinove by takýto byt mal mať hodnotu vyše 94-tisíc eur, na začiatku či konci Petržalky by mal byť len asi o 3-tisíc lacnejší. Trocha horšou lokalitou je síce viac zastavaný stred Petržalky, no aj tu má takýto byt o niekoľko tisíc vyššiu hodnotu ako v Dúbravke, na Dlhých dieloch či dokonca vo Vrakuni.

Martin Kleibl upozorňuje, že  Petržalka stále nie je dobudovaná. Najviac ju zrejme zmenia dva projekty: plán na výstavbu Nového Lida a dobudovanie okolia Chorvátskeho ramena s novou električkou. „Už teraz je vidno, ako sa v blízkosti trate vo veľkom buduje, a bude to pokračovať až po najjužnejšiu časť Petržalky,“ vraví Kleibl.

„Otázka je, či sa podarí kvalitné dobudovanie tohto územia. Nielen postaviť adninistratívne budovy a obytné budovy, ale zachovať a využiť jedinečný prírodný potenciál lokality v susedstve jedinečného biokoridoru Chorvátskeho kanála a jazera Veľký Draždiak.“

Prudký nárast záujmu o Petržalku využívajú developeri naplno. Pri nedávno dokončenej zastávke novej električky na Farského stavajú tri veľké bytové domy. Jeden z nich, projekt skupiny J&T s názvom Fuxova, zmení tvár sídliska výrazne. Pôjde totiž o 23-poschodový vežiak, dvojnásobne prevyšujúci doterajšiu panelákovú zástavbu. 

Pre porovnanie: Praha od roku 2004 predĺžila svoje metro o jedenásť kilometrov a vybudovala osem nových staníc. Foto N - Tomáš Benedikovič
Električková trať mení tvár sídliska. Foto N – Tomáš Benedikovič

To, že developeri na sídlisku ešte zanechajú silnú stopu, ukazuje príhoda s novou uličkou, ktorá k vežiaku povedie. Miestni poslanci pôvodne schválili, aby jej úrady nepridelili nové meno, a bola len pokračovaním už existujúcej Bosákovej ulice. Neskôr väčšina z nich svoje rozhodnutie zmenila a ulicu nazvali po developerskom projekte – teda Fuxova. A to aj napriek tomu, že to nezapadá do doterajšej praxe pomenovávania petržalských ulíc, a žiadny Fux nemal so sídliskom nič spoločné.

Gastro medzi panelákmi

Promenáda okolo Chorvátskeho ramena, jazero Veľký Draždiak či petržalská hrádza – na tieto miesta si Petržalčania najčastejšie spomenú, keď dostanú otázku, kde trávia voľný čas. Všetko sú to miesta s cyklotrasami, ihriskami a príjemnými bufetmi, kde sa dá posedieť.

No ako to vyzerá s kaviarňami, krčmami a reštauráciami? Podľa miestnych sa vybrať dá, i keď vychytené podniky známe po celom meste stále chýbajú. „Čo sa týka večerného života, krčiem a kaviarní, je v okolí ešte o trochu viac ako detských ihrísk, a nie sú to len pohostinstvá tretej cenovej, ale podniky, ktoré majú osobitý štýl a charakter,“ vraví Martin Kleibl. 

13055679_1083615428328535_2574080891053757633_o
Kaviarne sa už dobre rozbehli aj na sídlisku. Foto – Facebook kaviarne Lampy

„Len v mojom okolí je takmer desať takých podnikov. Od pohostinstva Meteor, ktoré je už vzácnym predstaviteľom klasickej sídliskovej krčmy, cez štýlovú kaviareň Doma je pohoda, alebo krčmičku v anglickom štýle All Inclusive, až po sladkou vôňou zadýmený shisha bar.“

I keď je na sídlisku trendových či hipsterských podnikov pomenej, pomaly sa presadzujú. Na začiatku Petržalky nedávno vznikli kaviarne Goio Fresh Gallery či Kafé Lampy, kde usporadúvajú výstavy a koncerty. „Nesúhlasím s pohľadom na Petržalku len ako na sídlisko, žije tu veľa vzdelaných ľudí, ktorí cestujú a majú svoje sny,“ hovorí majiteľka Lámp Andrea Reichová.

Priznáva, že spočiatku na ich koncerty a výstavy chodili skôr ľudia z centra. Po roku však kaviareň objavujú už aj Petržalčania. „Vypredať sálu na koncert – to záleží od ponúkaného žánru. Šansónové vystúpenia boli vypredané za pár dní, zatiaľ čo koncerty mladších kapiel boli odohrané aj v komornejšom prevedení, no my sa im aj tak veľmi tešíme.“

Petržalku si začínajú všímať už aj veľkí hráči. Spoločnosť Medusa Group tu pred časom otvorila jednu zo svojich Klubovní, teda klasickú piváreň s vlastným pivom. „Už naša predstava o tejto sieti mala vo svojej podstate, že s ňou chceme ísť mimo centra, tam, kde ľudia bývajú a žijú. Chvíľu sme hľadali vhodné miesto, aby to dávalo zmysel aj napojením na dopravu či pešou dostupnosťou k samotným sídliskám a hosťom, čo sa podarilo,“ spomína Tamara Pavelková z Medusy. 

foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Podľa nej je v západnom svete úplne normálna vec, mať kvalitné prevádzky či lokálne trhy aj mimo centra, teda aj na sídliskách. „U nás sa to už našťastie tiež rozbieha, aj keď pomalšie. Dôvodov môže byť viac. Málo vhodných priestorov, obava z nedostatku zákazníkov a slabej kúpyschopnosti, absencia turistov, ktorí vedia generovať zaujímavý príjem, či celkovo zvyk, že ak už človek chce ísť na večeru, centrum je šírkou výberu stále voľbou na istotu s pekným prostredím nielen vnútri prevádzky, ale aj mimo nej.“

Nie všetko vyjde

Petržalskej Klubovni, ktorá na sídlisko priniesla trochu vyššiu úroveň pivárne, než akú si človek predstaví pri pohľade na petržalské terasy, sa zatiaľ darí dobre. V recenziách úspešné a medzi ľuďmi ospevované bistro Umami, ktoré otvorilo svoju pobočku na petržalskom zimnom štadióne, však po štrnástich mesiacoch prevádzku na sídlisku zatvorilo.

Hrala v tom úlohu Petržalka ako taká? Je podnikanie na sídlisku stále ešte nevyspytateľné? Majiteľ bistra Umami Rudolf Grujbár hovorí, že za takýmto rozhodnutím je vždy kombinácia systémových dôvodov, teda takých, na ktoré bistro nemá dosah, ale aj tých individuálnych. Petržalská pobočka sa vyrovnávala s nedostatkom skúseností s manažmentom podobne veľkej prevádzky, problémami s časom a logistikou, ale trápila ju aj nevyváženosť kvality medzi smenami.

Grujbár zo zatvorenia bistra sídlisko neviní. „Miesto nerozhodlo o tom, či ostane prevádzka v Petržalke, alebo nie,“ vysvetľuje. „Skvelá kuchyňa môže byť aj na stanici metra, dôkazom je Sukiyabashi Jiro v Tokyu s tromi michelinovskými hviezdami. Sídlisko má dnes veľký potenciál, aj Petržalka sa mení. Už len z časti pripomína to, čím bola.“ 

foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Spolu so sídliskom sa menia aj ľudia, ktorí tu žijú. „Prevádzku navštevovali rôzne skupiny hostí, od rodín s deťmi, cez chalanov, čo hrali dolu na ľade hokej, po hostí, ktorí k nám prichádzali pomaly z druhého konca mesta pre niečo, čím sme boli iní,“ dodáva Grujbár. „Nemyslím si, že v Bratislave sú veľké rozdiely v kúpyschopnosti obyvateľstva. Medzi jednotlivými časťami mesta sú skôr zanedbateľné.“

Prirodzene, v Petržalke ešte mnoho vecí chýba, každému niečo iné. Knihovníčka Viera Némethová hovorí o múzeách a dobrom kníhkupectve, Daniel Hevier spomína nedostatok plavární. Tú jedinú mestská časť dobudovala za milióny eur len s veľkým oneskorením. 

Parkovanie v Petržalke. Foto N – Tomáš Benedikovič
Parkovanie v Petržalke. Foto N – Tomáš Benedikovič

Najmä obyvatelia centrálnych častí sídliska by zase hovorili o nedostatku parkovacích miest. Petržalčania sa za tie roky naučili kopu trikov, ako sa na parkoviská naskladať čo najefektívnejšie. Keď nie je kde zastať, je úplne bežné zaparkovať kolmo pred autami, zablokovať ich a nechať vyradenú rýchlosť a odbrzdenú ručnú brzdu. Keď príde majiteľ zablokovaného auta, blokujúce auto odtlačí, aby vyšiel von.

Domáci, cépečkári a Staropetržalčania

Práve parkovanie odhalilo rozdiel medzi ľuďmi, ktorí v Petržalke žijú s trvalým pobytom, a desiatkami tisíc tých, ktorí tu žijú v podnájmoch. Úrad starostu Petržalky Vladimíra Bajana chcel spoplatneným parkovaním autá cezpoľných vytlačiť zo sídliska, sporná zmluva so súkromnou firmou EEI však nahnevala aj stovky Petržalčanov a po búrlivých protestoch zostalo všetko pri starom.

Otázka však je – existujú vlastne v Petržalke spory medzi cépečkármi a miestnymi? Kazia byty so študentmi či ľuďmi v podnájmoch kvalitu života v petržalských panelákoch? „Hovorím s čistým svedomím, že takúto skúsenosť nemám,“ hovorí petržalská knihovníčka Viera Némethová.

„Jasné, že vidím, že v byte žijú tri páry. Ale nemôžem povedať, že by som sa stretla s niekým, kto kašle na dom a svoje okolie len preto, že tu žije v podnájme a tak ho nič nezaujíma. Zdá sa mi, že spory medzi susedmi boli na začiatku oveľa väčšie. Lebo vtedy si ľudia museli zvykať na život v paneláku.“ 

Povodeň v pôvodnej petržalskej zástavbe v roku 1965. Foto - Miestna knižnica Petržalka
Povodeň v pôvodnej petržalskej zástavbe v roku 1965. Foto – Miestna knižnica Petržalka

Prastará mama pani Némethovej sa do Petržalky presťahovala už v roku 1934 z Pešti. Mnoho Staropetržalčanov sem prišlo v 30. rokoch, lebo tu bolo množstvo malých a veľkých fabrík, kde našli prácu. Okrem známej Matadorky to bola napríklad výrobňa smaltovaného riadu. Išlo o jednu z mála tovární, ktoré po vojne zamestnávali aj ženy. To sem priviedlo mnoho vdov.

Prastará mama pani Némethovej bola vdovou od roku 1914. Keďže bola pôvodom Slovenka, maďarský štát počas hospodárskej krízy nemal záujem vyplácať vdovské a sirotské, a tak sa musela vrátiť na Slovensko. Nastúpili na loď na Dunaji v Pešti, a jej prvá zastávka bola v Bratislave. V Petržalke si našla provizórne ubytovanie na súkromí, po trinástich mesiacoch si postavila malý domček v robotníckej kolónii.

Kolónia aj s domom stojí v Petržalke dodnes. Pani Némethová v ňom vyrástla, videla, ako sa dedina mení na sídlisko, v 80. rokoch sa aj ona presťahovala do paneláka. Najprv s ťažkým srdcom, no zvykla si, a dnes sa jej Petržalka opäť páči. 

Pohoda na sídlisku. foto N - Vladimír Šimíček
Pohoda na sídlisku. Foto N – Vladimír Šimíček

„Na sto percent vidím, ako sa Petržalka mení. Znie to nadnesene, ale ja naozaj Petržalku milujem. Dávno nie je to, čo bola pred tridsiatimi rokmi, teda prespávačka, kde ste boli len cez noc, a aj na veľký nákup sa chodilo do mesta. To nehovorím o kine či divadle. Dnes je v Petržalke všetko, pokojne tu môžete byť bez toho, aby ste prešli cez Dunaj.“

Teraz najčítanejšie