Spomínanie megahviezdy blues, rocku a sofistikovaného popu

Najnovšia životopisná knižka Erica Claptona (1945), megahviezdy blues, rocku a sofistikovaného popu s názvom Eric Clapton – Motherless Child. Biografie (Nakladatelství 65. pole, Praha 2016) od jeho obdivovateľa, žurnalistu a spisovateľa Paula Scotta je spolu s aktuálnym albumom I Still Do asi finálnou dvojicou kamienkov mozaiky poznania takej zložitej osobnosti, akou tento roduverný Angličan nepochybne je.

Hoci na tému Clapton už vyšla aspoň stovka viac-menej originálnych publikácií a v českom preklade (prekladateľ Jiří Zbořil) pred ôsmimi rokmi aj ním napísaná Autobiografia, je čerstvá knižka (v originále vydaná minulý rok) stále zaujímavým skladačkovým príbehom hudobných aj osobných premien jedného z najvplyvnejších gitarových majstrov 20. a 21. storočia.

„Vlčí hlad“ po sexe

Od notoricky známeho príbehu introvertného chlapca, ktorého v podstate vychovávala babička a on ju považoval za svoju matku, sa odvíja nekonečný seriál vzťahových, alkoholických a drogových kríz. Scott Claptona nijako nešetrí a hoci uznáva ocenenia jeho muzikálnej geniality (3 siene slávy a 18 gramofónikov Grammy Awards), nezabúda práve na pomerne dlhé likvidujúce obdobie závislosti, keď k tomu, aby mohol „normálne“ fungovať, potreboval heroín, kokaín, lieky proti bolesti a dve fľaše vodky, ginu alebo brandy denne. Nezodpovedne ničil svoje okolie, spoluhráčov, rodinu a nijako obzvlášť neprospieval svojmu hudobnému vývinu.

Hoci v 90. rokoch už definitívne skoncoval s najhoršími závislosťami, nezbavil sa „vlčieho hladu“ po sexe. Autor knihy sa nevyhne niektorým menám z dlhého zástupu žien – ako napríklad manželka beatla Georgea Harrisona Pattie Boyd (ktorá bola neskôr aj pani Claptonovou), herečka Sharon Stone, muzikálová speváčka Yvonne Elliman, modelka Christy Turlington alebo neskoršia francúzska prvá dáma popfolková Carla Bruni. Tým tak trochu súperil s Mickom Jaggerom, ktorý mu sem-tam nejakú atraktívnu krásku prebral, čo určite neprispelo k výbave Claptonovho sebavedomia.

To podľa vlastných slov nemal nikdy výrazne vysoké. Napokon aj Scott často čitateľovi predhadzuje ako osudový motív nikdy nemiznúce Claptonove pochybnosti o sebe samom, čo má občas nábeh k amatérskej psychologickej kresbe. Niekedy balansuje na hrane bulvárnosti, ale výsledok je relatívne vkusný, príjemný a najmä hutný. Podstatné sú tiež pasáže o Claptonovej „posadnutosti a závislosti“ od blues, ktorá pretrváva dodnes.

Šťastie nenašiel ani v supertriu Cream

S tým napokon súvisí aj jeho najnovšie CD I Still Do (Bushbranch Records / Universal Music 2016), kde sa vrátil k spolupráci s producentom a zvukárom Glynom Johnsom, ktorý mu pomohol vytvoriť legendárny sólový album Slowhand (1977) a podieľal sa aj na ďalšom vinyle Backless. „Už dlhší čas som znova chcel pracovať s Glynom Johnsom. Vzhľadom na štyridsiate výročie natáčania Slowhandu sa konečne vyskytla dobrá príležitosť,“ vysvetlil gitarista.

Producent má vo svojom producentskom portfóliu spoluprácu s Led Zeppelin, Eagles, The Who, Faces, ale aj s The Clash. Aj účinkujúci muzikanti sú spätí s Claptonovou minulosťou, či už je to gitarista Andy Fairweather Low (ex-Amen Corner), ktorý hral aj na legendárnom Claptonovom Unplugged, klávesáci Chris Stainton a Paul Carrack, akordeonista a hráč na mandolínu Dirk Powell alebo bubeník Henry Spinetti a basgitarista Dave Bronze.

Niektorí recenzenti nazerajú na tento dvadsiaty tretí štúdiový album Claptonovej sólovej kariéry (a desiaty v tomto storočí) zhovievavo, ba až znudene, ako na vrtoch „starého pána“. Vrtošivý a tvrdohlavý však bol odjakživa. Inak by v začiatkoch neopustil skupinu Yardbirds, ktorá mala v Anglicku našliapnuté do hitparád, a nešiel za hlasom svojho srdca k Mayallovým Bluesbreakers.

Keď mu aj tam začalo chýbať skutočné blues, založil s Gingerom Bakerem a Jackom Bruceom supertrio The Cream. Londýn bol počmáraný nápismi „Clapton je boh“, ale on svoje osobné ani muzikantské šťastie v skupine nenašiel. Po epizóde s kapelou Blind Faith (so Stevom Win­woodom) sa z gitarovej ikony postupne menil na potulného pesničkára a hľadajúceho bluesmana.

Kto má naozaj rád blues, ten ho gitarovo aj v živočíšnom hlase „od srdca“ poriadne zacíti už pri Alabama Woman Blues, úvodnej piesni nahrávky, ktorú napísal predčasne zosnulý nashvillský afroamerický pianista a spevák Leroy Carr. Rovnako tak aj v Cypress Grove od mississippského gitaristu Skipa Jamesa a v Claptonovej vlastnej skladbe Spiral. Prakticky neznáma spomienka na legendárneho bluesového šamana Roberta Johnsona Stones In My Passway – spoveď o milostnom zlyhaní, ktorú hrával pravidelne na koncertoch, je tiež štúdiovou novinkou – nie je ani na jednom z dvoch Claptonových johnsonovských projektov z roku 2004.

Stály dylanovský odkaz

Skladby Can‘t Let You Do It a Somebody‘s Knockin‘ od J. J. Calea, oklahomského majstra gitarovej úspornosti a „šomravého“ hlasu, síce vybočujú z predstavy blues, ale patria do Claptonovho ideálu jednoduchosti a civilnosti. Ako už mnohokrát predtým sa Clapton znova hlási k Bobovi Dylanovi a v jeho folkovej klasike I Dreamed I Saw St. Augustine zachováva prostotu príznačnú pre Dylana v jeho premiérových akustických dobách. Aj úctivo interpretované Little Man, You‘ve Had A Busy Day či I‘ll Be Seeing You, medzivojnové broadwayské tanečné kúsky, ako aj tradicionál I‘ll Be Alright, do bluesmanovho výberu zapadajú.

Hľadači senzácií si môžu vychutnať snímku I Will Be There írskeho autora Paula Bradyho obdivovaného Bobom Dylanom, kde účinkuje tajomný spevák a gitarista Angelo Mysterioso. Prezývku totiž kedysi použil George Harrison. Že by to boli „stopy“ dávnej nahrávky alebo Georgeov syn Dhani? Nie – záhadnou osobou je britský pesničkár Ed Sheeran. Istou pikantériou je portrétový obal od sira Petra Blakea, ktorý je známy ako jeden z dizajnérov koláže pre album The Beatles Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band.

Po viac ako päťdesiatich rokoch profesionálneho účinkovania v hudobnom šoubiznise si teda Eric Clapton doprial diskrétnu spomienku na vzory a vplyvy svojho umeleckého vývoja. Vytvoril tak melancholickú atmosféru, do ktorej sa premieta dráha kočovného muzikanta, čo vkusne a zásadným spôsobom ovplyvnil hudobný vývoj posledných desaťročí.