Denník N

Primár, ktorý sa vrátil z Nemecka: Zavediem v Michalovciach nemeckú efektívnosť

Primár Matúš Vojtko. Foto N – Tomáš Benedikovič
Primár Matúš Vojtko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Primár Matúš Vojtko sa po desiatich rokoch vrátil z Nemecka do Michaloviec. Mení prácu na oddelení, vďaka čomu mohol prepustiť hneď dvoch lekárov.

Nastúpili ste pôvodne do nemocnice v Michalovciach. Prečo ste sa rozhodli odísť do Nemecka?

V nemocnici v Michalovciach som pracoval deväť rokov. Chcel som niečo dokázať – využívanie nových liekov a postupov tu bolo obmedzované. Nemohol som tu nič nové presadiť. Bola to otázka času, kedy odídem. Vtedy viacero najmä mladých kolegov odišlo do zahraničia. Na jednej strane si mohli privyrobiť, a keď tam boli už dlhšie, tak nabrali západnú kultúru a dostali sa do praxe. Mohli tam robiť medicínu, ktorú sa učili v škole. Aj mňa v zahraničí podporovali, aby som sa rozvíjal. Mal som dobrého šéfa, ktorý od nás každý deň vyžadoval niečo nové.

Ako to vtedy vyzeralo v Michalovciach?

Pred desiatimi rokmi to bolo v Michalovciach nemysliteľné. Bolo tu obmedzené množstvo liekov, ktoré sme mohli spotrebovať, neboli tu prístroje. Človeka to ubíja. Naučili ste sa niečo na vysokej škole, ale nemali ste to v praxi ako uplatniť. Ak ľudia nemajú šancu robiť niečo nové, odídu. U lekára sa to nekončí tým, že skončí vysokú školu. To je len základný kameň a každý týždeň potrebuje niečo iné.

Prečo ste sa vrátili späť?

Jedným z dôvodov bolo, že terajší riaditeľ mi ponúkol, že môžem vybudovať niečo nové. Povedal som mu, čo robím v Nemecku, a on mi dal možnosť tu niečo dokázať. Uvoľnil mi ruky – môžem tu vyberať lieky, ktoré potrebujem, aj prístroje. Dôvodom bola aj rodina. Bola so mnou v Nemecku, potom sa vrátili na Slovensko a ja som veľa cestoval hore-dole.

Matúš Vojtko

Vyštudoval Lekársku fakultu na UPJŠ v Košiciach. V rokoch 1994 až 2005 bol lekárom ARO v Michalovciach. Od roku 2005 do roku 2014 pôsobil na Klinikum Zschopau v Nemecku. Od januára minulého roka je primárom OAIM v Michalovciach.

Aké zmeny ste urobili, keď ste prišli?

Zaviedol som postupy, ktoré sme používali v Nemecku. Týkali sa najmä efektivity a využívania personálu, nové postupy, lieky.

Ako si máme predstaviť zmenu efektivity personálu?

V Nemecku si personál veľmi vážili. Nebolo tam veľa lekárov, ale lekár, ktorý bol v práci, bol na sto percent využitý. Neexistovalo, že by mal hodinu či dve prestoje. Snažím sa to zaviesť aj tu. Preto hneď, keď som prišiel, som mohol prepustiť dvoch lekárov. Lebo som vedel, že nie sú využití tak, ako by mali byť.

Slovenskí lekári stále hovoria, že majú dlhé služby a stále pracujú. Vy hovoríte niečo iné.

Ja hovorím o oddelení, kde som prišiel. Iní primári sa zvyknú sťažovať, že majú málo personálu. Keď som prišiel na moje oddelenie, zistil som, že keď budeme robiť metódami ako v zahraničí, tak tu mám veľa personálu. Ľudia by mali robiť aspoň desať rokov v zahraničí, aby mohli kombinovať skúsenosti. Nie všetko, čo sa robí v zahraničí, je dobré, ale v efektivite práce sa doteraz nemôžeme rovnať Nemcom.

Lekári majú teda u nás hodiny, keď nepracujú, alebo majú zle rozdelenú prácu lekári a sestry?

Keď sa skončí operácia na sále, neexistuje, aby lekár strážil ďalej sálu, keď tam nič nie je. V zahraničí nik nezaplatí lekára, ktorý by robil dve alebo tri hodiny denne. Ak sú naplánované dve operácie v dvoch rôznych programoch, tak sa spoja, aby bol lekár využitý a urobil štyri operácie. A druhá vec je prenášanie kompetencií na nižší personál. Na tomto oddelení robili lekári prácu, ktorú v zahraničí robí stredný zdravotný personál. Či je to objednávanie sanitiek, či vypĺňanie žiadaniek – to všetko robí v zahraničí stredný personál, ale u nás lekár. Presunul som kompetencie, a preto som nepotreboval toľko lekárov.

Pridali ste prácu sestrám?

Niektoré kompetencie, ktoré mali lekári, som preniesol na sestry. Prijal som viac ošetrovateľov a prácu, ktorú robili sestry (napríklad otáčanie pacientov alebo chodenie do laboratórií), sa snažíme vykryť ošetrovateľmi, a tak sestry mohli prevziať kompetencie lekárov. Vymenil som tak lekárov za ošetrovateľov. Ale presun kompetencií nie je taký jednoduchý. Vždy som musel urobiť seminár a povedať, kto čo môže presne robiť. Trvá to dlho.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Museli ste použiť silu a dúfali ste, že keď prejde určitý čas, prijmú to?

Mám šťastie, že z vedenia mi to povolili robiť. Ak by mi to zarazili, nikam sa neposunieme. Zmeny neboli prijaté s nadšením.

Čo ľudí viac hnevalo – zmena ako taká alebo to, že ste tu začínali, potom ste išli o Nemecka a teraz to chcete doma meniť?

V tomto máte pravdu. Keď som prišiel, mal som problém so všetkým. Najskôr som sa musel pohádať s poisťovňami, ktoré mi nechceli preplatiť pacientov. Potom so svojím personálom, lebo mi každý prišiel ukázať nejaký zákon či usmernenie, ktoré v praxi ani neexistuje. Keď niekto nebol naučený niečo robiť, tak to bol problém. Dnes je tu omnoho viac pacientov, a tak aj práce. Asi 80 percent personálu prijalo zmeny bez problémov, ale pätina sa s tým zmierovala ťažko.

Tých ste presvedčili alebo prepustili?

Keď mi niekto povie do očí, že tu nechce robiť, tak inú možnosť nemám.

Boli ste zrejme v Nemecku zvyknutý na vyšší nákladový štandard. Tu to robíte lacnejšie?

Terapiu pacienti dostávajú takú ako v Nemecku. Čo sa týka liekov, nie je problém – čo napíšem, to mám. Horšie sú prístroje, ale aj tie sa snažíme obnovovať. Máme teraz nejaké na skúšku. Ale potrebujem čas. Ak by som dostal všetko naraz, tak by to bol pre zamestnancov šok. Na každý nový postup potrebujem pár týždňov, aby som ho každému vysvetlil, robíme semináre. Nejde to tak rýchlo, ako som si predstavoval. Teraz po roku a pol viem, že veci potrebujú čas.

Keď kúpite to, na čo ste boli zvyknutý v Nemecku, stojí to viac ako to, čo tu mali predtým. Ako to funguje?

Platili tu limity na lieky a špecializovaný zdravotný materiál, poisťovne mi dali limity na akútnom oddelení. Keď som ich zrušil, tak môžeme prijať všetkých pacientov, o ktorých si myslím, že im vieme pomôcť. Dostali sme sa do dobrých čísiel. Na materiál sme asi päťnásobne zvýšili náklady, na lieky 2- až 3-krát. Máme však väčší príjem z poisťovní a ten nám to pokryje.

Keď porovnáte lekárov tu a v Nemecku, sú u nás menej vzdelaní?

Je to veľmi individuálne. Kto sa chce vzdelávať, môže. Mám šťastie, že tu máme mladých lekárov, ktorí chcú robiť medicínu. Ale musia sa sami vzdelávať. Musia písať testy, musia každý deň niečo priniesť.

Aké testy píšu?

Keď niečo zavediem, nechám, nech si na to zvyknú, a po určitom čase musia prejsť testom – stredný aj vyšší zdravotný personál to musí urobiť, aby tu mohol pracovať.

Nehovoria, že ich to ponižuje?

Nie je to ponižujúce. Je to preskúšanie, ktoré ja musím mať. Robíme aj prednášky v angličtine a zvykli si na to.

Čo vám tu chýba oproti Nemecku?

Zo všetkého trošku – trochu z organizovanosti, prístrojov, vyškolenejší personál. Keď od nich niečo chcem, musím im presne povedať, čo chcem. Možno budem potrebovať ešte tri-štyri roky, aby to tu bolo tak, ako chcem.

Svet zdravia vás bude zrejme ukazovať ako príklad, že sa treba vrátiť na Slovensko. Je podľa vás reálne, aby sa slovenskí lekári začali vracať?

Keď dostanú podmienky, aby sa mohli odborne realizovať, môžu sa začať vracať.

Mnohí sa nebudú chcieť vrátiť vzhľadom na plat.

V zahraničí stále lekári zarobia trikrát či štyrikrát viac ako tu. Slováci sú však viazaní na rodinu, a keď človek zarobí po odpočítaní nákladov v Nemecku v čistom o tisícku či dve viac, je otázne, či mu to stojí za to, že príde o rodinu. To si musí každý rozhodnúť sám.

Pracujete v starej budove. Aký bol návrat z Nemecka do rozpadávajúceho sa starého pavilónu?

Je to obrovský rozdiel. Ale ja som to už predtým poznal. Nemôžem sa sťažovať, lebo je tu boxový systém ako v Nemecku – každý pacient je tak oddelený od druhého a s tým som spokojný.

Teraz najčítanejšie