Vodný slalom pre Slovákov vymysleli vo Švajčiarsku, inšpirovali sa lyžovaním

Vodný slalom, alebo slalom na divokej vode, je najúspešnejším slovenským olympijským športom. Slovákom sa podarilo v tejto disciplíne vybojovať medaily na každých olympijských hrách a zásluhou životnej jazdy a striebra Mateja Beňuša tomu nie je inak ani v Riu.  

Atraktívny šport pochádza zo Švajčiarska a jeho korene siahajú do 30. rokov minulého storočia. Na Slovensko sa dostal o tridsať rokov neskôr a rýchlo sa rozšíril.

Inšpirovali sa lyžovaním

Vodný slalom začal vznikať v 30. rokoch vo Švajčiarsku a ideou bolo preniesť lyžiarsky slalom zo snehu a zimy do vody a leta. Najskôr slalom robili na pokojnej vode zároveň s rýchlostnou kanoistikou. Popularitu si získal, keď sa odvážili lode pustiť na rozbúrenú vodu, no rozvoj disciplíny prerušila druhá svetová vojna.

Po skončení vojny vznikla Medzinárodná kanoistická federácia, združujúca všetky vodácke disciplíny. Sídli v Lausanne, dnes však Švajčiari nemajú žiadnych špičkových pretekárov.

Prvé oficiálne majstrovstvá sveta sa konali v roku 1949 v Ženeve. Pretekalo sa na širokom koryte prírodných vodných tokov a výnimkou na trati neboli ani dvojité brány.

Do programu olympijských hier sa vodný slalom dostal na hrách v Mníchove 1972, krátko po tom, čo drevené lode definitívne nahradili laminátové. Kajaky a kanoe vtedy vážili približne 30 kilogramov a zlatý medailista v mužskom kajaku zašiel čas 268,56 sekundy.

Hneď po mníchovskej olympiáde vodný slalom z programu hier vypadol a vrátil sa až o dvadsať rokov v Barcelone. Vďaka spresneniu pravidiel a novým lodiam sa divoká voda v programe hier etablovala. Súčasné kajaky a kanoe vážia maximálne osem kilogramov a víťaz mužského kajaka v Riu by sa mal zmestiť pod 90 sekúnd.

Prírodné kanály sú v programe olympijských hier výnimkou – okrem hier v Atlante 1996 a rieky Ocoee sa vždy pretekalo na umelo vytvorených a tak veľmi drahých kanáloch.

Máme najviac zlatých

Od návratu tohto športu pod päť kruhov je Slovensko so siedmimi zlatými medailami najúspešnejšou krajinou na divokej vode, zároveň s Francúzskom. Ako sa však tento šport dostal na Slovensko? A prečo sa nám v ňom tak darí?

Prvé známe vodnoslalomárske preteky na Slovensku sa konali koncom 40. rokov pod názvom Tatranský slalom. Organizovali ich vodáci z Liptovského Mikuláša pod vedením Ondreja Cibáka. Cibák sa stal kľúčovou postavou pre rozvoj vodného slalomu – projektoval druhý najstarší vodnoslalomársky areál na svete v Liptovskom Mikuláši. Areál funguje od roku 1978 a odvtedy vychoval mnoho medailistov z vrcholných podujatí, vrátane Cibákovho vnuka Petra.

Najväčšie úspechy zažíval slovenský vodný slalom v rozmedzí rokov 2000 – 2008, počas ktorých získal šesť zlatých olympijských medailí. Bratia Hochschornerovci, Elena Kaliská a Michal Martikán niekoľko rokov dominovali svojim disciplínam.

V roku 1996 otvorili aj kanál v Čunove, ktorý bol pred piatimi rokmi dejiskom majstrovstiev sveta. Dva špičkovo vybavené areály dávajú Slovensku oproti zvyšku sveta obrovskú výhodu a mnoho pretekárov z vodnoslalomársky menej rozvinutých krajín prichádza trénovať k nám. Jedným z nich je japonský kanoista Takuya Haneda, ktorý v Riu skončil hneď za Beňušom a získal historický bronz.  

Nie je to globálny šport

Vodný slalom funguje na najvyššej úrovni okrem Slovenska len vo Francúzsku, Nemecku, Veľkej Británii, Austrálii, Slovinsku a Česku. Kalendár Svetového pohára ročne prechádza len minimálnymi zmenami a nové areály vznikajú najmä pri príležitosti organizácie olympijských hier.

Práve slabá globalizácia vodného slalomu je zdrojom debát, či tento šport patrí do programu olympiády. Niežeby vodný slalom nebol dostatočne atraktívny, práve naopak, no pri súčasných pravidlách, ktoré povoľujú poslať krajinám do každej z disciplíny len jednu loď, sa môže stať aj to, že v ženskom finále delí prvú Elenu Kaliskú od druhej Jacquelline Lawrenceovej neuveriteľných 14 sekúnd.

Spomínaný výsledok bol realitou disciplíny K1 na hrách v Pekingu, odkiaľ si pamätáme aj najexotickejšieho medailistu v olympijskej histórii – Benjamin Boukpeti získal v mužskom kajaku bronz pre africké Togo. Aj on však vyrastal vo Francúzsku a Togo navštívil len raz v detstve.

Od pekinskej olympiády uplynulo osem rokov a svetová špička sa predsa len o niečo vyrovnáva. Španiel Ander Elosegi by sa možno ku kanoe nikdy nedostal, ak by neďaleko jeho rodiska nevyrástol pred olympijskými hrami v roku 1992 areál vodných športov Seu d’Urgell.