Denník N

Balíčky so sardinkami problém nedôvery k Únii nevyriešia

Príčinou nedôvery k Európskej únii nie je jej politika, ale aj spôsob, akým o nej doma informujú politici. Slovenský premiér je toho dobrým príkladom.

Autorka je poslankyňou OĽaNO

Európska únia by sa mala nad sebou zamyslieť a zlepšiť komunikáciu so svojimi občanmi, vyhlásil v Európskom parlamente na úvod nášho predsedníctva Robert Fico.

Zlepšiť komunikáciu Únie smerom k občanom pokladajú politici, najmä tí, ktorí nemajú žiadnu inú zmysluplnú víziu, za všeliek na problémy, ktoré spolužitie v Európe prináša. Európska únia je však svojou povahou technokratická, keďže rieši komplikované politiky, ako napríklad medzinárodné obchodné zmluvy, spoločný trh, alebo colnú úniu, ktoré sa len ťažko vysvetľujú zrozumiteľným a jednoduchým jazykom.

Neefektívne iniciatívy Únii nepomôžu, aj keď budú bližšie k občanom

Tlak na zviditeľnenie a zblíženie Únie s občanom nakoniec ústi do takých zbytočných iniciatív a programov, ako je rozdávanie potravinových balíčkov s logom EÚ pre chudobných. V snahe priblížiť sa hmatateľným spôsobom k občanovi aj v poslednej dedine Únia vyčlenila pre Slovensko 55 miliónov eur (plus 10 miliónov zo štátneho rozpočtu) na potravinové balíčky s konzervami a instantnými polievkami. Tento druh iniciatívy je však presný opak toho, čo by Únia mala robiť, pretože pomoc ľuďom v hmotnej núdzi vie štát najlepšie regulovať na národnej alebo na komunitnej úrovni.

Efektivita celého programu je viac než otázna: ľudia v hmotnej núdzi dostanú potravinový balíček v hodnote 33 eur, veľkú časť z  peňazí zhltnú prevádzkové náklady dodávateľov alebo distribútorov pomoci. Ak by uvedenú sumu rozdali priamo ľuďom, každý jeden človek v hmotnej núdzi by počas štyroch rokov mohol dostať namiesto pár balíčkov so sardinkami sumu 565 eur a rozhodnúť sa, či si kúpi napríklad čerstvé ovocie, alebo lieky.

Samotný balíček váži 13 kilogramov a distribúcia už teraz zlyháva. Dostávame od ľudí mnohé sťažnosti, že partneri, ktorí majú pomoc roznášať k ľuďom, len nahádžu letáky do schránok a ten, kto sa nemôže dostaviť v určený čas po balíček, je imobilný alebo je v čase odovzdávania balíčkov na návšteve u lekára, má smolu. Problém majú predovšetkým invalidi a odkázaní ľudia.

Mimochodom, pôvodným cieľom programu v 80. rokoch bolo distribuovať chudobným najmä prebytky z poľnohospodárskej výroby, ktoré mali jednotlivé krajiny na sklade, nie rozdávať draho nakúpené dovezené konzervy.

Komunikácii o Únii nepomôžu potravinové balíčky. Brusel bude vždy prijímaný s určitou dávkou nedôvery, zvlášť ak súčasná spoločnosť zažíva vo všeobecnosti krízu dôvery k inštitúciám. Európska komisia sa tento problém snažila vyriešiť už v roku 2001, keď Francúzsko a Holandsko odmietli v referende Európsku ústavu, ktorá neskôr vstúpila do platnosti pod názvom Lisabonská zmluva. V tom čase vznikla rozsiahla komunikačná stratégia, komisári začali používať moderné technológie, facebookujú a tweetujú, rokovania Európskeho parlamentu sú v priamom prenose, začali sa organizovať semináre pre novinárov. Nič z toho však nepomôže, keď nepresné informácie o Únii šíria národní politici, ktorí sú ľuďom, prirodzene, najbližšie.

Úlohu komunikovať európsky projekt majú najmä národní politici

Nemôžeme chcieť od ľudí, aby dôverovali európskemu projektu, ak jediné, čo politici povedia o Únii, sú čudné veci o pokrivených uhorkách alebo nedovolených žiarovkách. Typickým príkladom bolo napríklad nadávanie na Úniu, že chce zakázať občanom plastové tašky. Obmedzenie používania igelitových tašiek si pritom vyžiadali práve ministri životného prostredia členských krajín a prikázali úradníkom v Európskej komisii, aby pripravili návrh smernice. Komisii trvalo tri roky, kým vykonala všetko, čo od nej členské štáty chceli – analýzy, štúdie, štatistiky a verejné konzultácie. Na záver procesu  hlasovali o definitívnom návrhu zas len členské štáty a náš minister.

Robert Fico tvrdí, že brexit je odpoveďou obyvateľov na zlú európsku politiku. No brexit a nedôvera k Únii sú v prvom rade odpoveďou na nezodpovednú národnú politiku. Politici sa musia prestať na Brusel vyhovárať a zbavovať sa zodpovednosti za rozhodnutia, ktoré v Bruseli prijímajú.

Príkladom môže byť sám premiér Fico, ktorý v súvislosti s emisiami vyhlásil, že „úradníci v Bruseli nám nemôžu diktovať nejaké čísla, ktoré nezodpovedajú európskej realite“. V skutočnosti však išlo o rozhodnutie, ktoré prijímal on sám, spoločne s ostatnými predsedami vlád.

Na Slovensku všetci dobre vedia, že Únia nám dáva miliardy eur na nové cesty, kanalizáciu, obnovu škôl a nemocníc. Dôveru v európsky projekt preto ťažko zachráni balíček so sardinkami. Základným problémom je pocit, že v Bruseli rozhodujú o nás bez nás, a že pravidlá hry určuje niekto iný. Kľúčom k zlepšeniu obrazu Únie je preto poctivé informovanie zo strany premiéra a ministrov, prečo za jednotlivé rozhodnutia zdvihli v Bruseli ruku, a vysvetľovanie občanom, prečo si myslia, že dané rozhodnutie zlepší život ľuďom na Slovensku.

Teraz najčítanejšie