Denník N

Mýty o prvej pomoci: Nevyťahujte jazyk a nedolámte kosť ešte viac dlahou z palíc či konárov

Pri tretine úmrtí na infarkt mohla pomôcť aj laická resuscitácia. Takmer všetci si myslia, že by vedeli zachrániť život, no prvú pomoc vie naozaj málokto. Rozhodujú sekundy, niekedy máte k dispozícii len prvé „luxusné“ minúty.

Aj keby ste prečítali tento text do konca, nenaučí vás podať prvú pomoc. Autor patrí medzi väčšinu ľudí, ktorí si myslia, že to vedia, ale ani netuší, ako by to dopadlo naozaj.

Najlepšia voľba je zveriť sa do rúk odborníkom, ktorí nás to naučia. Metóda pokusu a omylu na cvičnej figuríne je určite správnejšie riešenie, ako testovať si to na človeku, ktorého život závisí v tej chvíli od vás.

Ukážková záchrana

Byť niekoľko hodín za chmuľa pred profesionálnymi záchranármi v kurze je určite lepšie, ako hystericky kričať pomoc, nič nerobiť, v lepšom prípade zavolať sanitku a nečinne čakať, či príde o päť, alebo o dvadsať minút. Mimochodom, aj záchranári sa to museli naučiť.

Martin Ďurica má dvadsať rokov, je predsedom Územnej Rady mládeže Červeného kríža vo Zvolene, dobrovoľník a chystá sa študovať urgentnú medicínu. Jakub Medveď je prvý viceprezident tej istej organizácie.

Obidvaja cestovali vlakom pred približne mesiacom na súťaž prvej pomoci do Nových Zámkov. Keď prechádzali cez Veľké Kozmálovce, vlak narazil na priecestí bez závor do osobného auta. Martin Ďurica si spomína, že vlak zastal, z okna videli zdemolované auto a okolo železničiarov.

„Nasadil som si rukavice, ktoré nosím vždy pri sebe v peňaženke, a utekali sme na miesto,“ hovorí mladý záchranár.

Motor auta bol natlačený na mieste spolujazdca, vodič bol na pásoch prevesený dozadu cez zlomené operadlo sedadla. Jakub sa k nemu dostal cez rozbité zadné okno a Martin opatrne vyhol poškodené dvere.

„Všetci sa ho báli čo i len dotknúť. Upravili sme mu polohu a mierne zaklonili hlavu. Jakub mu fixoval rukami krčnú chrbticu a ja som zisťoval zranenia. Vodič sa po záklone hlavy rozdýchal, ale miestami chrčal. Nevnímal, nekomunikoval, sem-tam otvoril oči a reflexne sa snažil chytať Jakubove ruky na krku,“ opísal rýchly zásah.

Prví prišli hasiči, zranenému nasadili krčný golier a sanitka ho potom odviezla do nemocnice. Martin Ďurica zasahoval v tom istom týždni ešte raz, pri epileptickom zásahu na zvolenskom námestí.

Ako v poľnej nemocnici z druhej svetovej

Väčšina z nás si myslí, že by dokázala poskytnúť prvú pomoc, ale je to skutočne tak? Robili ste vodičský kurz pred 30 či 50 rokmi a absolvovali ste aj kurz? Je veľmi nepravdepodobné, že ste si niečo zapamätali, a zároveň veľmi pravdepodobné, že vaše vedomosti o záchrane sú niekde na úrovni poľnej medicíny z obdobia druhej svetovej vojny.

Potvrdila to štyridsaťdvaročná riaditeľka Červeného kríža v Banskej Bystrici Zuzana Stanová. V záchranárskej organizácii je šestnásť rokov a ročne preškolia z prvej pomoci asi 400 ľudí.

„Je to málo. Ľudia si myslia, že vedia poskytnúť prvú pomoc, a preto sa ju nemusia učiť. Dokazuje to každoročná kontrola prvej pomoci vodičov. Vystúpia z auta, povedia: samozrejme, viem to, veď som sa to učil, a nevedia. Najčastejšie stláčajú hrudník inde, majú nesprávnu frekvenciu, alebo resuscitujú zle, spôsobom spred tridsiatich rokov,“ hovorí a predstavuje si aspoň dvojnásobok preškolených.

Stanová rozpráva o mýtoch, ktoré kolujú desaťročia medzi ľuďmi o spôsoboch poskytovania prvej pomoci, hoci medicína a s ňou aj prvá pomoc sa posunuli.

Mýty pri prvej pomoci

Zabudnite na spinku, ktorou vytiahnete zapadnutý jazyk a pripevníte ho o peru, aby znovu nezapadol. Dokonca ho netreba vôbec vyberať. Stačí správne zaklonená hlava.

„Do úst nesmie ísť nič. Ak zranený nie je v úplnom bezvedomí, môže vám odhryznúť prsty.“

Mýtus o zaklonení hlavy pri krvácaní z nosa je celý zlý. Najnebezpečnejšie je to pre deti. Ak nevdýchlo krv dovtedy, môže to urobiť po vašej „pomoci“.

Zabudnite na škrtidlo, nie ste na bojisku. Používa sa len ako posledná možnosť, aj to musíte vedieť ako. Prsty v rane alebo tlakový obväz sú efektívnejšie.

Bezvedomie, odpadol? Musíme ho dostať na nohy, prefackať a vyliať naňho kýbeľ studenej vody! Celé zle. Pre prekrvenie mozgu je najlepšie, keď leží. Stačí, keď zodvihnete nohy. Fackanie ešte nikoho neprebudilo z mdlôb. Šetrným zatrasením a oslovením zistíte, či je pri vedomí. Bolestivý podnet používajú profesionáli v urgentnej medicíne.

Improvizované dlahy z trekingových palíc alebo konárov pri zlomenine? Zabudnite. Dlaha sa totiž musí prispôsobiť zlomenine, nie naopak. Okrem toho, bez takejto improvizovanej dlahy neriskujete vnútorné krvácanie, ktoré, ak dovtedy nebolo, pravdepodobne už je.

Ani s fixačnou šatkou to nie je pri zlomeninách také jednoduché, ako nás to učili na základnej škole, ale vždy lepšie ako palice. Niekedy stačí pretiahnuť tričko cez zohnutú ruku v lakti.

Pomôže teda naozajstná dlaha z lepšie vybavenej lekárničky, ale nie lyža či palice, ku ktorým by ste museli zlomeninu „narovnať“. Českí záchranári hovoria, že takáto dlaha bolí trikrát – keď ju dávate a narovnávate zlomeninu, keď ju záchranári dávajú dole a keď musia naprávať zle narovnanú zlomeninu. V takomto prípade je lepšie nevyrovnávať kosť a poskytnúť 5T a počkať na záchranárov.

Na kurz prvej pomoci sa môžete prihlásiť napríklad v Červenom kríži tu.

Dva z tisíc, keď nešlo pomôcť

Viliam Dobiáš, prezident Slovenského Červeného kríža, je skúsený záchranár. O dôležitosti prvej pomoci pre záchranu životov rozpráva na verejných diskusných fórach. Prednášky začína prípadmi z praxe, ktoré nazval príznačne Cintorín pacientov v mojej hlave I., II., III.

Matka zaspala od únavy pri dojčení na dve hodiny a zadusila dvojmesačné dieťa. Nepomohlo ani oživovanie. Osemnásťročné dievča podbehlo za trolejbusom pod auto. Štvorhodinová neúspešná resuscitácia. Žuvačka v priedušnici reflexne zastavila srdce…

Dobiáš uzatvára cintorín pacientov konštatovaním, že sú len dva príbehy, v ktorých sa pomôcť nedalo. Prízvukuje, že dva z tisíc.

„V ostatných 998 prípadoch môžete zachrániť život, alebo zmierniť následky. Stačí podať prvú pomoc,“ hovorí muž, ktorý zachránil stovky životov.

Mladí záchranári Jakub Medveď a Martin Ďurica.

Mladí záchranári Jakub Medveď a Martin Ďurica.

 

Kedy treba podať prvú pomoc? Vo všeobecnosti pri bezprostrednom ohrození života alebo keď hrozia trvalé následky.

Ako sú na tom Slováci? Podľa Dobiáša si okolo 78 percent obyvateľov myslí, že vie poskytnúť prvú pomoc, menej ako polovica až polovica ovláda teóriu, ale len päť percent reálne poskytuje prvú pomoc.

Len pre ilustráciu. Až osemdesiat percent Nemcov a polovicu (40 percent) Francúzov vyškolili na poskytovanie prvej pomoci. Tri percentá preškolenosti na Slovensku nás radia niekde pod Čínu, ktorá má o dve percentá viac.

Viliam Dobiáš. Foto - redcross.sk
Viliam Dobiáš. Foto – redcross.sk

Toľko ľudí by mohlo prežiť

Desať percent Slovákov prejavuje ochotu poskytnúť prvú pomoc a polovica z nich by to pri troche fantázie dokázala. Reálne to znamená, že ak by sa vám niečo stalo náhle v stotisícovom meste, musíte dúfať, že okolo vás pôjde jeden z piatich tisíc tých, ktorí by vám pomohli pred príchodom sanitky. To je príliš nízka pravdepodobnosť.

Keď záchranár Viliam Dobiáš hovorí o účinnosti prvej pomoci, používa štatistiky. Zachrániť život je jednoduchšie, ako ho splodiť, to je oproti číslam len hmlistý slogan.

Na Slovensku je ročne štyritisíc úplných infarktov. Takmer polovica z týchto ľudí zomiera ešte pred kontaktom so zdravotníkmi. Podľa Dobiáša 650 z nich mohla zachrániť laická resuscitácia.

Pri 20-tisíc mozgových príhodách ročne by len desaťpercentná úspešnosť pri prvej pomoci zachránila alebo obmedzila trvalé následky pre takmer dvetisíc ľudí. Je záchrana 300 ľudí z tritisíc, ktorí umierajú po úrazoch bez prvej pomoci, málo?

Viliam Dobiáš zdôrazňuje, že štatistiky úrazov a náhlych ochorení sa netýkajú cudzích ľudí, ale každého z nás. Ak nie je dostatočnou motiváciou záchrana „cudzieho“ života, tak záchrana blízkych by mala byť extra dôvodom na absolvovanie aspoň základného kurzu prvej pomoci.

„Tri štvrtiny úrazov sa stávajú v prítomnosti blízkych,“ hovorí záchranár.

Nemám čas!

Prečo ľudia nevedia podať prvú pomoc alebo ju neposkytujú? Viliam Dobiáš uviedol niekoľko autentických výpovedí. Najčastejšie sú: nemám čas, nemôžem sa pozerať na krv, bojím sa, že to neurobím správne a ublížim, zavolám záchranku, kurz je drahý…

Záchranár hovorí: Nemáte čas? Porovnajte si šesť hodín nácviku prvej pomoci s nekonečnom na cintoríne. Krv? Na krv sa netreba pozerať, krvácanie treba zastaviť. Nesprávne? Každá prvá pomoc je lepšia ako nič. Ak si z piatich vecí spomeniete na dve, aj to je pomoc.

„Ľudia sa vyhovárajú na paniku a stres. Keď viem poskytnúť prvú pomoc, tak môžem byť aj v panike, ale niečo užitočné robím. Keď neviem nič, celú mozgovú kapacitu venujem panike,“ hovorí Dobiáš a pokračuje.

„Postihnutý je v bezvedomí a nedýcha. Ak nespravím nič, bude mŕtvy. Ak urobím čokoľvek a akokoľvek, šanca na prežitie je dva- až trikrát väčšia ako pri čakaní na záchranku. Ak pri krvácaní nestlačíte miesto dosť pevne, nezastavíte ho, ale výrazne spomalíte. Opäť je tu väčšia šanca. Ak pri šoku neurobíte 5T (ticho, teplo, tekutiny, tíšiť bolesť, transport), ale iba tri, šanca na prežitie je trikrát väčšia ako pri 0T.“

Tí, ktorí sa spoliehajú, že majú dobrú pamäť na čísla, a vytočia 155 alebo 112, by mali vedieť, že sanitka príde o desať až dvadsať minút. Vykrvácať alebo zadusiť sa zranený môže za päť minút.

Zmienka o cene kurzu je úsmevná. V prepočte je to jeden deň práceneschopnosti.

„Prvá pomoc je praktická disciplína. Na začiatok treba trochu nevyhnutnej teórie a potom už len praktický nácvik na modeloch pod dohľadom inštruktora. Projekt Krajina záchrancov umožňuje teóriu zvládnuť aj z domu elearningom na www.prvapomoc.sk. Trvá to hodinu, hodinu a pol. Potom tri hodiny praktický nácvik za 14,90 eura,“ vysvetľuje záchranár.

Zuzana Stanová.
Zuzana Stanová.

Už malé deti vedia…

Zuzana Stanová hovorí, že s výchovou treba začať už v detstve. Evička nám ochorela je projekt pre materské školy, kde sa deti popri hre učia, čo majú robiť pri uštipnutí, odrení kolena, malom krvácaní. Výchova pokračuje na základných školách družstvami prvej pomoci a výsledkom by mala byť prvá pomoc ako samozrejmosť.

Jedna informácia pre to minimum osvietených preškolených. Kurz treba opakovať aspoň raz za dva, tri roky. Nacvičujú aj profesionáli.

Ale…

Ministerská vyhláška iba odporúča preškolenie po dvoch rokoch, hoci záchranári presadzovali na základe skúseností z praxe stratu platnosti osvedčenia a povinné preškoľovanie.

„Osvedčenie za takýchto okolností platí celý život, aj keď spôsob poskytovania prvej pomoci a štandardy sa menia,“ hovorí Stanová.

Ďalším „ale“ je zákon, ktorý každému prikazuje poskytnúť prvú pomoc, ak tým neohrozí svoj život a zdravie. Problém je vo formulácii. Každý je povinný poskytnúť „alebo sprostredkovať“ nevyhnutnú pomoc.

Sprostredkovať znamená aj zavolať sanitku, hoci záchranári jednoznačne tvrdia, že telefonát na čísla 155 alebo 112 v mnohých prípadoch nestačí. Treba okamžite poskytovať prvú pomoc.

Automatizovaná defibrilácia prístrojom je už vyše trištvrte roka odporúčanou prvou voľbou pri resuscitácii. Podľa Zuzany Stanovej však neexistuje právny predpis, ktorý by prikazoval prítomnosť defibrilátora na verejných priestranstvách, kde sa zhromažďuje veľa ľudí, ako napríklad autobusové a vlakové stanice, nákupné centrá či kostoly.

„Existujú výnimky. Jednou z mála je nákupné centrum Európa v Banskej Bystrici,“ dodala.

Vychytávky, ktoré môžu zachrániť život

Mobilná aplikácia LifeClick, ktorá upozorní všetkých vyškolených ľudí v okolí nehody, alebo systém eCall môžu pomôcť, ale nikdy nenahradia rýchlu a kvalifikovanú prvú pomoc, ktorú môžete poskytnuť okamžite priamo na mieste. Samozrejme, ak to viete a nespanikárite.

Automatické zariadenie tiesňového volania eCall by mali mať všetky nové autá v Európskej únii od roku 2018.

Snímače nárazu eCall v prípade nehody automaticky privolajú všetky potrebné záchranné zložky. Systém lokalizuje okamžite auto, poskytne informáciu o type a v prípade, že posádka bude mať zapnuté pásy, aj o počte ľudí v aute.

Ak dôjde k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu vodiča a ešte je toho schopný, môže tlačidlom privolať pomoc sám.

LifeClick je jednoduchá mobilná aplikácia. Jediným kliknutím vyšlete notifikáciu s navigáciou na problémové miesto všetkým potenciálnym záchrancom (evidovaným v systéme), ktorí sú schopní podať prvú pomoc do príchodu sanitky v okolí niekoľkých stoviek metrov.

Kde je väčšia šanca?

Nikto nechce havarovať alebo skolabovať na ulici, ale keby sa to už muselo stať, určite by to malo byť v Trenčíne. Zo 135 vodičov by vám vedelo poskytnúť prvú pomoc a resuscitovať správne na slovenské pomery šokujúcich 112 ľudí. Pri troche šťastia by ste tých štrnásť, ktorí nevedeli, nestretli a deviati by vám nepomohli, aj keby išli okolo.

Z minuloročných štatistík polície a Červeného kríža, ktorí zisťovali, či vodiči vedia resuscitovať, sme vytypovali aj ďalšie mestá s väčšou šancou na prežitie. Banská Bystrica, Bratislava, Prievidza, Senica, Skalica, Snina, Zvolen…

V mestách, ako sú napríklad Košice, vrátane okolia, s asi pätinovou šancou, Senec, Malacky, Piešťany, Trnava, Žilina…, kontrolovaní vodiči prejavili podstatne menej vedomostí.

Slovenský Červený kríž robí osvetu, štatistiky sa však vylepšujú len pomaly. Väčšiu aktivitu by mali prejaviť štát a samosprávy. Čo takto na začiatok kampaň v čakárňach, na verejných priestranstvách, vo vlakoch, autobusoch MHD s jednoduchými inštruktážnymi plagátmi so zásadami prvej pomoci?

myty

História prvej pomoci

Vyše štyritisíc rokov ľudstvo pozná vďaka Egypťanom obväzy a dezinfekciu, ale poskytovanie prvej pomoci sa vyvíjalo veľmi pomaly.

Zmienka, ktorá ju minimálne pripomína, sa objavuje už v Biblii. „Dcéra umiera, vlož na ňu ruky a ona ožije“, a potom dlho-dlho nič.

Na prelome prvého a druhého tisícročia rytieri Rádu sv. Jána pochopili, že musia vyčleniť ľudí pre ranených pri križiackych výpravách, ale až v roku 1740, teda o takmer 650 rokov, Parížska akadémie vied prvý raz oficiálne odporúča dýchanie z úst do úst.

Londýn 1878 – zažil prvý kurz prvej pomoci pre verejnosť. O vyše desať rokov Dr. Maas prvý raz stláča hrudník pre záchranu života.

V roku 1992 uviedli v Amerike prvý defibrilátor pre laickú verejnosť…

V roku 2013 je v Bratislave prvý raz prvá pomoc témou konferencie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie