Prežil výbuch v podzemí Handlovej, dodnes ho to prenasleduje

Miroslav Masarik je baník z Handlovej a dodnes si pamätá, ako v roku 2009 sfáral o šiestej ráno do bane. Rovnako ako predošlých 27 rokov, úplne iné však boli okolnosti, za ktorých z bane vyfáral. Ich skupina dostala úlohy, ale chodba v bani bola zadymená, tak im dali náhradnú prácu. Približne o štvrť na desať predpoludním ju dokončili a mali sa presunúť tam, kde boli ostatní.

Dnes päťdesiatročný muž sa na všetko, čo sa potom stalo, pamätá ako dnes. Hovorí, že na to sa nezabúda.

Výbuch a tma

„Kamarátom som povedal, nech počkajú, a išiel som sa pozrieť, či je voľná cesta. Otočil som sa, prešiel som tri kroky a tlaková vlna ma zmietla na zem. Neviem, koľko metrov som letel. Ležal som na zemi, nevidel som ani na milimeter. Strhlo mi lampu a vyzlieklo odev. Nemal som čo dýchať…“ spomína na výbuch, ktorý neprežilo dvadsať jeho kolegov.

Tradične čierna banícka Handlová je len jeden jediný deň v roku biela. Je to dnes, 10. augusta, na Deň bielych ruží, keď spomínajú na obete banského nešťastia a dúfajú, že už žiadny podobný deň nepríde.

Keď sa Miroslav Masarik hlboko v bani po výbuchu v hĺbke niekoľkých stoviek metrov pod povrchom zeme prebral, zacítil vánok. Štvornožky sa štveral v tme pomaly za vzduchom. Našiel lampu, potom prilbu a nakoniec stretol niekoľkých kolegov, ktorí sa ho pýtali, čo sa stalo.

„Neviem, povedal som, lebo som nevedel. Snažili sme sa dostať odtiaľ preč.“ Dnes je to už známe a pre miestnych vlastne nie prekvapivé – výbuch banských plynov.

Do bane sa už nevrátil

Miroslav Masarik od 10. augusta 2009 do bane nevkročil. Dali mu výpoveď zo zdravotných dôvodov, a tak je už sedem rokov na čiastočnom invalidnom dôchodku s úrazovou rentou vyše 560 eur.

Tri mesiace si liečil zranenia, potom ho zobrali do rúk psychiatri a psychológovia. Prežíva niečo podobné ako vojaci, ktorí sa vrátili z vojnových konfliktov. „Položilo ma to aj psychicky. Posttraumatická stresová porucha,“ hovorí otvorene.

Posttraumatická stresová porucha je reakcia na veľký stres. Človek opakovane prežíva traumatizujúcu udalosť v myšlienkach, snoch a vyhýba sa miestam a situáciám, v ktorých k udalosti došlo.

Miroslav Masarik  sa na spomienkovú udalosť „bielych ruží“, ktorá je spomienkou na dvadsať obetí banského nešťastia, pozrieť nepôjde. Nebol ani raz. Rozpráva, ako celé noci nespí a stále to má pred očami. Nemôže.

Neistota a strach ničili ľudí

10. august 2009, okolo poludnia sa pri vchode do Bane Handlová začali schádzať pribuzní baníkov, ich priatelia a novinárske štáby. Staršia žena so strachom v tvári prišla hľadať  svojho 38-ročného syna. Keď odchádzala, nevedela viac, ako keď prišla. Ani niekoľko hodín po výbuchu jej nikto nevedel povedať, či zostal dolu, je v nemocnici medzi ošetrenými, alebo vyfáral ešte pred nešťastím. Bezradne sa obzerala a hľadala jeho priateľov… Medzi zavalenými napokon našťastie nebol.

Ďalšia Handlovčanka čakala hodinu v neistote pred baňou na zaťa. Rozprávala o tom, ako vraj v bani unikal plyn už dávno. Potom vykríkla „to je on, živý“ a rozbehla sa k nemu.

Dvadsať baníkov a záchranárov také šťastie nemalo. Zahynuli v podzemí počas najväčšieho banského nešťastia v novodobej histórii Slovenska.

Banskí záchranári pracovali celú noc vo východnej šachte a hľadali zavalených kolegov. V nebezpečných podmienkach, keď každú chvíľu hrozil ďalší výbuch, sledovali prístroje a posúvali sa k epicentru výbuchu po niekoľkých metroch.

Deň po výbuchu banských plynov v hĺbke vyše 300 metrov našli sedem obetí. Napriek tomu, že ďalších trinásť zostávalo pod sutinami, oficiálni predstavitelia štátu hovorili už o dvadsiatich obetiach a pripravovali sa na vyhlásenie štátneho smútku.

Handlovčania smútili od začiatku. V meste sa miešal niekoľko dní po tragédii smútok z ľudskej tragédie s opatrnými pocitmi šťastia. V 18-tisícovej Handlovej pracujú v bani aj takmer celé rodiny, minimálne tam majú aspoň príbuzných alebo priateľov.

„Keby som nemal dovolenku, asi by som tu už nebol. Ale nemám radosť, lebo som stratil veľa priateľov,“ opísal pocity krátko po nešťastí štajger, ktorý 30 rokov fáral do bane.

Nič podobné nezažil

Radovan Bránik šéfoval v auguste pred siedmimi rokmi 12-člennému tímu krízovej intervencie ministerstva vnútra. Už predtým asistoval pri rôznych hromadných nešťastiach, ale nič podobné ako Handlová nezažil.

„V Handlovej bola špecifická situácia. Pomerne dlho, desiatky hodín od výbuchu, boli baníci a záchranári nezvestní. Príbuzní mali dlho pocit nádeje, že prežili, neboli tam, boli v inej chodbe… Ďalšie dni prešli, kým identifikovali telá,“ spomína na august 2009 Bránik.

Úlohou krízového intervenčného tímu bolo nájsť v chaose hodnoverné informácie, poskytnúť ich dezorientovaným ľuďom a pomáhať takmer dvom stovkám priamych príbuzných. Pokúšali sa v napätej situácii identifikovať riziká priamo v rodinách.

„Atmosféra bola, pochopiteľne, horľavá až výbušná,“ hovorí. Skúsený krízový manažér tvrdí, že štát a samospráva zareagovali v zložitej situácii dobre. „Primátor Rudolf Podoba ukážkovo zvládol situáciu. Konal ako skutočný krízový manažér. Nikdy predtým ani potom som nič podobné nezažil,“ konštatoval Bránik.

Deň bielych ruží

Primátor Handlovej je bývalý baník a záchranár. Po výbuchu chcel sfárať dolu so záchranármi, ale predpisy mu to nedovolili. Handlovskú baňu považuje za jednu z najnebezpečnejších, najmä východnú šachtu.

Podobovi zahynuli vo východnej šachte kamaráti, po ktorých zostalo takmer štyridsať detí. Aj dnes sa mu spomína na ten deň veľmi ťažko. „V tento deň ako keby zastal v meste život. Odelo sa do čiernej farby a spolu s ním aj celé Slovensko,“ hovorí.

Práve Podoba stál za myšlienkou, aby sa 10. august stal pamätným – Dňom obetí banských nešťastí. Dva roky po výbuchu založili v Handlovej tradíciu Dňa bielych ruží.

„Chceli sme tento deň odlíšiť od všetkých ostatných v meste a dať mu tak vážnosť, ktorá mu nepochybne prináleží. Biele ruže sú symbolom – biela ako nevinnosť a zelená ako nádej, že sa takáto tragédia už nikdy nestane,“ vysvetlil primátor.

Proces sa neskončil

Oblasť v mieste požiaru vo východnej šachte, kde došlo k nešťastiu, uzatvorili betónovými hrádzami a izolovali od ostatnej časti podzemia. Ťažbu v tejto šachte definitívne skončili pred tromi rokmi.

Tri roky po tragédii sa postavili pred sudcu traja obžalovaní, zamestnanci Hornonitrianskych baní Prievidza, ktorých prokuratúra obžalovala zo všeobecného ohrozenia. V nebezpečnej situácii neodvolali ľudí z bane a nezabránili prístupu ďalším. Všetci traja tvrdia od začiatku dodnes právoplatne neskončeného súdu, že nie sú vinní.

Pred vyše rokom senát odsúdil trojicu na päť, šesť a osem rokov. Obžalovaní sa odvolali a proces pokračuje ďalej.

Baník Miroslav Masarik chodil na pojednávania a sklamane hovorí, že ani toľko rokov od nešťastia pozostalí nepoznajú vinníkov.

„Všetko mohlo dopadnúť vtedy inak, keby situáciu nebrali na ľahkú váhu. Keď záchranári informovali zdola, že to tam veľmi horí, mali odvolať ľudí, ale neurobili to,“ smutne dodal.

V skupine Hornonitrianske bane Prievidza pracuje vyše štyritisíc ľudí, z toho v podzemí takmer 2200 baníkov a banských technikov.