Padne po sneme Siete vláda?

Autor vydáva Newsfilter, vo volebných kampaniach
radil viacerým slovenským politikom

Hneď na úvod dôležitý „disclaimer“: autor tohto textu pracoval pre stranu Sieť od marca 2015 do 17. januára 2016, keď TV Markíza odvysielala vyjadrenie Radoslava Procházku na plese Spišiakov, na ktorom pripustil povolebnú spoluprácu so Smerom.

Ples Spišiakov je dobrým odrazovým mostíkom k stavu, v akom sa táto strana momentálne nachádza. Radoslav Procházka musel od vzniku Siete najčastejšie odpovedať na jednoduchú, no zároveň ťažkú otázku: Pôjdete po voľbách do vlády so Smerom?

Pred každými voľbami sa táto otázka stáva kľúčovou pre volebný výsledok ktorejkoľvek stredopravej politickej strany, bez ohľadu na okolnosti a súvislosti. Svet nie je čierno-biely, ale novinári trvajú vždy iba na odpovedi „áno“ alebo „nie“.

Rovnako aj v ostatných voľbách rozhodlo, že tí, ktorí na ňu odpovedali jednoznačne „nie“, získali viac hlasov, ako sami očakávali, a tí, ktorí na ňu neodpovedali jednoznačne, získali menej, ako si projektovali v tých najhorších scenároch. No kým tí prví sú naďalej v opozícii, tí druhí sú vo vládnej koalícii. Problém je, že po povolebných rokovaniach sú už skôr iba „k dispozícii“.

Kým voliči Mosta účasť vo vláde svojmu predsedovi, zdá sa, odpustili, Sieť a najmä jej predseda skončil v ich očiach ako najväčší zradca, čo sa prejavilo nielen masívnym „hejtovaním“ na Facebooku, ale aj na voličských preferenciách.

Sieť je dnes už prakticky mŕtva strana. Hneď po voľbách ju opustili traja poslanci, prvá poslanecká náhradníčka a niekoľko členov, no to ešte nebol ten najväčší problém. Oveľa väčší problém je, že keď si po voľbách rozdeľovali so svojimi koaličnými partnermi kreslá, Sieti sa ich ušlo veľmi málo.

Túžba po moci nie je v politike nič zlé – práve naopak, je to sine qua non politického prežitia. No ak dopyt prevýši ponuku, dochádza ku konfliktom. To bol dôvod, prečo v júni Procházka odvolal Andreja Hrnčiara z pozície prvého podpredsedu a Martina Fedora z predsedníctva. Detaily si môžeme z diaľky len domýšľať, no nič iné ako nespokojnosť s mocenským rozdelením funkcií (podpredsedu NR SR a na ministerstve dopravy) za tým hľadať netreba.

Situácia je momentálne taká, že tzv. Hrnčiarova skupina má v parlamente 5 poslancov a pri Procházkovi (zatiaľ) stojí Alena Bašistová. Ak by sme chceli parafrázovať klasika, Hrnčiar má v ruke 5 žetónov, Procházka len 2.

Za normálnych okolností by to nemuselo nikoho zaujímať, no vládna koalícia má pomerne krehkú väčšinu 81 poslancov, takže po prípadnom odchode „hrnčiarovcov“ by už disponovala najmenšou možnou väčšinou 76 poslancov, s ktorou sa síce vládnuť dá, no rozhodne nie stabilne a dlhodobo.

Preto je tento konflikt v Sieti zaujímavý aj pre celú vládnu koalíciu, ktorej fungovanie môže potenciálne ohroziť. V takejto situácii ešte Robert Fico vo svojej kariére nikdy nebol a určite z nej nie je nadšený. No nemusí sa obávať, že mu preto padne vláda.

Tu sú tri scenáre možného vývoja po sobotnom sneme Siete:

1. Vyhrá Adamčík (hrnčiarovci)

Eduard Adamčík je spoluzakladateľ Siete, ktorý ju budoval a viedol na východnom Slovensku. V médiách pred voľbami takmer nevystupoval, no bol dôležitým človekom v strane a verným podporovateľom predsedu.

V júni sa pridal do platformy Hrnčiara a v spoločnom vyhlásení tvrdo skritizoval líderstvo Procházku. Na sneme sa mal stať kompromisným kandidátom, čo však veľmi nešťastne odkomunikoval na svojom facebookovom profile: „Ak sa nedohodneme na spoločnom postupe v strane, snemu sa spoločne s členmi platformy nezúčastním.“ Tým „spoločným postupom“ bolo myslené jeho víťazstvo bez protikandidáta.

To je, ako keby ste prišli na Košický maratón a organizátorom by ste ešte pred štartom oznámili, že ak vás ostatní nenechajú vyhrať, pretekov sa nezúčastníte. Keby to tak aj náhodou bolo dohodnuté, nikdy sa to nesmie oznámiť verejne.

Každopádne, v prípade víťazstva Adamčíka budú s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nasledovať zmeny – on a jemu blízki poslanci sa začnú zúčastňovať koaličných rád, ale predovšetkým si budú nárokovať pozíciu ministra dopravy a ďalších funkcií na ministerstve a v jemu podriadených organizáciách.

Ešte nikdy sa na Slovensku nestalo, aby sa menil minister len na základe zmeny predsedníckej stoličky v nejakej politickej strane. (Pavol Rusko bol síce odvolaný z pozície ministra hospodárstva aj na základe tlaku 8 poslancov z vlastnej strany, no hlavným verejne deklarovaným dôvodom bola kauza zmenky.)

Takáto „stranícka“ výmena ministra Romana Brecelyho by imidžovo poškodila nielen Sieť, ale aj ostatné strany vo vládnej koalícii. Väčšina v parlamente však bude zachovaná (či už 79-, alebo 81-členná) a vláda vládne ďalej.

2. Vyhrá Stoklasa (procházkovci)

Tomáš Stoklasa je právnik z Nitry, ktorý bol tiež pri začiatkoch Siete a podľa doterajších informácií sa stane kandidátom skupiny okolo Procházku. Rovnako ako Adamčík je širokej verejnosti pomerne neznámy, no v strane s preferenciami limitne blízkymi nule už o hľadanie populárneho mena nejde.

Do parlamentu sa Stoklasovi dostať nepodarilo, no v poslednom čase sa spolu s Procházkom zúčastňuje koaličných rád. Cieľom jeho kandidatúry je udržať v strane status quo, čiže udržať ľudí na svojich pozíciách a pokojne dovládnuť. Súčasťou jeho mandátu bude v prípade víťazstva dohodnúť sa s Hrnčiarom a spol. na ďalšom postupe.

Pretože ak sa predsedom Siete stane Stoklasa, nebude až tak zaujímavé, čo urobí on, ale čo urobia hrnčiarovci. Budú mať za sebou síce volebnú porážku (či už sa jej fyzicky zúčastnia, alebo nie), no stále budú v ruke držať päť žetónov. Môžu s nimi prísť za Ficom a opýtať sa ho, či a aký veľký má o ne záujem.

Z princípu sa ich budú snažiť vymeniť za účasť na koaličných radách a pozície na ministerstve dopravy. Premiéri takýmto „nezávislým“ poslancom nezvyknú ustupovať, no aspoň šéfa NDS či ZSSK im obetovať asi bude musieť. (Zdá sa vám to cynické alebo nebodaj kšeftárske? Možno, ale presne takto politika na Slovensku funguje – od Mečiara cez Dzurindu až po Fica.)

Bude len na vyjednávacej šikovnosti Hrnčiara, čo všetko sa mu podarí získať, no ani v jeho záujme nie je, aby vláda padla, takže napokon sa nejaká dohoda nájde a vláda vládne ďalej.

3. Prekvapenie – vyhrá Procházka alebo nikto

Rado Procházka je nevypočítateľný človek a pokojne sa môže stať, že sa napokon rozhodne kandidovať aj on sám, prípadne navrhne nejaké iné riešenie. Stať sa môže aj to, že nebude zvolený žiaden kandidát na predsedu (na voľbu je podľa stanov potrebná trojpätinová väčšina) a Procházka zostane dočasným predsedom aj naďalej, do najbližšieho snemu.

Určite si však už aj on uvedomuje, že jeho dni v slovenskej politike sú už spočítané a takýto variant riešenia by bol iba dočasný. Aj v takomto prípade by však pravdepodobne došlo k nejakej kombinácii prvý dvoch možností – a vláda vládne ďalej.

Nezávislí poslanci

Niekto by mohol namietať, že je iracionálne očakávať od našich politikov racionálne rozhodnutia, a teda že snem Siete sa môže skončiť aj odchodom piatich poslancov z vládnej koalície. Aj v takomto prípade majú stratégovia Smeru v zálohe ešte jedno riešenie – užšiu spoluprácu s troma poslancami, ktorí odišli od Borisa Kollára (ich mená nie sú dôležité).

Rovnako aj oni by si však za podporu vlády niečo vypýtali a vládnuť vďaka týmto trom osobám by vládnym stranám spôsobilo ešte väčšie imidžové škody ako výmena ministra Brecelyho. Preto je pre Fica je oveľa prijateľnejšie dohodnúť sa s tými, ktorí budú zastupovať stranu Sieť, nech už jej sobotný snem dopadne akokoľvek.

V každom prípade je to pre premiéra veľmi nepríjemná situácia, s ktorou sa musí mocovať už po štyroch mesiacoch od zostavenia svojej tretej vlády. Aj Mikuláš Dzurinda sa musel naučiť „pracovať“ s renegátmi v poslaneckých laviciach, no vždy až v závere svojho funkčného obdobia.

Fico má ešte okrem toho na krku ministra vnútra, ktorého vyšetrujú vlastní podriadení, tisíce protestujúcich ľudí pred svojím bytom každý pondelok a za koaličného partnera človeka, ktorý si brúsi zuby na jeho stoličku… Keby mohol, vráti sa v čase na januárový ples Spišiakov a povie podguráženému Procházkovi, nech je radšej ticho.