Z Bratislavy do Britskej Palestíny sa plavili na hrdzavom riečnom parníku. Zo 4 týždňov sa stali 4 roky

„Ak chce človek niečo napísať, má to zmysel iba vtedy, ak má ten príbeh hlboko pod kožou,“ hovorí režisér JARO RIHÁK. O riečnom parníku menom Pentcho počul prvý raz ešte ako chlapec. Dnes sú postavy fascinujúceho príbehu hrdzavej lode s päťsto pasažiermi, ktorej plavba trvala namiesto štyroch týždňov takmer štyri roky, jeho priateľmi. Okrem lásky, nenávisti a dobrodružstva je v ňom aj množstvo paradoxov a raz z neho iste bude skvelý film. Dovtedy sa dá Pentcho pozerať v knihe, ktorá je vo finále súťaže Anasoft Litera.

Ako ste sa dozvedeli o plavbe parníka Pentcho?
Počul som o ňom ako dieťa, potom sa mi na roky stratil, a keď som krátko po maturite robil asistenta u Dušana Hanáka, zoznámil som sa na Kolibe s Martinom Hollým. Rozprával mi príbeh, ktorý sa veľmi ponášal na ten, čo som poznal. Ukázalo sa, že je to ten istý. Tiež ho veľmi zaujal, hovoril dokonca, že s niekým robí na scenári, ale vzápätí dodal, že im to nejde, lebo nemajú veľa informácií, nepoznajú jediného človeka, ktorý by tam bol, a asi z toho nič nebude. V polovici 90. rokov sme uvažovali s Igorom Rusnákom, že ten príbeh napíšeme, ale skončili sme ako naši predchodcovia. Bez skutočného rozprávania niekoho, kto na tom parníku bol, sa to skrátka nedalo.

Vy ste však takého človeka našli.
Áno. Môj otec filatelista ma upozornil na malý článok vo filatelistickom časopise. Písala ho Katarína Hradská a spomenula korešpondenciu, čo prichádzala od ľudí, ktorí boli na parníku. Zoznámili sme sa, rozprávali sme sa o nich a ona zrazu povedala: „Ale veď Citron žije, napíšte mu.“ Alexander Citron bol práve ten, čo celú túto výpravu rozhýbal – mladý medik, ktorého vyrazili z univerzity a stal sa veliteľom Betaru na Slovensku. Dala mi jeho adresu a telefón. Zavolal som a na tretí deň som sadol do lietadla a odletel do Izraela. Bolo mi jasné, že tam musím ísť a počúvať.

Aké to bolo? Nedostali ste zrazu iný príbeh, než aký ste poznali z rozprávaní?
Bolo to nádherné stretnutie a iste, že za tie roky sa ten príbeh líšil. Vznikla z neho legenda. Legenda o tom, ako mladí Židia utekali zo Slovenska. Aj dnes som na to alergický, lebo moji hrdinovia, betari, odnikiaľ neutekali. Je to zaužívaný stereotyp, že z tejto krajiny sa len utekalo, ale betari boli inej krvnej skupiny. Práve betari bojovali do poslednej chvíle vo varšavskom povstaní. A na parníku išli z Bratislavy za svojím snom.

Čo boli betari zač?
Za prvej republiky boli menšinovou sionistickou organizáciou, v demokratickom Československu boli skôr literárnou spoločnosťou, ktorá snívala a chcela byť pri tom, keď sa bude zakladať židovský štát. Veľkú základňu mali betari najmä v krajinách so silným antisemitizmom – v Poľsku a v Rumunsku, kde bolo treba nielen písať články, ale aj sa biť. Mali veľmi milý vzťah k dynamitu. Boli to ostrí chlapci a dievčatá, pripravení bojovať. A práve táto ich história je trochu problémová. Je v nej akási pachuť a mnohé nedorozumenia.

Prečo?
Betari boli vždy pravičiarmi, a aj preto sa o nich roky hovorilo zle, lebo medzi nimi a väčšinovými ľavičiarmi vládla silná rivalita. „Prečo chcete o nich písať?“ vyčítala mi jedna historička. „Koketovali s Mussolinim!“ Nie, iba mali uniformy, ale aj také boli tridsiate roky a vtedy sa, mimochodom, o Mussolinim s obdivom vyjadroval aj Churchill.

Keď ste prišli za Alexandrom Citronom, chcel sa o tom všetkom po toľkých rokoch rozprávať? Z knihy je zrejmé, že mal dôvod ostať trochu zatrpknutý, lebo jeho sen sa nenaplnil tak, ako si ho predstavoval.
Pôsobil uzatvorene, bol to muž, ktorý navonok rezignoval, ale mal v sebe veľkú energiu a vitalitu. Uveril, že ma to naozaj zaujíma, a otvoril sa. Chcel ten príbeh niekomu porozprávať, ale nielen ako príbeh parníka, čo vyplával z Bratislavy. On chcel vyrozprávať príbeh betarov, príbeh svojej mladosti a ideálov, ktorým veril. A mal pocit, že moje a jeho dôvody sa spojili. Neodpovedal mi ako nejakému otravnému novinárovi či režisérovi. Veril, že jeho téma možno ožije. Vtedy som aj ja veril, že je to natoľko strhujúci príbeh, že hneď po dopísaní scenára začnem nakrúcať film. Ale ukázalo sa, že dôvody jeho zatrpknutosti boli opodstatnené. Veľký príbeh, veľké nenávisti.

Čo vás presvedčilo o tom, že je to naozaj veľký príbeh, aký si zaslúži toľko rokov pozornosti?
Všetko sa to začína koncom roka 1939 a začiatkom roku 1940, keď ešte neexistovali rasové zákony, nehovorilo sa o žiadnych koncentračných táboroch a neexistovalo nič, iba pocit, že niečo zlé sa stane. Poľsko bolo porazené, vojna papierovo vyhlásená, ale Briti bombardovali Nemecko iba balíkmi letákov, lebo verili, že sa to dá aj takto. Čudná vojna, veď sa tak aj volá. Bol to čas pred búrkou a mne sa zdá, že práve ten je zaujímavý. Koľko príbehov o ňom máme? O búrkových 40. rokoch vieme veľa, ale čo bolo predtým? Niečo fatálne viselo vo vzduchu, presne ako teraz, len nikto nevedel, čo to bude. Nasadli do lode a začal sa večný príbeh o plavbách. Predstavte si situáciu, že na jednej lodi, veľkej presne ako tie výletné lode Martin či Žilina, ktoré sa dnes plavia z Bratislavy do Devína, bolo päťsto ľudí. Láska aj nenávisť, hlad a sny, depresia a viera v úspech – bolo tam všetko. Modelová situácia pre narastajúce konflikty.

Základ osadenstva tvorili mladí židovskí betari, ale boli tam aj ľudia, ktorí si plavbu zaplatili, lebo cítili, že je lepšie odísť, a napokon k nim naložili ešte stovku ľudí, ktorí sa vykúpili z koncentračného tábora v Dachau. Ako si vysvetľujete, že sa na tej malej lodi nepozabíjali a vydržali to?
Zachránila ich viera. Boli to ľudia veľkého sna, vízie. Vedeli, že cesta k jej naplneniu bude komplikovaná. Betari na to boli pripravení, mali denný program, učili sa, cvičili, vedeli, že sa približujú k cieľu. Ostatní boli otrávení, nervózni z budúcnosti. Väčšina, čo tam nastúpila, nech boli ich motivácie akokoľvek rôznorodé, dokázala napriek všetkému udržať svoju vieru v to, prečo sa nalodili – chceli naplniť svoj sen o novej krajine a predovšetkým slobode. Možno to znie vznešene, ale bola to vznešená skupina. Občas sa to v dejinách stane, že zopár ľudí vidí niečo, čo ostatní nevidia. Deje sa to aj teraz a presne to sa stalo aj vtedy.

Ich plavba do Haify mala trvať štyri týždne. Pasažierom pôvodne zatajili, že v poslednom dunajskom prístave na nich nebude čakať žiadna námorná loď a plaviť sa budú aj po mori na starom riečnom parníku. Množstvo neuveriteľných a mimoriadne nebezpečných situácií, ktorými prejdú, je však obrovské. Bolo to šťastie, čo ich zachránilo?
Pomohlo im aj množstvo náhod. Iba viera by nestačila – z dejín poznáme množstvo ľudí, ktorí v niečo verili, ale dnes sú v zabudnutí. Príbeh Pentcha je magický: stále tú loď sprevádzalo čosi veľké; mystik by povedal, že nad nimi bola akási veľká sila, že nad nimi počul mávať veľkými krídlami, a možno naozaj niekto trepotal krídlami, len ho nikto nevidel. A ešte ich zachránilo to, že vždy im niekto pomohol. Mnohí cítili, že na parníku sa deje niečo úžasné. Aj dobro vie byť nákazlivé.

Naozaj mal parník Pentcho jednonohého kapitána?
Áno, je to skutočná postava. Bol to opilec, amputovali mu nohu, ale aj tak ho bolela, a preto užíval morfium. Bol to človek, ktorý prišiel o svoju krajinu. Ušiel z Ruska po revolúcii, bol jedným z davu emigrantov, ktorí boli vo všetkých väčších mestách od Istanbulu po Paríž. Pil, prišiel o kapitánsku licenciu, nič sa mu nedarilo – excelentný prípad ruského antisemitu, ktorý za všetko zlé, čo sa na tomto svete stalo, vinil Židov. Úžasné bolo, že tí, čo mu dali šancu opäť sa stať kapitánom, boli práve Židia. A on na tej plavbe zistil, že tí hnusní Židia sú presne takí istí ľudia ako iní ľudia. Že sa milujú, kradnú, nenávidia, rodia na parníku deti, snívajú, hrajú šach a zachraňujú iných.

Zistili ste, čo sa stalo s Pentchom – mužom, ktorého prezývka vlastne dala meno celému parníku a príbehu?
Pentcho je pre mňa najtajuplnejší človek z celého príbehu. Bol to pravdepodobne neuveriteľne šarmantný muž, ktorý sa nestratil v žiadnej životnej situácii a napriek tomu sa podľa všetkého stratil. Mnohí betari končili v britských táboroch. Neviem. On bol pritom dušou celej plavby – robil logistickú prípravu na pevnine a pripravoval im pôdu, lietal nad nimi ako anjel a je zároveň hranicou príbehu, ktorý sa skutočne stal, a vymyslenou literárnou postavou. Ale tak to chodí, niektorí nádherní ľudia sa strácajú. A možno je všetko inak, možno skutočný Pentcho žije potichu niekde v ústraní.

Najprv ste príbeh tejto plavby napísali ako literárny scenár pre film, vyhral aj v českej scenáristickej súťaži. Prečo ste sa rozhodli dať mu aj podobu knihy?
Nakrúcanie sa nekonalo, a tak sa mi zdalo, že kým sa všetko rozbehne, bolo by dobré napísať knihu – pre ľudí z parníka aj pre iných. Ale vydať príbeh knižne bol nápad mojej ženy. Chcel som, aby žil. Viacerí – niekto kulantne, niekto naplno – hovoria v súvislosti s knihou o úspornom jazyku scenára. Nezmysel! Aký je rozdiel medzi literárnym scenárom a prózou? Nijaký. Verím príbehu a sile obrazu. Nepopisujem, čo sa komu deje v hlave. Popisujem situáciu a píšem dialóg, ostatné je vecou čitateľa. Verím mu a on mi to – to hovorím naozaj – celkom pekne vracia. Navyše mi ako chlapcovi Alexander Matuška hovoril: „Jaro, píš!“ Tak píšem.

Obraz ste si predsa len neodpustili a v knihe sú aj vaše ilustrácie, okrem nich sú tam aj fotokópie rôznych archívnych dokladov a máp. Tie ilustrácie boli váš nápad?
Áno, pár ľudí reagovalo, aký som nenásytný, keď to chcem aj ilustrovať. (smiech) Nemôžem za to, mám rád knihy, do ktorých autori kreslili aj obrázky. Iste sú lepší kresliari, ako bol Exupéry, Čapek alebo Thompson Seton, ale ich vlastné kresby robia ich knihy priateľskými. Nie sú dokonalé, ale sú osobnejšie. Mám rád, ak čosi vznikne na základe veľkého osobného príbehu, sna či zážitku.

Hovoríte, že aj Pentcho je príbehom o veľkom sne. Máte vy nejaký veľký neuskutočnený sen?
Po tých rokoch mám pocit, že postavy u Pentcha sú moji kamaráti, moji príbuzní, viem o nich také intímnosti, aké o sebe nevedia ani oni. Ľudia sa ma občas pýtajú, či sa naozaj stalo všetko, čo je v knihe. Ale to by sme sa mohli pýtať, čo je literatúra – to, čo sa stalo, alebo to, čo sme si vymysleli? Ani ja už neviem, čo sa naozaj stalo, ale keď knihu čítali pasažieri z parníka, povedali mi: „Áno, takto to bolo.“ A povedali to aj o pasážach, ktoré sa naozaj nestali. A sen? Sedieť v kine so storočným pánom Brankom a pozerať sa na môj film Pentcho.

Ako si vysvetľujete, že sa to zatiaľ nepodarilo? Čo je hlavný dôvod?
Tu aj sny bývajú malé. Pentcho hovorí o traumách, o ktorých Európa nechce počuť. Žabotinsky, zakladateľ Betaru, programovo celé 30. roky upozorňoval, čo sa bude diať, ale nikto mu neveril. Prečo mu neverili? Prečo neverili Vrbovi a Wetzlerovi a ich správe z Osvienčimu? Na Pohode pri Literárnom stane fajčil fajku Karel Schwarzenberg. Listoval v mojej knižke a hovoril mi o svojom strýkovi, ktorý žil počas vojny vo Švajčiarsku. Nikto tej správe vo Švajčiarsku ani na Slovensku neveril. On áno. Bola taká obludná a pravdivá, že sa jej nedalo uveriť. Oheň predsa nepáli len toho, kto sa popálil.

A veríte ešte, že ten film raz nakrútite?
Verím. Na počiatku bolo slovo, potom kniha a potom film. Ak by sa moji hrdinovia plavili na veľkej námornej lodi, vyleteli by do vzduchu a všetci by zahynuli. Ale oni mali ten mizerný starý riečny parník s plochým dnom, ktorý nikdy na mori neplával, a preto prežili. To je pre mňa silné, tak fungoval život, mal v sebe množstvo protirečení a iracionality – to je základ každého veľkého príbehu a Pentcho takým je. Pre mňa je to jeden z najväčších príbehov, aké sa udiali. A začal sa u nás a neustále sa opakuje. Je večný.

Jaro Rihák (1951)  
Absolvent réžie na pražskej DAMU. Ako režisér pracoval v divadle aj v rozhlase, kde viedol Literárno-dramatické centrum. Je autorom niekoľkých dokumentárnych a hraných filmov pre televíziu. K divadlu sa vrátil inscenáciou Obchod na korze v Astorke. Pentcho – príbeh parníka vznikol najskôr ako literárny scenár Na drugu stronu, za ktorý získal hlavnú cenu Filmovej nadácie RWE & Barrandov Studio, na jeho realizáciu hľadá zdroje.