Denník N

Scénaristka úspešného seriálu: Na písanie sme mali čas, preto to tak nešustí papierom

Spoznať BIBU BOHINSKÚ v kaviarni je ťažké napriek tomu, že jej fotka sa dá vygúgliť. Scenáristka Tajných životov, asi najúspešnejšieho seriálu verejnoprávnej televízie za posledných dvadsať rokov, nie je celebritou, ktorá by sa objavovala na titulkách časopisov, no aj tak láka k obrazovkám státisíce divákov.

Tajné životy majú pol milióna divákov a viac ako 70-percentné pozitívne hodnotenie na filmovej databáze csfd.cz. Je to dobrý pocit?

Veľmi dobrý pocit. Bola to moja téma, na téme o týraných ženách pracujem päť rokov. Aj svoju druhú knihu píšem o tomto. Skúšala som námet ponúknuť v Markíze aj inde, no všetci sa báli, aby to nebolo príliš depresívne. To je samozrejmé, lebo téma ako taká depresívna je. Dlho som hľadala spôsob, ako ten námet predať, až ho na konci roka 2012 zobrala Slovenská televízia.

Ako dlho trvá napísanie takéhoto seriálu?

My sme dostali veľmi luxusný čas. Dostali sme trištvrte roka na napísanie storylinu, čiže príbehu ešte bez finálnych dialógov, čo je na trinásť dielov naozaj luxusné. Začali sme komunikovať s krízovým centrom Brána do života, riaditeľka a sociálne pracovníčky nám odpovedali na každú hlúposť, ktorá nám napadla, a vďaka tomu sme príbehy napísali veľmi podrobne ešte predtým, než sa scény rozpísali do dialógov.

Stretávali ste sa aj s reálnymi klientkami krízového centra?

Nie, to sme ani nechceli. Nechceli sme vykradnúť ich životný príbeh, chceli sme napísať postavám v seriáli ich vlastné osudy, no tak, aby boli čo najvernejšie. A zároveň tak, aby to nebola depka, aby tam bol presah do nejakej nádeje.

Hovoríte o rozdelení písania na príbehy a scény, ktoré sa neskôr rozpisujú do dialógov. Takto sa bežne píše seriál?

Áno. Kedysi som pracovala v tíme, ktorý písal Ordináciu v ružovej záhrade, a tam to bolo rozdelené podobne. Boli autori storylinov, potom sme tam boli my dialogisti, a všetko fungovalo ako mašina, v tom najlepšom slova zmysle. Najprv sa urobí námet, potom sa urobí synopsa každého dielu, čiže na jednu stranu sa napíše základný opis deja. Synopsy sa rozpíšu do storylinov a tie potom do dialógov.

Čo to prakticky znamená, že ste mali čas trištvrte roka na seriál? RTVS vám platila, akoby ste u nich boli zamestnaná, a vy ste osem hodín denne písali?

Nebola som u nich zamestnaná, ja aj druhá autorka Naďa Clontz fungujeme na voľnej nohe. Dostali sme nejaký prísľub, mohli sme začať robiť a televízia potom platí za každú fázu. Platí sa za námet, platí sa za storyline, platí sa za dialógy. My s Naďou sme popri Tajných životoch síce ešte zvládli napísať dva scenáre, ale je pravda, že plus-mínus trištvrte roka sme nad tým sedeli osem hodín denne. A fungovalo to tak, že sme boli najprv spolu, všetko sme predebatovali a potom išla každá sama k sebe dotvoriť svoju linku.

Máte nejaké miesto, kde píšete?

U mňa doma, čo bolo super hlavne cez leto, lebo tam mám klímu. Ale naozaj sme veľa sedeli spolu a na konci ešte celý scenár rozstrihali, rozložili jednotlivé linky po celom byte a ďalej to prekladali, a presúvali.

V minulosti scenáristi hovorili, že ich písanie neuživí. Ako je to dnes? Uživili vás Tajné životy?

Za ten rok sme zarobili toľko, že to bolo v poriadku. Keby to tak bolo každý rok, tak by to bolo veľmi fajn. Ale nepredstavujte si, že by to bolo nejako komerčne zaujímavé. Určite sme nezarobili dva či tri tisíce mesačne, čo si myslím, že sa dá, keď človek robí na komerčnom projekte. Ale mali sme džob, ktorý nás zaujímal, mohli sme sa mu venovať, a navyše sme mali aj nejaké pauzy – lebo jednotlivé fázy televízia dostáva na schvaľovanie. Počas nich sme mohli robiť aj niečo iné.

Zasiahla televízia výraznejšie do scenára?

Prvá verzia storylinov bola málo akčná a dramaturgia ich chcela akčnejšie. Takže sme museli prerábať.

Čiže nie je to tak, že vy odovzdáte šanón s napísanými dielmi, poviete dovidenia a ďalej sa nestaráte?

To v žiadnom prípade.

Kedy sa vlastne robota scenáristu končí?

V momente, ako odovzdáte hotovú verziu scenára. Pri komerčných denných seriáloch sa textu v tejto chvíli ujmú ešte takzvaní re-writeri, ktorí ich prepisujú do jednotnej podoby. Seriály ako Búrlivé víno či Divoké kone píše niekoľko autorov a niekto potom musí dbať na to, aby ten jazyk bol jednotný. V tomto je to trošku fabrika. My sme našťastie písali len dve, takže nič takéto nebolo nutné.

Vidieť na seriáloch komerčných televízií, že to tam funguje – vašimi slovami – tak trochu ako fabrika?

Ja neobviňujem seriály ako Búrlivé víno, že možno nie sú také kvalitné. Pretože keď máte na storyline deň – dva, či týždeň, fyzicky sa to nedá. My sme mali čas, aby sme si spravili odstup, pozreli sa na to po čase, alebo sa na to pozrel niekto iný. A takto sa to robí aj v Amerike.

Mohli ste pri Tajných životoch ovplyvniť napríklad výber hercov či niečo podobné? Je aj toto úlohou scenáristu?

Pre väčšinu scenáristov sa naozaj robota končí v momente, ako odovzdajú scenár, nechodia veľmi ani na nakrúcanie. Ale nás v tomto prípade na kasting zavolali. Ja teda nie som autor, ktorý píše rolu pre konkrétneho herca, ale je fakt, že Zuzu Mauréry som v Tajných životoch naozaj veľmi chcela. Ona je presne ten typ herečky, ktorá polohy tej postavy zvládne. Ale bola som tam len ako poradný hlas, aj keby som sa postavila na hlavu, hlavné slovo má producent. Druhá vec je, že na pľaci býva dramaturg, ktorý kontroluje a stará sa o to celkové vyznenie seriálu. Scenárista by tam ani nemal čo robiť.

Čiže to, čo teraz ide v televízii, vy vidíte prvý raz?

Áno.

A ste spokojná?

Celkovo áno. Páčia sa mi lokácie, páči sa mi, že je to všetko nakrúcané v realite, páči sa mi aj prístup režiséra. Je super, že sa myslelo aj na detaily a tie ženy z azylového domu tam nechodia vystajlované, ale sú bez mejkapu a v teplákoch.

Hovoria postavy v slovenských seriáloch tak, ako hovoria bežní ľudia na ulici? Nie je seriálový jazyk občas umelý?

Rozprávanie v seriáli a vo filme je veľmi zvláštne. Ono to nie je zo života, ale musí to vyzerať ako zo života. A to je to, na čo potrebujete ten čas. Od stola niektoré repliky nedáte. Je dobré, keď ešte prejdú cez režiséra, dostanú sa k hercovi, ten si ich trochu ohmatá. Keď však herec v komerčnom dennom seriáli dostane scenár večer či dva pred nakrúcaním, na prežitie tej situácie veľa času nemá a v rámci ušetrenia času ide tak, ako je to napísané. Potom to naozaj trochu šustí papierom.

V Tajných životoch sú hlavnými hrdinkami ženy z azylového domu, často z horšieho sociálneho prostredia. Napriek tomu v seriáli nenadávajú, takmer vôbec nepoužívajú vulgarizmy. Prečo?

Ja som principiálne proti vulgarizmom, a ak už ho tam dám, musí mať svoje miesto. My sme vedeli, že ide do vysielacieho času o ôsmej, a preto sme sa im skôr vyhýbali, ale zase si to nemôžete predstavovať tak, že my sme niečo napísali a televízia nám to vyškrtala. Jednoducho sme dopredu vedeli, že nebudeme prekračovať nejakú hranicu.

Aký seriál z posledných piatich rokov sa vám zdal najpodarenejší?

Klinika Grace. Ale mám veľmi rada aj Ally McBeal, Sex v meste, komplet všetkých Priateľov. Také tie novšie ako Homeland a podobne, to ma až tak nechytilo. Čo vyslovene nemám rada, je Dexter, z môjho pohľadu je to prekročenie hraníc.

Čo bude slovenských divákov baviť pozerať o pár rokov?

Nad tým som sa nikdy nezamýšľala. No pevne verím, že ľudí bude zaujímať niečo, čo je dobré a kvalitne napísané, a dá im to niečo viac ako len čistú zábavu.

Čo slovenským scenáristom nejde?

Podľa mňa dobré komédie – je jedno, či seriálové, alebo filmové. Nevieme to, akoby sme trochu mali taký ťažký zadok. V tomto sú tí Česi trochu iní. My máme akoby bližšie k Rusom – v tom, že sme melancholickejší.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie