Denník N

Potrestaná lekárka: Raz sa začne predpisovať aj LSD

Friederike Meckel Fischer. Foto N - Tomáš Benedikovič
Friederike Meckel Fischer. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nemecká lekárka je natoľko presvedčená o liečivých účinkoch psychotropných látok, že jej pred rokmi hrozilo väzenie.

Kedysi to znelo ako jasné nabádanie k narkománii. Až v posledných rokoch pribúdajú dôkazy, že psychedeliká, v ktorých zákon videl nebezpečné drogy, môžu mať mimoriadne využitie vo vede a medicíne.

Látka ketamín a výťažok z halucinogénnych hríbov zaberajú na depresie, pacientom s traumou pomáha extáza, obávané LSD pomáha vedcom pri mapovaní fungovania mozgu.

Zrejme nikto nemá s liečebným využitím psychedelík toľko skúseností ako FRIEDERIKE MECKEL FISCHER. Vo Švajčiarsku usadená nemecká lekárka a terapeutka ich podávala ľuďom desať rokov, kým ju neudali. Hrozilo jej 20 rokov väzenia.

Kedy ste sa dostali k látkam ako extáza a LSD?

Vo Švajčiarsku na prelome 80. a 90. rokov bola zvláštna situácia, že niekoľko terapeutov malo na ich využitie výnimku. Legálne ste mohli u nich absolvovať kurz. S manželom sme jedným prešli a za dvanásť víkendov sa s nimi naučili pracovať.

Všade boli zakázané, len Švajčiarsko využitie povolilo?

Vedelo sa o prínose týchto látok, veď LSD sa pred politicky motivovaným zákazom v 70. rokoch v terapii masovo používalo. Švajčiarski psychiatri sa usilovali o licenciu, aby mohli s nimi ďalej pracovať, a sedem ju získalo. U jedného z nich sme sa učili.

Aké to bolo?

Skúsenosti s LSD boli veľmi nepríjemné. Akoby som prežívala všetky hrôzy sveta. Mala som čierno-biele halucinácie tankov, utečencov, že hladujem v koncentračnom tábore. Tým víziám som nerozumela, veď som sa narodila po vojne.

Rodičia však vo vojne dosť trpeli a ťažké boli aj povojnové roky v Nemecku. Bol hlad, pre nedostatok výživy som v maternici mame takmer zomrela. Všetky tieto traumy boli stále vo mne.

Už vtedy ste rozmýšľali o liečebnom využití psychedelík?

Áno, ihneď. Ohromilo ma to najmä pri MDMA, látke známej na ulici ako extáza. Vhľady do môjho vnútra prišli bez toho, že by som o ne prosila. Bol to pocit, ako keby niekto prišiel a povedal: to je ono! A ohlasy od klientov mi neskôr všetko potvrdili.

Musel to byť silný dojem, keď ste s nimi po zákaze pracovali načierno.

Zbehlo sa to prirodzene. Výc­vik som ukončila v roku 1995 a pár rokov nato ma oslovil jeden zenový majster. Spomínal prípad žiaka, ktorý sa zasekol v meditácii. Keďže sám majster mal dávnejšiu pozitívnu skúsenosť s látkou psilocybín, poprosil ma o pomoc.

Vyzeralo to takto: klient si ľahol na matrac v prázdnej izbe so sviečkou, užil látku MDMA, ktorá mu pomohla dosiahnuť stav hlbokej meditácie a následne sme mali terapeutické sedenie. Pomohla som ešte ďalším ľuďom a potom sa ozývali ďalší.

Kde ste brali pacientov?

Inzeráty v novinách to, samozrejme, neboli. Keďže som mala vlastnú oficiálnu psychoterapeutickú prax, začala som túto možnosť ponúkať klientom, ktorí mali problém, ale zasekli sa.

Keď im klasická psychoterapia, holotropné dýchanie, ani rodinné konštelácie nepomohli, opatrne som sa opýtala, či nechcú terapiu podporiť psychedelickou látkou. Najprv iba zopár ľudí ročne, postupne ich bolo stále viac.

Koľko ich bolo?

Sto ľudí za desať rokov, čo sú asi dve percentá všetkých mojich klientov.

Nechceli ste z toho spraviť biznis?

To mi nikdy nenapadlo. Chcela som len liečiť ľudí.

Tvrdíte, že LSD či MDMA nie sú drogy. Čo potom sú?

Podľa mňa je dôležité odlišovať drogy ako heroín a pervitín, čo spôsobujú eufóriu a psychoaktívne látky ako LSD či MDMA. Tie fungujú odlišne. Otvárajú nevedomie, kam zvyčajne myseľ prístup nemá.

Umožňujú prístup k našim skutočným pocitom, traumám a stavom vedomia, ktorým zatiaľ nemusíme rozumieť. Keď sa tieto obsahy vynoria do vedomia, môžeme ich spracovať a týmto lepšie porozumieť sebe samým.

Čo je na tom liečivé?

MDMA pomáha pri odbúraní traumy. Umožňuje vedomiu prístup k zasunutým obsahom a odstraňuje pocity, najmä úzkosť, ktoré by nás pri tom mohli zastaviť. Traumy lieči privolaním do vedomia: pacient si uvedomí, že je to len spomienka, ktorej sa nemusí báť. Preto sa MDMA využíva v liečení posttraumatickej stresovej poruchy.

Druhá vec je, že ak sa človek dostane do styku s vlastnou úzkosťou, získa šancu porozumieť, čo je za ňou. Učí sa s ňou pracovať a byť menej úzkostný. Keď ho ovládne panika, že okolo neho zúri vojna, môže sa upokojiť, že vojna sa skončila, je to iba jeho pocit. Uvedomí si, že strach mu spôsobuje spomienka, nie reálny stav vecí.

Vedci o tom zatiaľ nie sú stopercentne presvedčení. Pozitívny efekt MDMA pri liečení posttraumatickej stresovej poruchy ukázala štúdia vedcov z John Hopkins University. No keď pokus s rovnakým zadaním zopakovali iní vedci vo Švajčiarsku, výsledky sa líšili a štúdia liečivý efekt látky neukázala.

Podľa mňa to chce viac poctivých štúdií a čas. Z mapy americkej Multiasociácie pre psychedeliká, ktorá štúdie s MDMA robila po celom svete, efekt látky sledujeme bez ohľadu na krajinu, aj keď nie je všade rovnaký. No že látka MDMA umožňuje prístup k traumám a takisto pomáha pri depresiách a úzkostiach, je všeobecne prijímaný fakt.

Pomáha natrvalo?

Z toho, čo som videla na vlastné oči, mám pocit, že áno. Netvrdím, že stačí vziať MDMA jedenkrát a všetko bude v poriadku. Hovorím o veľmi traumatizovaných pacientoch, ktorí prešli v jednej štúdii až šiestimi sedeniami u psychoterapeuta. Ako prvé musíme obnoviť dôveru, pocit, že môžu s niekým hovoriť, otvoriť sa, znovu niečo cítiť. Ľudia s traumou majú pocity zablokované, a MDMA cítenie obnovuje.

Obnovujeme kontakt s ich osobnosťou a potom s druhým človekom. Nie je to až tak veľmi o samotnom symptóme, ktorý chceme vyliečiť, ako o tom, že učíme klientov nadväzovať kontakt s nimi samotnými a ostatnými ľuďmi, aby mali pocit bezpečia a spolupatričnosti. Nie je to jednoduché, no s pomocou MDMA je to aspoň možné.

Čo vylieči LSD?

To je trochu zložitejšie. LSD má rôznorodé účinky, dosť závisí od dávky. Nemusí to byť len klišé z filmov, kde sa blýska svetlo a ľudia na parkete divoko tancujú.

Keď si dáte menšiu dávku v správnom prostredí a ste k sebe pozorný, môžete mať jemné, tiché nálady, hĺbať, filozofovať, pokúšať sa porozumieť, povedz­me, kvantovej teórii. Akurát o jednom sa v súvislosti s LSD veľmi málo hovorí: musíte sa naučiť s tou látkou byť.

Čo to znamená?

Keď si dá LSD prvýkrát začiatočník, pravdepodobne pôjde o skúsenosť, ktorá len ukáže, čo v ňom je. To je prípad rekreačných užívateľov, čo vyrazia do ulíc alebo sa bezhlavo pozerajú navôkol. Tie divoké halucinácie, ktorým nerozumejú a ktorých sa desia, však nie sú LSD samotné. To k nim ich vlastné vnútro prehovára v symboloch a obrazoch, ktorým nerozumejú, lebo sa to nenaučili.

Dôležitý je kontrolovaný setting. Človek by mal zobrať LSD v pokojnom prostredí, pri sebe mať spoľahlivú osobu, mal by mať možnosť rozhodovať o tom, čím sa chce v zmenenom stave vedomia zaoberať. Kto chce hľadieť hlboko do svojho vnútra, nemal by bezhlavo vyraziť von, ale radšej si sadnúť v tichej, príjemnej miestnosti.

Treba začať s malými dávkami, pozorovať, čo to s vami urobí, a mať pri sebe niekoho, kto si píše poznámky, aby ste sa k tomu mohli vrátiť. Samozrejme, hovorím o psychoterapii, nie o tom mať s LSD bujarejší víkend.

O akej psychoterapii hovoríme? Keď LSD začiatkom 70. rokov zakázali, v psychológii a v terapii fungovali desiatky smerov, ktoré látku využívali.

Existujú dva základné smery, a to psychedelická a psycholytická terapia. V prvej sa podáva dosť vysoká dávka látky počas malého počtu sedení. Ide o to vystreliť myseľ do mystických výšin, akoby ju zresetovať, nech vidí svet odlišne.

Neurovedci hovoria o rozpojení a spojení neurónových sietí mozgu, ktoré inak prepojené nie sú, čo tento rok potvrdila aj historicky prvá, prelomová štúdia vedcov z Empire College London.

Čo je psycholytická terapia?

Tá funguje na opačnom princípe: nízke dávky, ale veľa sedení. Pacient nie je úplne mimo, dokáže sa pozorovať a rozprávať sa s terapeutom.

Robili ste sedenia s desiatkami klientov naraz. Má to s davom zmysel?

Skupina je v malom celý svet. Funguje tam to, čo psychológovia volajú projekcia: niekto vám je sympatický, iného neznášate, tretí vám pripomína matku a všetky tie interpretácie, ktoré vy ako klient vkladáte do druhých, vie psychológ využiť, pretože mu o sebe veľa prezrádzajú. Cieľom terapie je stať sa menej projektívny, otvorenejší, hovoriť o svojich pocitoch, rešpektovať druhých, akí sú. To sa naučíte iba v skupine.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Friederike Meckel Fischer (1947)

Narodila sa v Nemecku, v rokoch 1970-74 žila v USA. Vyštudovala medicínu, špecializovala sa na psychoterapiu a zdravotné podmienky na pracovisku. Od roku 1997 mala vlastnú prax a ponúkala rôzne formy terapie od holotropného dýchania po takzvané rodinné konštelácie. Desať rokov robila terapiu s podporu nelegálnych látok LSD, MDMA a 2-CB (skončila v roku 2009). Svoje skúsenosti zhrnula v knihe Therapy with Substance: Psycholytic therapy in 21. century. Žije v Zürichu, má tri deti.

Nemajú sa ľudia strach v skupine otvoriť?

Nie, vôbec nie.

Pretože im účinkuje droga?

Pretože sa cítia bezpečne. Dianie v skupine musí terapeut moderovať. Keď som začínala s vtedy bežnou psychoterapiou, tak v rámci takzvaných „encouter grups“ chýbal kontakt v skupine a bolo to strašné.

Jeden vrieskal po druhom: neznášam ťa, tak veľmi mi pripomínaš matku! Postupne som spoznávala rozdiel medzi tým, byť naozaj otvorený, alebo vrhať na iných svoje projekcie. Bez toho sa nepohnete. Jeden účastník sedenia si vybije svoj hnev, druhý sa cíti zranený, ale čo tým získate? Nič.

Je v poriadku, že ste sama tieto látky na sedeniach užívali? Nemala by medzi pacientom a terapeutom byť od začiatku zreteľná a neprekročiteľná hranica?

Často vysvetľujem, že podmienkou každej terapie je, aby sám terapeut prešiel rovnakými procesmi. Tiež som bola najprv členkou skupiny a pacientom. Veľa sme cestovali do Brazílie pracovať s ayahuascou, látkou, s ktorou sa podľa môjho názoru dostanete najhlbšie. Rýpala som sa v sebe hlboko, vďaka čomu sa mi nestalo, že by sa na sedení, ktoré ako terapeut vediem, vyplavilo čokoľvek z mojich osobných vecí.

To sa týka tréningu, no nemal by byť vyškolený terapeut triezvy?

V terapii je mimoriadne dôležité, aby boli terapeut aj jeho klient naladení podobne. Pustite si záznamy sedení, kde pacient má LSD a terapeut nie, a vidíte, že klienta sa terapeut pýta neempaticky, až drzo. Nesúznejú spolu. Sedenie je vždy stretnutím na základnej ľudskej úrovni, preto som si tiež dávala dávku. S klientom som chcela byť v kontakte ako človek, ktorý je v úlohe terapeuta.

O to totiž ide. Terapeut možno má špeciálne nástroje, ako druhému pomáhať, ale nemal by si namýšľať, že vie lepšie, o čo vlastne v terapii ide. To, čo pomáha a lieči, je, keď sa ľudia stretnú ako ľudia.

Vy ste s terapiami pokračovali aj po tom, čo Švajčiari v polovici 90. rokov zakázali psychedeliká na liečebné účely. Vedeli ste, čím vám zákon hrozí?

Bola som presvedčená o tom, že nerobím nič škodlivé či zlé. Áno, robila som to nelegálne a nechcela som to tak robiť. Niekedy však právo musí dobehnúť prax. Ani môj manžel, v tom čase praktizujúci právnik, nemal zrnko pochybnosti. Pacientom sa polepšilo, spolu sme odviedli kus dobrej práce. Napriek tomu nás udali a obvinili.

Ako sa to prihodilo?

Prišla za mnou žena, ktorá mala problém s manželom. Chodila na terapiu, ale nespomínala nič o tom, že s právnikmi rieši možnosť rozvodu. Poslala za mnou manžela. Začali sme pracovať a vtedy som zistila, že problém nebol jej, bol to jeho problém – muž mal traumu z detstva, preto som mu ponúkla špeciálnu terapiu. Na to nemôže skočiť zhurta, treba začať opatrne a dlho to trvá. Odporúča sa pracovať naraz s obidvoma partnermi, aby mohli napredovať spoločne.

Žena ku mne začala chodiť a objavila dosť ťažké veci o sebe. Tí dvaja sa začali hádať. On ju obvinil, že mu otvára a kontroluje korešpondenciu, a povedal, že sa s ňou okamžite rozchádza. Ona z toho obvinila mňa a šla na políciu. To sa stáva aj pri bežnej terapii, že sa ľudia rozídu a obvinia terapeuta.

Rozdiel bol, že vy ste s nimi pracovali nelegálne.

Presne tak a preto mal bežný príbeh menej bežné vyústenie. Pacientka sa ma snažila pred políciou očierniť, vraj sa tam diali orgie a iné nezmysly.

Čo na to švajčiarsky bulvár?

To nechcite ani vedieť, popísali strašné veci. Našťastie mi súd dal za pravdu. Ako „páchateľa z presvedčenia“ ma uznal vinným iba z porušenia zákona o narkotikách. Dostala som šestnásť mesiacov podmienku, ostatných obvinení ma zbavili. Pomohli mi svedectvá klientov a záznamy z terapií, polícia videla, že sa tam nepáchalo nič zlé.

Reálne však hrozilo, že pôjdete sedieť.

Áno, sadzba bola od jedného až po dvadsať rokov.

Urobili by ste to znovu?

To je ťažká otázka. V rovnakej situácii a veku by som to, myslím, urobila. Nič neľutujem, som vďačná za vnútorné vhľady, ktoré ma zmenili. Páči sa mi veta, že „keď nežijete svoju pravdu, obráti sa proti vám“. Neviem, čo by bolo, keby som to urobila inak. Viem, že vďaka tomu, čo sa stalo, môžem o tom prednášať a písať.

Koľko iných odborníkov urobilo to, čo vy?

Presný počet sa odhadnúť nedá, ale v undergrounde sa terapia s psychedelikami robí všade na svete. Som o tom presvedčená. Keď hovoríte s odborníkmi, vidíte to na nich.

Poznáte sa navzájom?

Odkedy som sama šla do undergroundu, nemala som s ostatnými kontakty a dobre som urobila. Ani svojho dílera som nemala vo Švajčiarsku. Bolo by to nebezpečné.

To ostatne platí dodnes. Hovoríme o nezákonnom a neregulovanom prostredí, kde pokútne terapie s drogami ponúka kade-kto. Nevidíte v tom nijaké riziko?

V neodborných rukách to riziko, samozrejme, je. To však nebol môj prípad, ja som s tým začínala ako zodpovedná päťdesiatnička. Treba si uvedomiť, že halucinogénne huby alebo ayahusca sú tu tisíce rokov. Aj vynálezca LSD Albert Hoffman povedal, že svet LSD potrebuje. To je, myslím, pravdivé a pritom trochu strašidelné.

Príde čas, keď na depresiu dostaneme predpísané LSD?

O tom som presvedčená, aj keď na depresiu dostanete skôr psilocibín alebo ketamín. Vedecké štúdie o ich liečivých účinkoch sú veľmi pôsobivé, špeciálne tie švajčiarske.

A budúcnosť psychedelík v terapii?

Podľa mňa sa do terapie skôr či neskôr vrátia. Štúdie, ich výsledky a množstvo vedcov, ktorí sa tomu venujú, k tomu povedú, nehovoriac o nových a úžasných možnostiach zobrazenia mozgu ako magnetická tomografia.

Potrebujeme lepšie pochopiť svoj mozog a myseľ a psychedeliká nám v tomto vedia pomôcť. Bude to vzrušujúce a ja som rada, že môžem byť toho maličkou, nahraditeľnou súčasťou.

Teraz najčítanejšie