Denník N

Každá dedina si zaslúži architekta

Aj takto môže vyzerať škola. Pre českú obec Líbeznice ju navrhlo štúdio Projektil architekti. Foto - Projektil
Aj takto môže vyzerať škola. Pre českú obec Líbeznice ju navrhlo štúdio Projektil architekti. Foto – Projektil

Postaviť škaredú či peknú škôlku v obci vyjde zhruba na rovnaké peniaze. Prečo sa potom stavajú aj škaredé? Architekti sa práve snažia naučiť starostov, ako jednoducho zorganizovať poriadnu architektonickú súťaž, z ktorej vyjdú len kvalitné stavby.

Keď pred dvoma rokmi malé mesto Leopoldov vypísalo súťaž architektonických návrhov na novú radnicu, bol z toho na scéne architektov poprask. Prihlásilo sa päťdesiatdva ateliérov, čo sa nestalo pri žiadnej inej súťaži v posledných rokoch, s výnimkou súťaže na Kežmarskú chatu.

Smutnejšia strana príbehu je však tá, že sa to ani stať veľmi nemohlo, lebo súťaží na stavbu nových verejných budov, v ktorých nejde o najnižšiu cenu, ale o podobu architektúry, je u nás mizivo málo. Ročne vám na ich zrátanie stačia prsty jednej ruky.

Mladí architekti z ateliéru 2021 pred dvoma rokmi pomáhali s organizáciou súťaže v Leopoldove a keď sa im začali ozývať ďalší starostovia, uvedomili si, že pomoc by sa možno zišla aj inde. Inšpirovaní českými kolegami z ateliéru CCEA, ktorí tiež začali organizovať súťaže, ponúkli Slovenskej komore architektov svoj nápad napísať prehľadný manuál o súťažiach, a tá súhlasila.

Primátorov, starostov či iných investorov tento návod zorientuje v prípade, že chcú, napríklad, postaviť novú školu, škôlku, opraviť kultúrny dom, zrekonštruovať námestie, radnicu alebo čokoľvek iné a sú ochotní vložiť do toho trochu viac času, peňazí a najmä viac energie, než je u nás zvykom.

Ide o to, že súťaž architektonických návrhov nie je povinná, a aj v prípadoch, keď by povinnou mala byť, sa jednoducho, no nezmyselne obchádza. Vo výsledku je to obrovská škoda.

„To, o čom hovoríme, sa nedá merať iba peniazmi. Nemyslím si, že by sme všetci mali bývať v jedinečných domoch. Každý si to ani nemôže dovoliť, ale kto by si architekta mal dovoliť, je verejná správa. To, v akej škole vyrastajú deti a čo postavíme na námestí, to sú rozhodnutia, ktoré roky ovplyvňujú množstvo ľudí a nie je tam priestor na falošné šetrenie a amaterizmus,“ hovorí Peter Lényi z ateliéru 2021.

Ateliér 2021 (zľava) Peter Lényi, Marián Lucký, Ondrej Marko, Marek Harčarík. Foto N Vladimír Šimíček
Ateliér 2021 (zľava) Peter Lényi, Marián Lucký, Ondrej Marko, Marek Harčarík. Foto N Vladimír Šimíček

Slovenská realita

Doteraz mala komora architektov k dispozícii manuál na súťaže od Bohumila Kováča. Po formálnej stránke bol v poriadku, iba ťažko by však laika dokázal presvedčiť o tom, aké má súťaž návrhov výhody a ako ju vlastne zorganizovať.

Nový manuál od mladých architektov teraz ponúka presný, prehľadný postup, ako na to, vymenúva výhody aj nástrahy a vysvetľuje, čo môže taká súťaž vlastne priniesť. Dostupný je zatiaľ iba online, ale na jeseň by mal vyjsť aj v tlačenej forme. Ideálny scenár je ten, že by ho každá samospráva dostala zadarmo.

V susednom Česku to už dávnejšie funguje inak. Ročne prebehne aj tridsať súťaží na verejné stavby a súťaž architektonických návrhov odporúča ako najefektívnejší a najvhodnejší spôsob zadávania verejných zákaziek aj ministerstvo pro místní rozvoj, ktoré zároveň odporúča, aby sa starostovia nerozhodovali na základe najnižšej ceny.

„U nás však ohľadom architektúry ešte stále existuje akási divná exkluzivita. Architekti sú vnímaní ako nejaký luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť, sú videní ako zbytoční dekoratéri vonkajšieho vzhľadu, hoci v skutočnosti vedia formovať aj obsah a funkčnú stránku,“ hovorí Peter Lényi jednu z možných príčin slovenskej reality.

V čase, keď s Ondrejom Markom a Pavlou Lényiovou začali pracovať na manuále, bol ich cieľ jednoduchý – napísať ho tak, aby mu ktokoľvek, kto potrebuje, napríklad, nový kultúrny dom, porozumel a rozhodol sa pre súťaž. Uvedomujú si, že na ľudí, ktorí rozhodujú o tom, ako bude vyzerať nový most cez Dunaj alebo národný futbalový štadión, dosah nemajú, ovplyvniť by chceli aspoň to, čo sa dá. A Leopoldov je toho dôkazom.

Radnica mesta sídlila v storočnej budove, bola v zlom stave a čosi s ňou bolo treba urobiť. Starosta Milan Gavorník sa priam zázračne rozhodol pre súťaž návrhov, ktorá bola navyše dobre zorganizovaná, transparentná a rozhodovali v nej odborníci. Vyhral ju skvelý prešovský ateliér zerozero, ktorý stojí aj za rekonštrukciou košického Kulturparku a nová starostka Terézia Kavuliaková v jeho práci pokračovala. Víťazný návrh sa okrem poroty páčil aj obyvateľom mesta a teraz Leopoldov chystá ďalšiu súťaž na rekonštrukciu budovy starého kina, z ktorého chce urobiť kultúrne a spoločenské centrum.

Pôvodná budova mestského úradu v Leopoldove a víťazný model od ateliéru zerozero. Ich návrh ráta s tým, že starú budovu zrekonštruuje - bude v nej knižnica aj kaviareň a za ňou postaví budovu novú, kam sa presunie úrad aj so sobášnou sieňou. Foto N - Tomáš Benedikovič
Pôvodná budova mestského úradu v Leopoldove a víťazný model od ateliéru zerozero (dole). Návrh ráta s tým, že stará budova sa zrekonštruuje – bude v nej knižnica aj kaviareň, a za ňou vyrastie nová budova úradu aj so sobášnou sieňou. Spájať ich bude malé námestie. Foto N – Tomáš Benedikovič

model_novej_radnice_zerozero

Prečo urobiť súťaž návrhov

Tá hlavná a najdôležitejšia výhoda súťaže je samotný návrh. Platí pritom jednoduchá matematika. Starosta má niekoľko možností, čo urobiť, ak chce, napríklad, novú radnicu či škôlku. Ak urobí klasické verejné obstarávanie projektovej dokumentácie, čo je najbežnejší postup, vyhráva ten, čo predložil najnižšiu cenu. Samotná architektúra, princíp jej fungovania či dlhodobé náklady pritom nehrajú veľkú úlohu.

Ak starosta osloví troch spriatelených architektov, aby mu čosi nakreslili, nech má aspoň trochu konkrétnejšiu predstavu o tom, do čoho investuje, vyberá si z týchto troch návrhov a to nemusí prebehnúť úplne transparentne. Ak však urobí súťaž, vyberať si môže aj z päťdesiatich rôznorodých návrhov a ešte mu s tým výberom pomôžu ľudia, ktorí sa architektúre venujú roky a rozumejú jej. Nie dekoráciám, nie ozdobám, ale napríklad aj tomu, ako budova funguje vo vzťahu k prostrediu a ľuďom, čo ju budú používať, a to je z hľadiska stavieb pre verejnosť najdôležitejšie.

Pravdepodobnosť, že medzi týmito dvadsiatimi, tridsiatimi či päťdesiatimi návrhmi, ktoré starosta dostane na stôl, bude minimálne jeden skvelý nápad, je tak neporovnateľná s prvými dvoma postupmi.

„Navyše, človek dostane súťažou k dispozícii také množstvo rôznorodých riešení, že často sa nimi celá vec posunie ďalej, lebo ukazujú na typy problémov či situácií, ktoré si zadávateľ nemal šancu všimnúť, lebo sa tým nezaoberal tak, ako sa tým zaoberá architekt – prípadne, päťdesiat rôznych architektov, ktorí majú na vec komplexný pohľad,“ hovorí Peter Lényi.

Ateliéry vystupujú v súťaži anonymne, súťaž je tak transparentná, kontrolovateľná a rozhoduje v nej nezávislá a odborná porota, pre ktorú je kritériom výberu nielen cena, ale hlavne pomer ceny a kvality. Netreba sa pritom obávať, že by niekto zvonka obci nanútil čosi, čo nechce.

„Porotcovia, samozrejme, zohľadňujú aj to, v akom kontexte stavba vzniká. Medzi návrhmi môže byť skvelá budova, ktorá by však v konkrétnom prostredí nefungovala a oni to ako skúsení ľudia dokážu rozoznať,“ hovorí Lényi.

Donedávna platilo, že ak niekto súťaž vyhrá, nemusí to znamenať, že stavbu bude aj realizovať. Obec mohla rokovať aj s ďalšími ocenenými na druhom či treťom mieste. „Podľa nového zákona o verejnom obstarávaní to už neplatí – vyhlasovateľ súťaže smie rokovať iba s prvým víťazom a ak sa nedohodnú – celá súťaž ide do koša. Dalo by sa to obísť vyhlásením viacerých víťazov, ale až prax ukáže, či je to v poriadku. Podľa mňa by to v poriadku nebolo,“ hovorí Lényi.

Viac času aj peňazí

Ak sa primátor či starosta rozhodne pre súťaž návrhov, musí rátať s tým, že to bude vyžadovať viac času, viac peňazí a viac energie v prípravnej fáze.

Súťaž treba pripraviť, nastaviť jej podmienky, spísať požiadavky, zostaviť porotu, poslať komore architektov žiadosť o overenie súťaže, nechať architektom dostatok času na prihlásenie, potom zorganizovať porotu, rozhodnúť a schváliť výsledky.

Ak by starosta urobil bežné verejné obstarávanie na projektovú dokumentáciu, trvalo by to približne tri mesiace. Pri súťaži to môže byť aj pol roka, potom však v prípade verejnej zákazky musí prebehnúť aj ďalšie verejné obstarávanie na dodávateľa.

„Súťaž návrhov stojí približne 2 percentá z celkových investičných nákladov. Sú nimi hradené honoráre pre porotu, odmeny prvým trom víťazom a právne služby. Väčšie mestá však zväčša majú svoje právne oddelenia a oddelenia pre verejné obstarávanie, takže tieto služby riešia v rámci bežných nákladov,“ hovorí Peter Lényi.

Celý proces by sa podľa neho mohol zjednodušiť najmä odbúraním časti administratívnej práce právnikov. Komora v súčasnosti pripravuje typové súťažné podmienky, ktoré by mohli skrátiť aj zlacniť celý proces.

Víťazný návrh ateliéru B52 na materskú školu v malej obci Selce neďaleko Banskej Bystrice. Vizualizácia - B52
Víťazný návrh ateliéru B52 na materskú školu v malej obci Selce neďaleko Banskej Bystrice. Vizualizácia – B52

Išlo by to aj s európskymi peniazmi

„Architektúra verejných stavieb je vždy vizitkou štátu. Vo svete sú aj domovy dôchodcov či budovy sociálneho bývania, o ktorých sa diskutuje a uverejňujú ich medzinárodné architektonické časopisy. U nás sa, napríklad, sociálnych bytov za posledné roky postavilo mnoho, ale stačí sa pozrieť, ako vyzerajú. Na dobrú a zlú stavbu porovnateľnej veľkosti sa pritom spotrebuje porovnateľné množstvo materiálu i financií. Za rovnaké náklady však môžeme dostať diametrálne odlišný výsledok,“ hovorí Štefan Moravčík, architekt a editor portálu Archinfo.

On má podobne ako ateliér 2021 tak trochu zásluhu na jednom z mála pozitívnych príkladov u nás – na súťaži v malej obci Selce neďaleko Banskej Bystrice. Vlani tam starosta Ján Kupec s jeho pomocou vypísal súťaž na novú materskú škôlku, prihlásilo sa 43 ateliérov, víťazom sa stal ateliér B52.

Argument starostov, prečo nesúťažia, je podľa Moravčíka aj Lényiho najsilnejší v kategórii času. Množstvo realizácií totiž financujú z eurofondov, a v tom prípade súťaž naozaj nestihnú urobiť. Riešenia sú dve – urobiť súťaž vopred za vlastné prostriedky a čakať na výzvy z eurofondov s pripraveným víťazným návrhom, alebo zmeniť celú legislatívu.

„Viacerí starostovia nám opisovali, ako pri eurofondoch naozaj rátajú dni, aby všetko stihli. Urobiť súťaž v aktuálne nastavených podmienkach je pre nich skutočne nereálne. V susednom Poľsku však ukazujú, že sa to dá. Všetky väčšie verejné stavby, ktoré sú financované aj z eurofondov, majú súťaž architektonických návrhov v podmienke. Vlani vyhrali európsku cenu za architektúru práve s budovou postavenou za eurofondy. U nás to znie ako sci-fi,“ hovorí Peter Lényi.

Okrem toho, že súťaž je dobrý spôsob, ako do obcí a miest dostať kvalitnú architektúru, ponúka možnosť presadiť sa aj mnohým mladým architektom.

„Aj náš ateliér je malý, súťažili sme najmä v Česku, lebo tu neboli príležitosti. V momente, keď začínate a nemáte veľa kontaktov ani financií, nemáte veľa možností, ako tvarovať svet. Nemôžete so skúsenejšími ateliérmi súperiť inak, ako v anonymných súťažiach. Veľký developer by nás nikdy sám neoslovil a k verejným zákazkám sa nedostaneme inak, ako cez súťaž,“ vysvetľuje Peter Lényi.

Priznáva, že aj to bola jedna z pohnútok, prečo sa ich ateliér začal venovať súťažiam o trochu viac. „Nepovažujeme sa za žiadnych spasiteľov, iba chceme, aby boli u nás podmienky podobné, ako sú v iných vyspelých krajinách. Teraz sa síce môžeme hlásiť do súťaží v Česku a aj to robiť budeme, no záleží nám na tom, aby to fungovalo aj tu,“ dodáva.

Žiaden boom súťaží od tej v Leopoldove nevypukol, možno tomu teraz pomôže nový manuál, a možno až viac malých pozitívnych príkladov. Napokon, aj ateliér 2021 na jar vyhral spolu s ateliérom Labak sledovanú súťaž na revitalizáciu Šafárikovho námestia v Bratislave.

A raz sa možno stane, že ani v situáciách, akými je most cez Dunaj alebo národný futbalový štadión, ktoré sa stavajú raz za desaťročia, nikomu ani len nenapadne, že by sa to mohlo uskutočniť bez súťaže návrhov a ešte ako dôvod uviesť, že na to nemáme čas.

Súťažný návrh zerozero na mestský úrad v Leopoldove.
Súťažný návrh zerozero na mestský úrad v Leopoldove.

Čo sa stalo v Leopoldove

Sú to už dva roky, čo prebehla súťaž v Leopoldove, a nová radnica je zatiaľ stále iba na papieroch, no ani časom nápad urobiť súťaž bývalý primátor ani súčasná následníčka neoľutovali.

„Tam bude knižnica a tu, kde sedíme, bude kaviareň,“ ukazuje Terézia Kavuliaková uprostred svojej kancelárie na mestskom úrade a je jasné, že už by bola najradšej, keby to celé bolo naozaj.

Zatiaľ je všetko iba na papieri – stará storočná budova sa zrekonštruuje, vedľa nej vyrastie nová, spájať ich bude malé námestie. Od súťaže na novú radnicu však uplynuli už skoro dva roky, nová budova zatiaľ nestojí a primátorka vie, že mnohí sú už iste nervózni.

„Samozrejme, dalo by sa to stihnúť aj skôr, ale na všetko sme išli zvoľna, mali sme dosť času, spomalili nás komunálne voľby. Mohli sme viac tlačiť na pílu, ale verím, že to dotiahneme do úspešného konca, nebojte sa, pracujeme,“ ubezpečuje nás a ani na minútu nespochybní fakt, že urobiť súťaž bol dobrý nápad.

V čase, keď sa súťaž vypisovala, bola členkou zastupiteľstva. Ani ona, ani bývalý primátor Milan Gavorník, ani nikto ďalší z úradu nemali so súťažou návrhov žiadne skúsenosti.

Milan Gavorník bol v úrade osem rokov a vedel, že budova to už dlho nevydrží. Radili mu, nech osloví zopár architektov a urobí malú súťaž, ale on krútil hlavou, že ak už urobiť súťaž, tak iba poriadnu. „Som právnik, ale také veci som nikdy predtým nerobil. Bolo to čosi neznáme a nové, nevedel som, čo od toho vlastne čakať. Vedel som iba, že ak to chceme urobiť, musí to byť poriadne, aby nás nikto nemohol napadnúť,“ hovorí.

Milan Gavorník, bývalý primátor Leopoldova. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan Gavorník, bývalý primátor Leopoldova. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nejde o prvý pohľad, ale o kvalitu

Našťastie, spomenul si, že pred časom mu prišiel mail od Ondreja Marka – mladého architekta, ktorý sa ponúkol, že ak by mesto čokoľvek potrebovalo, rád mu ako rodák pomôže. To padlo viac než vhod. „Nechali sme si všetko vysvetliť, spojili sa s komorou architektov, presvedčili sme poslancov a pustili sa do toho,“ spomína Gavorník.

Pomoc ateliéru 2021 dnes považuje za neoceniteľnú, dnes je však aj on spolu s Teréziou Kavuliakovou medzi tými, čo môžu posúvať skúsenosti ďalším. Všetko to však mohlo dopadnúť aj celkom inak. Víťazný návrh z dielne prešovského ateliéru zerozero sa mu veľmi nepáčil, vlastne, spočiatku sa mu nepáčil vôbec.

„Páčili sa mi iné, mal som predstavu, že by to malo byť architektonicky výraznejšie. Také, že keď pôjde ktosi okolo, hneď sa pristaví a bude sa čudovať, čo je to za budovu. Chcel som, aby to bolo čosi extra, čosi, čo bude trčať. Čosi, čo v Leopoldove nie je. A zrazu vyhralo tamto – dokonca bol súčasťou toho návrhu nápad zachovať pôvodnú budovu a zrekonštruovať ju, čo pôvodne navrhoval aj jeden z poslancov a ja som to vtedy zamietol,“ hovorí Milan Gavorník.

Nechal sa však presvedčiť, že v porote musia mať prevahu nezávislí odborníci, a tí rozhodli jasne. Po vyhodnotení urobili v meste dokonca aj výstavu všetkých prihlásených návrhov. V hlasovaní občanov tiež zvíťazil návrh ateliéru zerozero. „Akceptoval som to. A teraz sa už na to pozerám celkom inak než kedysi. Už po pár týždňoch sa môj názor začal meniť. Navyše, bral som to tak, že o tom rozhodli odborníci a oni predsa poznajú všetky kritériá na to, aby povedali, čo je dobré,“ hovorí.

Terézia Kavuliaková - súčasná primátorka Leopoldova, ktorá pokračuje v práci na súťaži a chystá ďalšiu. Foto N - Tomáš Benedikovič
Terézia Kavuliaková – súčasná primátorka Leopoldova, ktorá pokračuje v práci na súťaži a chystá ďalšiu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Budova bývalého kina v Leopoldove - v septembri by mesto chcelo vyhlásiť súťaž návhrov na jej rekonštrukciu. Chceli by z nej moderné kultúrne centrum. Foto N - Tomáš Benedikovič
Budova bývalého kina v Leopoldove – v septembri by mesto chcelo vyhlásiť súťaž návrhov na jej rekonštrukciu. Chceli by z nej moderné kultúrne centrum. Foto N – Tomáš Benedikovič

Za tie peniaze to stojí

„Pôvodný odhad nákladov na novú radnicu bol 800-tisíc eur, čím viac sa však víťazný projekt konkretizoval, tým stúpali. Konečná suma bude približne 1,5 milióna. Niečo sme už museli aj škrtnúť, ale viac nechceme – ten úrad tu predsa bude stáť roky, tak nech je to urobené poriadne. Dnes si chodíme obzerať skvelú architektúru, ktorá vznikla pred desaťročiami, do iných miest, raz sa možno bude ktosi chodiť pozerať do Leopoldova,“ hovorí Terézia Kavuliaková hrdo a spoluprácu s prešovským ateliérom zerozero si pochvaľuje.

Celá príprava súťaže, odmeny porotcov, konzultantov, verejné obstarávanie, odsúhlasenie návrhu súťaže komorou aj odmeny pre víťazov stáli spolu približne 14-tisíc eur. Mesto si na to nebralo žiaden úver, aj peniaze na úrad šetrilo postupne niekoľko rokov a netlačili ich žiadne termíny, preto si mohli dovoliť ísť na veci pomaly a precízne.

Už teraz vedia, že rovnakým spôsobom chcú vybudovať aj nový kultúrny dom v priestoroch bývalého kina. „Urobíme súťaž, je to ten najlepší spôsob, ako dostať množstvo návrhov. Architektom necháme voľnú ruku,“ hovorí primátorka s istotou. Ostatných primátorov a starostov podľa nej od súťaží odrádzajú zrejme hlavne peniaze a čas, ona však neľutuje, že do toho Leopoldov išiel, a zhoduje sa v tom so svojím predchodcom.

„Neurobili sme analýzu, koľko by nás stáli iné možnosti. I tak si však myslím, že súťaž – a to množstvo návrhov, ktoré mesto dostalo, sú pre Leopoldov natoľko významné, až sa mi zdá, že by sme to celé vôbec nemali posudzovať iba z hľadiska financií. Čiastka vynaložená na súťaž naozaj nebola taká horibilná, najmä keď ju porovnáme s množstvom a kvalitou toho, čo sme za ňu dostali,“ hovorí Milan Gavorník.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie