Nepolepšiteľná individualistka za hrnčiarskym kruhom

Mladá Eva Trachtová mala po absolvovaní keramiky na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave ambíciu stať sa figuralistkou – sochárkou. Hoci hlava, ktorú na prijímacích pohovoroch vymodelovala, bola jednou z najlepších, kádrové materiály boli pri hodnotení uchádzačky dôležitejšie.

Trachtovej otec sa v tom čase nachádzal vo väzbe na Pankráci a ašpirantka bola označená nálepkou „nepolepšiteľná individualistka“. Sen študovať monumentálnu tvorbu v Prahe zostal nenaplnený.

Rotácia

Tieto okolnosti priviedli keramičku k dizajnérskej tvorbe komornejšieho charakteru, ktorá mala aj svoje výhody – oproti monotematickosti vtedajšej sochárskej tvorby sa autorka vyhla námetom ako „kosák a kladivo“ a slobodne reflektovala témy, ktoré jej boli naozaj blízke. Keďže skúsenosti nemohla naberať na akademickej pôde, získavala ich praxou v Pozdišovciach, v Ľubietovej, v Uherskom Hradišti a v Modre.

Táto „rotácia“ po významných slovenských a českých keramických strediskách trvala asi rok. Štyri nasledujúce roky strávila ako zamestnankyňa Ústredia ľudovej a umeleckej výroby a Výskumného ústavu hospodárstva v Bratislave. Po narodení prvej dcéry už úplne spojila rodinný život s tvorbou – svoj vlastný keramický ateliér mala na dnešnej Grösslingovej ulici, no neskôr si ho zriadila priamo doma.

Slovenská keramika z Osaky

Koncom 60. rokov minulého storočia sa Eva Trachtová predsa len dostala aj k realizácii monumentálnych diel. V spolupráci s architektom Ivanom Matušíkom vznikol dnes už nejestvujúci reliéf pre interiér baru vtedy nového obchodného domu Prior na Kamennom námestí a dodnes stojaca fontána na Špitálskej ulici pred budovou ministerstva práce.

Začiatkom 70. rokov spolu s manželom odišla na necelý rok do japonskej Osaky. Jej manžel – novinár tam pracoval na koncepcii pavilónu ČSSR na výstavu Expo 1970, a ona mala možnosť prezentovať svoje zručnosti a postoj k umeniu pred medzinárodným publikom.

Pre väčšinu umelcov pracujúcich s hlinou je stret s východnou kultúrou zásadný. Vplyvy japonského stolovania Eva Trachtová preniesla do realizácie servisu pre Slovenskú izbu hotela Fórum, poznačené Japonskom boli aj keramické súpravy určené pre salónik a čínsku reštauráciu hotela Devín.

Účelová krása

Väčšine ľudí sa povolanie keramik/keramička spája s predstavou človeka sediaceho za hrnčiarskym kruhom. No zďaleka nie všetci keramici sú zároveň hrnčiarmi. Mnohí skúsení autori a autorky kruh k svojej práci vôbec nepotrebujú. Eva Trachtová patrila práve k tým, pre ktorých bol hrnčiarsky kruh neodmysliteľnou súčasťou praxe. Jej práce vznikali buď na kruhu, alebo ručným modelovaním.

Nepoužívala sadrové formy pre multiplikovanie svojich prác. Napriek tomu boli jej práce podľa ňou vytvorených originálov množené v malých sériách a dostali sa do mnohých domácností. Išlo zväčša o jedálenské stolové súpravy, ktoré navrhla pre výrobne Slovenského fondu výtvarných umení.

Významne sa podieľala na vzniku týchto dielní, pre ktoré neskôr pripravovali návrhy mnohí významní slovenskí výtvarníci a dizajnéri. Prácami, ktoré sa podľa ich návrhov v dielňach až do začiatku 90. rokov vyrábali, boli zásobované predajne Dielo. Úzka bola spolupráca s výrobou keramiky vo Vrútkach. V súčasnosti na Slovensku takáto činnosť nemá obdobu ani svojich pokračovateľov.

Východiskom pre výrobu bol autorkou točený originál na hrnčiarskom kruhu. Priestor pre kreativitu videla Eva Trachtová hlavne v spracovaní dekoru a farebnosti. Pre jej keramiku je charakteristická široká škála odtieňov, ako aj maliarske gesto pri aplikácii glazúr.

Jej celoživotným námetom bol človek a jeho potreby – duchovné aj fyzické. Prostredníctvom rozsiahlej dizajnérskej tvorby, ktorá zahŕňa široké portfólio prác – kompletné stolovania, popolníky, vázy, misy a šálky pre všedný aj sviatočný deň, sa jej darilo uspokojiť potreby ducha aj tela, spojiť umenie s každodennosťou. Účelnou krásou menila interiéry domácností a tvorila ich atmosféru.