Stolný futbal, šach & rock’n’roll

Mohlo by sa zdať, že román, v ktorom sa autor pokúsi namiešať témy ako krehké dospievanie svojho hlavného hrdinu, atmosféru Francúzska začiatku šesťdesiatych rokov, vrcholiacu vojnu v Alžírsku, osudy východoeurópskych emigrantov na Západe a jemné nuansy umenia zvaného šach, zaváňa vykonštruovanou fraškou z pera beznádejného grafomana.

A predsa to tak nie je. Jean-Mi­chel Guenassia navaril vo svojom opuse Klub nenapraviteľných optimistov (vydala Premedia vo vynikajúcom preklade Ani Ostrihoňovej) mimoriadne chutný, pestrý, výživný a výnimočne dobre stráviteľný pokrm. V jeho bohatom a umne štruktúrovanom románe vynikne každá jedna ingrediencia, nič z neho nevytŕča ako nepravdepodobné a všetko dokonale súznie v jednom mohutnom akorde. Možno za to môže predovšetkým hrniec, v ktorom sa to jedlo varilo. Hrniec menom Paríž.

Smrť ideí

Dobré je začať smrťou – vôbec nie je prekvapujúca a všetko sa ňou končí. V úvode románu sa tu dvadsať rokov po príbehu, ktorý sa ešte neotvoril, veľkolepo pochováva myšlienka menom Jean-Paul Sartre. Hneď vzápätí však skočíme na začiatok šesťdesiatych rokov, keď boli ešte všetky idey reprezentované mŕtvym klasikom existencializmu vitálne a v kurze. Uprostred puberty sa tu medzi tyčami stolného futbalu zmieta hlavný hrdina a rozprávač príbehu Michel Marini.

Prvá povojnová generácia vo Francúzsku sa zúfalo hľadá – v americkom rock’n’rolle, ktorého textom nerozumie, v nonkonformnom životnom štýle, na ktorý nedostáva veľa príležitostí ani v skostnatených školách, ani v spiatočníckych rodinách, no a napokon aj vo vojenskej uniforme, ktorá nepotrebným dodáva punc dôležitosti. Vrcholí francúzsko-alžírska vojna a v generácii dospievajúcich je to rovnako hlboká brázda, ako aj vo zvyšku francúzskej spoločnosti.

Je samostatnosť Alžírska a skoncovanie s kolonialistickým reflexom samozrejmou a vítanou zmenou v správaní sa krajiny, alebo si treba africkú kolóniu za každú cenu udržať, aby aj naďalej platil známy výrok generála a budúceho prezidenta Charlesa de Gaulla, že Stredozemné more preteká Francúzskom (hoci práve Charles de Gaulle sa veľkou mierou pričiní o mier, za čo ho mnohí kolonialisticky zmýšľajúci Francúzi definitívne znenávidia)?

Michela sa tieto témy dotýkajú len postupne a sprvu si ich ani nevšíma. Napokon sa však, chtiac-nechtiac, do tohto „veľkého sveta“ musí ponoriť až po uši. Keď do armády narukuje jeho priateľ Pierre, aby zahynul remarqueovskou smrťou v posledný deň vojny, alebo keď narukuje jeho starší brat Franck, aby vzápätí za záhadných okolností dezertoval a strhol na seba pozornosť vojenského súdnictva, Michel pocíti dotyk vojny na vlastnej tvári. A keď napokon prežije iniciačné nahliadnutie za záves v montparnasskom bistre Balto, za ktorým objaví šachový klub a celkom nový svet, je to ako z Alenky v ríši divov – nič už nikdy nebude tak, ako predtým.

Za závesom

Hádam mi budú odpustené všetky minulé i budúce gastronomické prirovnania, no v parížskom bistre Balto sa podáva skutočne medzinárodná kuchyňa – sú tu emigranti zo Sovietskeho zväzu, bieli i červení, z Maďarska, Poľska, Grécka, Československa, ale aj francúzski ľavicoví intelektuáli Joseph Kessel a Jean-Paul Sartre. Iný, neskorší československý emigrant, napíše o niekoľko rokov v románe Žert, že optimizmus je ópiom ľudstva. Muži, stretávajúci sa v šachovom klube bistra Balto, však vedia jedno: „Ak nebudeme optimistami my, tak kto už?“

Do Francúzska si zo svojich vlastí priniesli na pleciach neľahké osudy; úteky pred tajnou políciou im síce zachránili život, ale čo opustené manželky a deti, ktoré zostali na opačnom brehu sveta? A ako začať tu – v cudzej a k utečencom nie veľmi priateľskej krajine?

Michel je možno príliš mladý na takýto klub a komplikované súvislosti spoza plota sú preňho nestráviteľné. Ale možno práve to je jeho najväčšou výhodou – jeho pozícia mu umožňuje udržiavať odstup. Nerozumie svárom prineseným z domovín, a tak ani nikoho nesúdi podľa jeho minulého života. Pre starcov z klubu je štartovacou čiarou, od ktorej sa môžu odraziť iným smerom. Lenže – nevyužijú ju. Staré spory síce uprostred Paríža strácajú význam, no predsa sú stále živé a bolestivé; nenapraviteľní optimisti žijú „tu“, no nedokážu prestať žiť zároveň aj „tam“.

Michel opustil svet stolného futbalu a ponoril sa do nespočetných šachových partií s mužmi staršími o jednu až dve generácie. Je to úžasný svet, nový a nepoznaný. Pozoruje ho dôsledne – tak, ako cez hľadáčik svojho fotoaparátu do zbláznenia dokumentuje detaily Medicejskej fontány v Luxemburských záhradách. A zároveň veľmi rýchlo dospieva. Smrť blízkeho priateľa musí spoznať ešte skôr, než sa sám prvý raz zamiluje.

Svet na 64 políčkach

Šach je umenie. Kto doň aspoň trochu prenikne, nikdy ho nenazve stolovou alebo spoločenskou hrou, či nebodaj športom. Je to esencia života, v ktorej sa naplno prejavuje povaha i charakter, šťastie ani náhoda tu nehrajú žiadnu rolu. Je len to, čo má človek v hlave. Ak sa oslobodí od dvojrozmerného sveta šachovnice, ak sa ruky stanú predĺžením jeho mysle, môže sa mnohé naučiť aj o veciach so šachom zdanlivo nesúvisiacich. Ako aj Michel Marini.

Klub nenapraviteľných optimistov je knihou, v ktorej na seba narážajú absolútne opozitá. Generácia mladých Francúzov sa opája sviežim závanom beatnictva, inšpiruje ich Kerouac a Ginsberg, v druhej ruke však držia Červenú knihu Mao Ce-tunga a na autách im žiaria nápisy „Vive le grand Staline!“ Podobne ani Kesseel so Sartrom nie sú schopní odsúdiť zločiny a zverstvá nesmrteľného generalissima, hoci východoeurópski emigranti na opačnej strane šachovnice im ponúkajú skúsenosť v podobe vlastných jaziev.

Bestseller z tejto knihy určite neurobila Guenassiova vypočítavosť. To, čo je na nej (niekedy až neznesiteľne) príťažlivé, je jej mnohovrstevnatosť, dvojité i trojité kódovanie – pútavý príbeh, dejinné súvislosti, paralely i paradoxy. A hoci hlásame uchovanie pamäti, spolu s hrdinami, ktorí boli nútení zo dňa na deň zmeniť celý svoj život, pochopíme, prečo je niekedy ľahšie na niektoré veci zabudnúť: „Ľudia sa boja, že stratia pamäť. Ale veď ona je zdrojom nášho trápenia. Dobre sa žije iba v zabúdaní. Pamäť je najhorším nepriateľom šťastia. Šťastní ľudia zabúdajú.“

Čo však robiť, keď sa zabudnúť nedá? Keď nieto liekov? Keď je človek nútený napriek vzdialenosti niekoľkých svetelných rokov denno-denne prežívať prítomnosť svojej opustenej domoviny? Môžeme si však byť istí – aj keby také lieky boli, nebolo by vôle. Nikto z nenapraviteľných optimistov totiž v skutočnosti zabudnúť nechce.