Denník N

Daniel Milo: Keď policajt v službe povie, že extrémistami sú prezident a premiér, niekde je chyba

Daniel Milo. Foto N – Tomáš Benedikovič
Daniel Milo. Foto N – Tomáš Benedikovič

Expert na extrémizmus Daniel Milo po štyroch rokoch odišiel z ministerstva vnútra, a neskrýva istú frustráciu. Hovorí, že prejavy nenávisti u nás mnohí vyšetrovatelia bagatelizujú a hajlovanie sa vybavuje pokutami.

Pred časom ste odišli z ministerstva vnútra. Jednoduchá otázka – prečo?

Hlavným dôvodom bola zaujímavá ponuka z Globsec Policy Institute, teda možnosť venovať sa problematike propagandy, vplyvu zahraničných aktérov na našu domácu politickú scénu, ale aj prepojeniu rôznych extrémistických skupín na zahraničie, rast konšpiračných médií či celkovo otázke geopolitického smerovania Slovenska.

Ak je človek na svojom poste mimoriadne spokojný, zväčša na inú ponuku nereaguje. Bolo niečo, čo vás na ministerstve hnevalo?

Po tých takmer štyroch rokoch som mal pocit, že som dokázal maximum z toho, čo som v rámci svojej funkcie dosiahnuť mohol. V minulosti som menil prácu po troch-štyroch rokoch, ak som cítil, že potrebujem nejaký profesijný rast a kariérny posun. No máte trochu pravdu v tom, že jedným z dôvodov, aj keď nie hlavným, bol pocit frustrácie z niektorých vecí, s ktorými sa nedalo pohnúť. Ja som sa potýkal s tým, že som bol mediálnou tvárou ministerstva pre tému extrémizmu. Na jednej strane som vedel, čo je zlé, na druhej strane som to nedokázal zmeniť.

Ako sa oficiálne vaša funkcia volala?

Formálne som bol tajomníkom Výboru pre predchádzanie a elimináciu rasizmu, xenofóbie a antisemitizmu, čo je poradný orgán vlády. Zároveň ma menovali za koordinátora politík v oblasti boja proti extrémizmu. Problém s tým druhým titulom bol, že s ním neprišli reálne kompetencie, čo by mi umožňovali vykonávať všetky veci, ktoré by som potreboval.

Daniel Milo

Pracuje ako analytik Globsec Policy Institute a externý poradca ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej na problematiku ľudských práv a extrémizmu. V rokoch 2004 až 2007 viedol organizáciu Ľudia proti rasizmu. Neskôr sa problematike extrémizmu venoval v OBSE, na úrade vlády a ako národný koordinátor protiextrémistických politík na ministerstve vnútra. Na tomto poste skončil v júli 2016.

Buďme konkrétni. S ktorými vecami sa nedarilo pohnúť?

Hlavným problémom bola zmena, ktorá prišla začiatkom roku 2014, teda zrušenie samostatných oddelení extrémizmu a diváckeho násilia na krajských policajných riaditeľstvách. Tento model fungoval viac rokov a fakt, že na každom krajskom riaditeľstve existoval tím kriminalistov, ktorí sa výlučne venovali tejto problematike, bol veľmi dôležitý.

Po roku 2014 boli títo ľudia rozkazom ministra ďalej poverení venovať sa extrémizmu, matematicky ich počty zostali rovnaké, no v realite im ich nadriadení dávali úlohy, ktoré s témou nesúviseli. Reálne sa znížila kapacita polície venovať sa tejto téme, čo sa prejavilo aj poklesom zaznamenaných trestných činov z nenávisti.

Pri tom sa zastavme. Nová správa generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára hovorí o tom, že extrémistických trestných činov je z roka na rok menej, opisuje to ako úspech. Zodpovedajú tieto štatistiky realite?

Takéto vnímanie súvisí s tým, ako sa na Slovensku vykladajú štatistiky trestnej činnosti. Jeden príklad za všetky. Vo Veľkej Británii je každoročne zaevidovaných okolo 50-tisíc trestných činov z nenávisti, teda takých, kde je motívom rasová, etnická, náboženská či iná obdobná nenávisť. Neznamená to, že Británia je najrasistickejšie miesto na svete. Znamená to, že dokážu dobre zaznamenávať takéto prípady. A ak to číslo rastie, nepovažujú to za neúspech.

U nás sa to, že nám zo 102 zaevidovaných trestných činov extrémizmu v roku 2012 klesol ich počet v roku 2015 na 30, vykladá ako úspech boja proti extrémizmu. Ja hovorím, že je to presne naopak. Vzhľadom na obrovskú mieru latencie tohto druhu trestnej činnosti potvrdenej viacerými výskumami hovorí ten pokles len o tom, že polícia a prokuratúra boli menej efektívne pri odhaľovaní tejto trestnej činnosti.

Čo sa teda deje? Príde k bitke v bare, partia zbije Vietnamca len preto, že je cudzinec, nadávajú mu do šikmookých, no policajti takýto prípad neklasifikujú ako trestný čin nenávisti?

Nebavíme sa len o fyzických napadnutiach s rasovým motívom. Veľkú väčšinu trestných činov extrémizmu tvorila skôr podpora a propagácia hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd. Ľudovo povedané, hajlovanie a podobne. Ďalšou skupinou boli nenávisť podnecujúce a hanobiace prejavy, to je to, čo dnes denne vídame na internete. Posielanie do plynu a podobne. Ak z tohto obrovského koláča prípadov, ktoré dnes vidí každý, kto používa internet, dokážeme odhaliť 30 za rok, je to signál, že niečo nie je v poriadku.

Pri silne medializovaných prípadoch pritom prokuratúra zakročila, tento rok sme zaznamenali aj dva rozsudky s nepodmienečnými trestami. Nie sú dôkazom, že aspoň niekto na prokuratúre takéto prípady chce postihovať?

Nepochybujem o tom, že prokuratúra chce takéto prejavy trestať. Áno, máme takéto prípady a ja som za ne rád. No problémom je, že pri štúdiu uznesení vyšetrovateľov, ktoré som mal možnosť vidieť pri príprave analýzy pre vedenie ministerstva, som videl prípad za prípadom, keď vyšetrovatelia z rôznych mne nepochopiteľných dôvodov často trestné stíhanie zastavovali. Lebo vraj nepreukázali páchateľov úmysel alebo poukazovali na údajnú nepatrnú nebezpečnosť konania, tak prípad klasifikovali ako priestupok. Čiže to, k čomu reálne dochádza, je istá miera bagatelizovania takýchto prejavov. Hajlovanie na verejnosti v roku 2012 bývalo právoplatne odsúdené, no v posledných spisoch, ktoré som videl, bolo často klasifikované len ako priestupok. Dokonca vybavené blokovou pokutou.

Daniel Milo. Foto N - Tomáš Benedikovič
Daniel Milo. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako spätne hodnotíte zavedenie priestupkov extrémizmu?

Opakujem to pri viacerých rozhovoroch, ale tento krok, ku ktorému došlo v roku 2014, možno v dobrom úmysle, spôsobil, že skutky, kde bolo v minulosti aspoň začaté trestné stíhanie, sa dnes vybavujú pokutami. Tým vysielame signál, že také hajlovanie vlastne nie je spoločensky závažná vec. Navyše tresty, ktoré dnes páchatelia takýchto prejavov dostávajú, pre nich nie sú nijako odstrašujúce, stráca sa teda aj preventívny účinok, ktorý je jedným zo zmyslov trestného práva.

Je pre bežného policajného vyšetrovateľa jednoduché rozlíšiť, aké závažné sú extrémistické prejavy? Predpokladám, že nie je v záujme nikoho kriminalizovať osemnásťročného gymnazistu bez kontaktov s extrémistami, ktorý sa v piatok opije a vyhecovaný kamarátmi niekde hajluje. A že je zrejme iné, ak niekto hajluje na neonacistickom koncerte a naozaj propaguje neonacizmus.

Vyšetrovateľ by to mal vedieť rozlíšiť, či už na základe výpovede páchateľa, alebo štúdia okolností, pri ktorých k činu došlo. Na základe čítania uznesení vyšetrovateľov, ktoré som mal k dispozícii, sa mi nezdalo, že by policajti naozaj skúmali všetky okolnosti či dôkazy, ktoré mohli. Často som nepochopil, akým spôsobom dospeli k záveru, že osoba, ktorú prešetrovali, nemala žiadne väzby na extrémistické skupiny. Maximálne sa jej spýtali, či patrí k nejakému extrémistickému hnutiu. Ak niekto nemá IQ hojdacieho koníka, tak, samozrejme, povie, že nie. To im často stačilo.

Bavíme sa o hajlovaní. Mení sa pohľad policajtov aj na pozdrav Na stráž?

Tento pozdrav istým spôsobom vyniesol Kotlebu tam, kde je dnes. Ja si pamätám na rok 2009, keď Marian Kotleba, vtedy ešte oblečený v dlhom čiernom kabáte, pozdravil na Hodžovom námestí svojich sympatizantov pozdravom Na stráž! Polícia ho zobrala a predviedla, no na základe znaleckého posudku prokurátorka zastavila trestné stíhanie, lebo podľa nej nešlo o trestný čin. Išlo o tú známu argumentáciu, že počas pozdravu nemal ruku vo výške očí. Odvtedy nikto na Slovensku nezačne trestné stíhanie za verejné použitie tohto pozdravu. Na tomto prípade pritom môžeme ilustrovať chyby pri vnímaní celej problematiky.

Video: Anastáziu zabili žilinskí neonacisti. Ako žijú páchatelia a rodina obete v azyle (autorka: Martina Koník)

Menujte ich.

Samotné zhodnotenie pozdravu, podľa ktorého musí byť počas neho pravá ruka zdvihnutá do výšky očí, úplne opomína používanie pozdravu v grafickej či písanej forme, teda tak, ako ho v čase Slovenského štátu používali najčastejšie. Akoby sa vytvorilo vnímanie, že pozdrav, ktorý si 99 percent populácie nespája s katolíckym skautingom či telovýchovnou jednotou Orol, ako argumentovali kotlebovci, môžu radikálne skupiny dnes používať ako svoj štandardný pozdrav. Marian Kotleba ním dnes zdraví úplne bežne.

Čo si myslíte o verdikte Najvyššieho súdu, ktorý pri potvrdení odmietnutia registrácie združenia Ľudová stráž argumentoval aj pozdravom Na stráž, ktorý si združenie chcelo dať do stanov a ktorý je podľa rozsudku spojený s totalitným režimom? Dá sa preniesť toto rozhodnutie aj do trestného konania?

Ten rozsudok je zaujímavý v tom, že po prvý raz máme meritórne rozhodnutie, ktoré sa vyjadruje k použitiu pozdravu Na stráž! v modernej podobe. Otázka je, či to bude možné použiť aj pri rozhodovaní o podnetoch na rozpustenie Ľudovej strany Naše Slovensko. Neviem celkom posúdiť, do akej miery to bude brať generálny prokurátor do úvahy. Je to skôr na diskusiu s historikmi a odborníkmi zo spoločenských vied, ktorí by vedeli preukázať, v akom kontexte a v akej forme je tento pozdrav jednoznačným odkazom na režim vojnového Slovenského štátu.

Kacírska otázka. Nie je postihovanie formálnych prejavov, ako je napríklad pozdrav Na stráž!, prekonané? Nemá nárast radikalizmu úplne novú podobu a v skutočnosti mu nezáleží na tom, či taký alebo onaký pozdrav bude jeho formálnou súčasťou? Lebo namiesto tohto pozdravu môže prísť iný, namiesto uniforiem môžu prísť zelené tričká, a vlastne, ak by došlo náhodou k jej rozpusteniu, aj namiesto ĽSNS môže prísť iná strana.

Musíme rozlišovať úlohy jednotlivých zložiek štátnej správy a význam trestnej legislatívy samotnej pri regulácii správania v spoločnosti. Ak máme isté konania uvedené v trestnom zákone, ktoré majú byť postihované, neviem si predstaviť situáciu, pri ktorej by sa polícia či súdy rozhodli neaplikovať ich v praxi.

Áno, ak by spoločnosť a jej zástupcovia v parlamente dospeli k názoru, že to postihovať netreba, lebo je to prekonané, treba zmeniť zákon. Pri týchto úvahách sme však navyše viazaní aj medzinárodným právom – či už to je Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, alebo rámcové rozhodnutie EÚ o boji proti určitým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva.

Pýtam sa aj preto, lebo napríklad v USA je vnímanie slobody slova širšie.

Je, tam nepostihujú členov Ku-klux-klanu za to, že pochodujú v kapucniach, a ľudia tam naozaj môžu chodiť s hákovými krížmi na tričkách po ulici. No keď v nejakom americkom meste prechádza päťdesiat členov Ku-klux-klanu, postaví sa im päťsto ľudí. Nie profesionálnych aktivistov, ale päťsto obyvateľov toho mesta, ktorí chcú povedať – nie, my tu nechceme Ku-klux-klan. Ide o stav spoločnosti, o to, ako sa vie s nenávistnými prejavmi vyrovnať. Neviem sa úplne spoliehať na to, že by na Slovensku občianska reakcia na prejavy, ktoré by otvorene vyzývali na lynčovanie či násilie voči menšinám alebo by oslavovali Hitlera, bola dostatočne silná, aby ich dokázala prekričať alebo umlčať.

Čiže prekonané to nie je?

Je jasné, že trestné právo je len veľmi obmedzeným nástrojom, ako riešiť časť tých najviditeľnejších a najzávažnejších prejavov rasovej či etnickej nenávisti. Vzostup extrémistických síl sa nedá vyriešiť len nástrojmi trestného práva, bez riešenia problémov, ktoré tieto skupiny zneužívajú. No trestné právo by malo byť súčasťou komplexu riešení, ktoré by mali k elimininácii takýchto prejavov prispieť.

Bude to veľmi všeobecná otázka, ale aký je postoj bežného policajta k extrémistickým či radikálnym skupinám?

Nedovolil by som si paušalizovať, nepoznám všetkých 20-tisíc policajtov, a ani nemôžem. Počas štyroch rokov na ministerstve, ale aj predtým som stretol mnohých policajtov, ktorí z presvedčenia vyvíjali aktivity smerom k potlačeniu extrémistických prejavov. Na druhej strane, stretol som sa aj s viac či menej otvorenými prejavmi sympatií.

Pri akej príležitosti?

Na ministerstve som robil viac vzdelávacích prednášok pre policajtov, na ktorých som zažil nielen sympatie dajme tomu k Marianovi Kotlebovi, ale aj odmietanie princípov slobodnej demokratickej spoločnosti. To je dosť nebezpečné. Ak časť silových zložiek štátu, ktoré majú proti extrémizmu bojovať, ho nedokáže jasne odmietnuť alebo s ním sympatizuje, nie je to šťastná situácia.

Skúsite byť konkrétny?

Jeden príbeh za všetky. Mal som prednášku o extrémizme na jednej policajnej škole, v triede plnej uniformovaných policajtov. Došlo tam k pomerne emotívnej debate o Rómoch a ich postavení, a v rámci tejto diskusie som sa policajtov spýtal, kto je podľa nich najvýznamnejším predstaviteľom extrémizmu na Slovensku. Chvíľu bolo ticho a potom sa zozadu ozval jeden z policajtov a povedal, že Fico a Kiska. To prostredie je dôležité. Ak by sa to stalo v krčme so skupinou neznámych ľudí, poviem si – o. k., každý máme nejaký názor. Ale ja som tam bol ako pracovník ministerstva vnútra, tí policajti boli v službe a napriek tomu jeden z nich nemal problém predo mnou povedať, že najväčším extrémistom na Slovensku je prezident republiky a predseda vlády. To o niečom svedčí a treba s tým niečo robiť.

O Marianovi Kotlebovi sme sa rozprávali tesne po voľbách. Ako hodnotíte tých päť mesiacov, ktoré strávil v parlamente?

Myslím si, že pôsobením v parlamente sa kotlebovcom zatiaľ nepodarilo zaujať inú časť verejnosti ako svojich voličov. Majú tam svoje vystúpenia a prejavy, vyzerajú tak, ako sa dalo očakávať, ale to je tak všetko. Čo sa im darí, je vyhýbať sa priamej konfrontácii na otázky novinárov o témach, ktoré slovenská verejnosť vníma kontroverzne, napríklad obdobie holokaustu a Slovenského štátu. Z nich jednoducho a úspešne kľučkujú. Zaujímavejšie pre mňa je, keď sa snažia vyjadriť k ekonomickým témam, tam je naozaj vidieť ich nekompetentnosť a neznalosť základov ekonomických teórií.

Môže byť Kotleba ako poslanec vnímaný ako súčasť establishmentu? Môže mu poslanecký mandát ublížiť?

Keď niekto vstúpi do parlamentu, zloží sľub poslanca a dostane päť miliónov eur za výsledky vo voľbách, je súčasťou establishmentu, to je fakt, aj keby sa kotlebovci tvárili, ako chceli. Ich taktika paušálne označovať dianie v Národnej rade za skazené, hovoriť, že sa poslanci len hádajú, môže na časť verejnosti fungovať. No v jednej chvíli sa ich ľudia začnú pýtať – no dobre, ale čo tam robíte vy, okrem toho, že tam sedíte ako päť peňazí a počúvate? Máte nejaké návrhy a vlastné riešenia?

Vravíte, že v parlamente sú kotlebovci prakticky neviditeľní. Čo ich vlakové hliadky? Nebol to od nich dobrý marketingový ťah, ako sa zviditeľniť?

Bol, ale treba to trocha zarámcovať. Hliadky v spojoch, v ktorých napríklad v čase vyplácania sociálnych dávok môže mať cestujúca verejnosť naozaj dôvod cítiť sa ohrozene, lebo sú tam ľudia opití a hluční, bola marketingovo dobrá taktika. Je pokračovaním ich PR politiky, ktorú Kotleba začal ešte v Krásnej Hôrke. Asi si spomenieme na zelené prilby so znakom ĽSNS a vymeriavanie pozemku, na ktorom stoja domy miestnej osady. Opäť je tu však otázka – aký je praktický význam takýchto krokov?

Ako to myslíte?

Čo dosiahol Kotleba v Krásnej Hôrke? Žije sa tam ľuďom lepšie po tom, čo tam Kotleba začal chodiť? Nie, nežije. Vyriešil sa problém legalizácie pozemkov pod miestnou osadou? Nie, nevyriešil. Rovnako to bude aj s vlakmi. Myslí si niekto, že dvaja uniformovaní členovia ĽSNS na piatich spojoch vyriešia problémy na železnici?

Treba hľadať systémové riešenie a to môže priniesť len Železničná polícia v spolupráci s policajným zborom. Áno, mali by posilniť dozor v problémových spojoch, ale na to tu nepotrebujeme žiadneho Kotlebu a jeho nohsledov. Nie sú strážcovia poriadku, nemajú na to žiadne kompetencie a išlo by o nebezpečný precedens. Dnes sú to vlaky, zajtra by to boli ulice miest a pozajtra, ako sa to vlastne už aj stalo, nakráčajú k riaditeľke školy v presvedčení, že idú riešiť hroznú kauzu, a pritom šlo o prekrútený výmysel.

Ak by aj polícia posilnila dozor vo vlakoch a kotlebovci by sa stiahli, nemohli by hovoriť, že bez nich by si problém nikto nevšimol? Nie je to tak, že štát naozaj objektívne v istých oblastiach zlyháva a im sa darí nájsť mediálne príťažlivé momenty, ako sa na tom zviezť?

To je to, čo som hovoril pri trestnom práve. Viesť boj s extrémizmom len trestami pre radikálov nie je riešenie. My nemôžeme len vykázať kotlebovcov z vlakov, musíme vnímať existujúce problémy a použiť všetky svoje zdroje na to, aby sme vyriešili ich príčiny. Štát sa musí postarať o ľudí, ktorí majú pocit, že ich nechal v štichu. Lebo my musíme vidieť aj to, že pod pláštikom údajnej pomoci ľuďom si kotlebovci nesú úplne inú agendu, ktorá by viedla k horším dôsledkom, než ktorým čelíme dnes. Príkladom môže byť ich snaha o vypísanie referenda o vystúpení z EÚ.

V akom zmysle?

Ja súhlasím s tým, aby sme sa bavili o negatívnych dôsledkoch, ktoré naše členstvo prinieslo napríklad slovenským poľnohospodárom či výrobcom potravín. Ale môže byť riešením týchto problémov vystúpenie z EÚ? Kotlebovci ľuďom už nepovedia, že dnes až 80 percent verejných investícií ide z európskych peňazí. Že by sme ohrozili opravy škôl, renovácie miest, stavbu ciest. Že naša ekonomika je závislá od vývozu do krajín EÚ a vystúpenie z Únie by mohlo mať na ekonomiku fatálne následky.

Vysvetľovať tieto vplyvy by mali takzvané štandardné politické strany. Aj súčasná vláda svoj vznik vysvetľovala snahou postaviť sa rastúcemu radikalizmu. Darí sa im to, alebo sa demokratické strany zaoberajú skôr samy sebou?

Je jasné, že súčasná atmosféra na Slovensku má mnoho odtieňov. Ja by som sa nerád vyjadroval k vnútropolitickým problémom, lebo mi to neprislúcha.

Ako bývalého zamestnanca ministerstva vnútra by som sa vás pritom rád spýtal, aká bola na ministerstve atmosféra v posledných týždňoch, keď váš šéf musel čeliť kauze Bašternák.

Atmosféra bola napätá, ale nemám potrebu sa verejne vyjadrovať k tejto kauze, nakoniec, vyjadril sa k nej už asi každý na Slovensku. Nemyslím si, že by môj názor mal byť nejakým prínosom. Je to politická kauza s politickým rozmerom, ide zrejme o najhorúcejšiu vnútropolitickú tému dneška, ale ja ju komentovať nebudem.

V rozhovore pred piatimi mesiacmi ste povedali, že Kotlebu treba kompromitovať faktmi. Podarilo sa to za ten čas niekomu?

Dlho som si myslel, že toto je správna cesta: ukážme ľuďom bod po bode, aký nelogický a v konečnom dôsledku škodlivý by program ĽSNS bol, ak by sa ho pokúsili uviesť do praxe. Ale teraz vidím výsledky referenda vo Veľkej Británii. Poznám výroky šéfa kampane za brexit, ktorý povedal, že kampaň za bremain bola postavená na faktoch, faktoch a faktoch – no nefungovalo to. Niektorí hovoria, že žijeme v post-factual democracy, v demokracii, kde už fakty nehrajú úlohu.

Bojím sa, že niečo podobné zažívame aj my. Vo veku sociálnych sietí ľudia pristupujú k informáciám skratkovito, idú po povrchu a po emóciách. Snažiť sa presvedčiť o nesprávnosti návrhov čisto len faktmi zrazu nemusí fungovať. Bohužiaľ, budeme musieť premyslieť komunikačnú stratégiu k extrémizmu, ktorá by tento stav reflektovala.

Ešte k tým vlakovým hliadkam. Železnice formálne zmenili prepravný poriadok, no v skutočnosti aj mesiac a pol po tejto zmene kotlebovci zostávajú vo vlakoch. Existuje reálne legálny spôsob, ako ich dostať von?

Premietnime si to na inú situáciu, napríklad na festival Pohoda. Skúsme si predstaviť, že tam napochodujú Kotlebove hliadky, lebo podľa ich zistení tam dochádza k obťažovaniu mladých dievčat podnapitými návštevníkmi, a oni idú na festival spraviť poriadok. Mohlo by k tomu dôjsť? No jasné, že nie, esbéeska by ich nepustila ani cez bránu. Povedali by im – na tomto festivale zabezpečujeme poriadok my a vy tu môžete maximálne ísť na koncert, ale nič viac.

No kotlebovci sú v skutočnosti vo vlaku ako bežní cestujúci. Majú kúpený lístok a vo vlaku vlastne nič nerobia, občas sa možno prejdú uličkou alebo si sadnú k Rómovi. Oni ťažia z toho, že už ich prítomnosť má budiť akýsi rešpekt. Právny dôvod vykázať niekoho z vlaku len preto, že má zelené tričko, predsa neexistuje. Aj na Pohodu by sa s lístkom takto dostali.

Čiastočne máte pravdu. No v momente, keby na Pohode začali chodiť uniformovaní vo štvorici a začali by návštevníkom festivalu hovoriť – počúvaj, ty tu nelež na zemi, ty sa stíš, lebo si hlučný, vznikol by dôvod, aby bezpečnostná služba zasiahla. Rovnako by to malo byť aj v tých vlakoch. Sedíte, cestujete, máte lístok? V poriadku. Ale v momente, ak budete obťažovať cestujúcich, budete vyvolávať strach a hrať sa na bezpečnostné zložky, vaša cesta vlakom sa končí. Otázka, samozrejme je, či súčasné zákonné limity umožňujú brániť tomu, aby niekto samozvaný bral do svojich rúk úlohu bezpečnostného aparátu štátu. No ak nie, môže to tu dopadnúť ako v 30. rokoch v Nemecku.

Vyrastá Kotlebovi na krajnej pravici nejaký súper, alebo je hegemónom, ktorý nemá konkurenta?

Je dlhodobo známe, že Kotleba vďaka svojim osobnostným rysom či programovým cieľom má spory s mnohými tvárami krajnej pravice. Vnútorný boj prebieha. Časť vyšla najavo tesne pred voľbami, keď Slovenská pospolitosť, z ktorej Kotleba vzišiel, vydala vyhlásenie, v ktorom vyzývala nevoliť Kotlebu, lebo zradil ich ideály. A to nie je jediný prípad, nedávny spor s neonacistom Mariánom Magátom pred pochodom proti islamizácii je ďalším dôkazom, že rozpory existujú.

Nie sú títo ostatní hráči, napríklad spolu s Lukášom Kopáčom, ktorého spomína často Radovan Bránik, oproti Kotlebovi marginálni? Uňho môžeme povedať, že jeho meno je už značka.

Osobne si nemyslím, že by na Slovensku bol priestor pre stranu, ktorá by bola napravo od Kotlebu a zároveň dokázala prekročiť päť percent. Áno, takýto subjekt vzniknúť môže, tendencie tu sú, svoju stranu ohlásilo napríklad Slovenské hnutie obrody. Ale ak sa nestane nič, čo by zásadne zmenilo slovenskú politiku alebo všeobecne geopolitiku, nevidím zatiaľ priestor na to, aby uspeli.

Video: Extrémisti ukázali pri pochode Bratislavou popravy politikov
autorka: Martina Koník

Kotleba vo voľbách pritiahol okrem sympatizantov krajnej pravice aj protestných voličov. Pred Dúhovým Pridom kotlebovci na svojej stránke na Facebooku propagovali antiprotest, no po čase sa od neho špičky strany fakticky dištancovali, lebo časť ľudí, a nie odporcov, ale ich voličov, im to vyčítala. Vraveli im – nás gejovia nezaujímajú, my sme vás volili pre korupciu, zlodejov, Rómov. Nepreceňujme túto historku, ale hrozí Kotlebovi, že jeho tradičné idey sa budú stretať s tým, čo od neho čakajú protestní voliči?

To je veľmi dobrá otázka, lebo smeruje k tomu, ako sa bude programové smerovanie ĽSNS ďalej vyvíjať. Kandidátka Kotlebovej strany bola zložená tak, aby cielila na dve skupiny voličov: klasických podporovateľov krajnej pravice, pre ktorých tam bol Marián Magát či legenda Rastislav Rogel, ale čelo kandidátky a vlastne aj kampaň cielila skôr na väčší okruh voličov, sklamaných vývojom po novembri 1989. To bude pre Kotlebu do budúcna výzva. LGBT komunita či Slovenský štát väčšinu Kotlebových voličov vlastne nezaujímajú. A ak to Kotleba bude dávať do úzadia, môže mu zasa radikálnejšia časť jeho sympatizantov vyčítať, že sa vzdáva svojich pôvodných ideálov.

V Globsecu sa budete venovať aj otázkam ruskej propagandy. Existujú vôbec dôkazy o ruskej podpore pre antisystémové sily na Slovensku, konkrétne napríklad ĽSNS? Do akej miery sú hodnoverné informácie o financovaní Kotlebovej strany cez Rakúsko či kontaktoch s poľskou stranou Zmena?

Je zrejmé, že jasnú odpoveď na túto otázku majú len tajné služby, ktoré sa takýmto typom informácií zaoberajú. Otázka financovania extrémistických subjektov v Európe Ruskou federáciou či oligarchami blízkymi ruskej vláde je úplne reálna, pretože financovanie a podpora takýchto subjektov je dlhodobou tradíciou Ruska. Ak Angela Merkelová poverí svoju tajnú službu, aby preverila financovanie konšpiračných webov v Nemecku Ruskom, tak má asi dostatočné indície, ktoré to naznačujú. Máme tu prípad veľmi výhodného úveru pre francúzsky Národný front od ruskej banky či podobné príklady z Grécka a zo Španielska.

Rusko používa okrajové politické subjekty v krajinách EÚ na rôzne účely, predovšetkým na podkopanie dôvery ľudí v zastupiteľskú demokraciu. Prečo by sme si mali myslieť, že ak k tomu dochádza všade v okolí, na Slovensku sa to nedeje? Správa SIS za minulý rok napríklad uvádza, že SIS venovala pozornosť snahám Ruskej federácie o ovplyvňovanie verejnej mienky na Slovensku a subjektom, ktoré sa na takýchto aktivitách podieľali.

To sú náznaky, predpoklady, indície. No máme dôkazy?

Máme rôznymi subjektami a médiami s pochybným pozadím pretláčaný príbeh o tom, ako chce NATO obkľúčiť Rusko svojimi základňami či ako 4-tisíc nových vojakov NATO na východnom krídle Aliancie je hrozba pre Rusko, no 20-tisíc nových ruských vojakov v tejto oblasti už hrozbou nie je. Využívanie propagandy ako súčasti takzvaného hybridného spôsobu vedenia boja je spôsob asymetrickej reakcie Ruska na zmeny, ktoré sa vo svete dejú.

A teraz sa vráťme ku Kotlebovi. Spomeňme si na jeho pamätný list Janukovyčovi, na spôsob odmietania Únie a NATO, na ruskú vlajku na jeho úrade či ochotu prijať Nočných vlkov. On sa správa, akoby bol Rusmi platený. Vo finále je jedno, či tie peniaze dostal, alebo nie. Máme tu politika, ktorý sa správa tak, aby to vyhovovalo ruským záujmom. Či za to niečo dostáva, je pre mňa nepodstatné.

Inklinovať k Rusku môže čisto z presvedčenia. Predvolebná kampaň ĽSNS nebola taká masívna, aby naznačovala nejaké veľké dary zo zahraničia.

K tomu by som povedal, že vyúčtovanie Kotlebovej kampane je podľa môjho názoru hlboko pod reálnymi nákladmi, a je otázka, či sa tým niekto zaoberal.

Aj tak. Nie je v skutočnosti konšpiráciou podobnou tej, k akej sa iní uchyľujú pri americkej ambasáde a neziskovkách, vysvetľovať úspech ĽSNS nejakým zahraničným elementom? Globsec napríklad tiež organizoval podujatie vítania amerických vojsk, keď prechádzali našou krajinou, takto vás tiež môžu viniť zo získavania peňazí z USA.

Tu je istý rozdiel. Napríklad preto, že z prostredia poľských tajných služieb prišla informácia, že pri vyšetrovaní ich proruskej politickej strany Zmena sa objavilo meno Mariana Kotlebu. Áno, Globsec má svoju jasnú víziu a otvorene sa hlási k euroatlantickej orientácii. Hovorí o tom, že demokracia, ľudské práva a členstvo v týchto bezpečnostných štruktúrach je v záujme Slovenska a my ho chceme brániť. Ja som nezachytil, že by Kotleba priznal, že chce, aby Slovensko po vystúpení z NATO či Únie užšie spolupracovalo s Ruskom. On nehrá otvorenú hru, nevysvetľuje, čo by bolo potom. Lebo po našom vystúpení u euroatlantických štruktúr by nevzniklo geopolitické vákuum. Niekto by ho zaplnil.

Zdá sa, že vo chvíli, keď odchádzate z ministerstva, sú radikálne a extrémne politické sily silnejšie ako kedykoľvek predtým. Nemyslím to nejako útočne, no cítite sklamanie?

Bolo by asi naivné si myslieť, že jeden človek, ktokoľvek, dokáže zásadne ovplyvniť celospoločenské zmeny, ktorým dnes čelíme. Máme tu vplyv sociálnych sietí, nespokojnosť verejnosti s fungovaním štátu, korupciu, terorizmus, migračnú krízu. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo som nadobudol pocit, že by som mal odísť z ministerstva – tu už nejde len o nejakých Kotlebov a Magátov, ale o to, že sa mení vnímanie a postoje verejnosti k zásadným otázkam, ako je spoločenské usporiadanie, členstvo v NATO či EÚ. Hodnoty našej spoločnosti. Áno, je fakt, že extrémisti a populisti veľmi dobre využívajú tieto nálady v spoločnosti, ale ich príčiny sú oveľa hlbšie a práve tými širšími súvislosťami a hlbšími príčinami sa chcem zaoberať vo svojej práci v Globsecu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Marian Kotleba

Slovensko

Teraz najčítanejšie