Denník N

Musí sa sudca zdržať, alebo nie?

Ilustračné foto - TASR
Ilustračné foto – TASR

Od sudcu nemožno očakávať, že bude glosátorom aktuálnych tém, no aj my máme právo nezdržať sa.

Autor je sudcom Špecializovaného trestného súdu
a člen Prezídia Združenia za otvorenú justíciu

Zúčastnil som sa niekoľkých debát, ktoré sa týkali témy, nakoľko je vhodné (potrebné?), aby sudcovia osobne aj pred médiami komentovali svoje rozhodnutia, prípadne sa vyjadrovali k spoločnosťou sledovaným právnym problémom. Patril som a patrím k tým konzervatívnejším. Chápem, že novinári chcú v spravodajstve i publicistike autenticitu, chápem, že pre verejnosť je dôveryhodnejší sudca, ktorý sa nebojí obhájiť svoj názor aj pred mikrofónom. Ale…

Pre potreby tohto príspevku ponechám bokom hroziace riziká rôznych nekorektných „zostrihaní“ (pre mňa to zďaleka nie najpodstatnejší argument). Je však nespochybniteľným faktom, že sudca má v popise práce rôznymi spôsobmi popisovanú diskrétnosť vo svojom verejnom pôsobení. Neznamená to, že pred mikrofónom musí utekať, že za každých okolností musí byť bez názoru a tvrdiť, že jediné, čo ho smie zaujímať, je obsah jemu pridelených spisov, ale…

Geniálny návod od Wericha

„Přiměřene“ – Takúto geniálnu odpoveď dal Jan Werich v rámci návodu na prípravu jedál v jednej českej filmovej rozprávke. Genialita tejto jednoduchej a na prvý pohľad banálnej odpovede spočíva v tom, že do istej miery umožňuje variabilnosť. Raz totiž môže byť koláč sladší, raz menej, niektorý je lepší s medom, niektorý s makom, ale pamätáte si – ak čokoľvek preženiete, hrozí utopenie v prekysnutom ceste. Právnici tomu hovoríme aj „prípad od prípadu“ – Pokiaľ si to niekto nevyloží, „dajte mi pokoj, môžem si robiť, čo chcem“, je to dobré pravidlo.

Kde je teda hranica slobody prejavu sudcu, ktorý má chuť povedať niečo k veciam, ktoré sú predmetom jeho odborného záujmu a dejú sa „okolo neho“, nie priamo „v jeho spise“. Sudca Šamko na túto otázku dáva odpoveď vo svojich internetových Právnych listoch.

Nie v zákulisí, ale otvorene, kritickým, ale jasným, nie zosmiešňujúcim spôsobom. Pozrite si počty kliknutí na články na tomto internetovom portáli a sudcovia, prokurátoti, advokáti, položte si otázku – nie je to dobré, že tu autori (a najmä sudca Šamko) píšu konkrétne, otvorene, zrozumiteľne, a nie preto, aby si začiarkli publikačnú činnosť v honbe za titulmi? Nehovoríte si to i vtedy, keď polemizujete s obsahom článku?

Áno, od sudcu nemožno očakávať, že bude glosátor aktuálnych (nielen politických, ale aj právnych) tém, prioritne rieši svoje veci a pri vyjadrovaní musí byť primerane diskrétny.

Sudca, ak už sa rozhodne komentovať, by mal byť opatrný v jednoznačnosti záverov – skôr je lepšie sa pýtať a poukázať na veci, ktoré sú v predmetnej veci problematické. To neznamená, že nemôže byť jednoznačný, ale v zásade len v odpovediach na všeobecné otázky. V diplomacii sa to volá aj politická korektnosť. Niekedy jej máme plné zuby, ale my ako sudcovia nie sme tí, ktorí majú mimo svojich vecí hovoriť „tento je vinný a tento nie“, tobôž nemôžeme pištoľnícky „krágľovať“ svojich názorových oponentov.

Lenže chvalabohu platí už spomenuté pravidlo prípad od prípadu. Nielen pri Šamkovom komentovaní prípadu sochy Vasiľa Biľaka, Gorily či prokurátora Špirka, ale pri každom hodnotení verejného vyslovenia stanoviska sudcu je nevyhnutné posudzovať motiváciu autora komentárov, úroveň argumentácie a i niečo, čo môžeme nazvať spoločenskou potrebou, objednávkou, snahou prispieť k riešeniu nie banálneho problému, ale pokojne aj snahou o všeobecné (niekedy ním môže byť individuálne) dobro. On cíti potrebu komentovať (Gorilu, postriekaného Biľaka…) a zjavne to robí so zámerom dovzdelávať, vysvetľovať.

Myslím si, že nemožno mať pochybnosti o jeho pozitívnej motivácii a ja tiež patrím k zástupu čitateľov, ktorí sledujú jeho názory, nechávajú sa nimi inšpirovať a niekedy s nimi nesúhlasia.

Máme právo nezdržať sa

V každom prípade nejde o vec jednoznačnú. Nemožno jednoducho povedať, že sudca môže (už vôbec nie musí) komentovať skrivodlivosti okolo seba a hotovo (však kto iný…). Hamletovsky vzaté, sudca Šamko sa rozhodol „byť“ a „nezdržať sa“. Robí to v záujme odborného diskurzu, argumentuje konkrétne a navýsosť len odborne, bez zbytočného dramatizovania či patetizovania situácie, bez osobných útokov. Toto mu z dôveryhodnosti neuberá, skôr naopak.

Opakujem, sudcovia musia byť diskrétni a zdržanliví. Nie sú mediálnymi hviezdami, nesmú očierňovať svojich kolegov a aj kazačok je lepšie tancovať mimo kamier. Hranica sudcovskej slobody prejavu je totiž krehká. Takže posledné „ale“.

V intenciách vyššie naznačených pravidiel aj my sudcovia máme právo „byť“ a „nezdržať sa“.

Mimochodom, urobili sme to aj my v Združení za otvorenú justíciu, keď sme sa otvorene zastali svojich podľa nášho názoru nespravodlivo disciplinárne stíhaných kolegov a s ich súhlasom sme zverejnili všetky písomnosti týkajúce sa ich konaní. Však čítajte a urobte si názor aj vy. To je sila otvorenosti a zverejňovania.

Teraz najčítanejšie