Denník N

Nemali sme dosť informácií, tak sme za premiéra podporili Mečiara

V Banskej Bystrici v novembri 1989 založili Občianske fórum, do jeho koordinačného výboru sa snažili dostať aj eštebáci.

Martin Krajčovič sa zapojil do činnosti banskobystrického Občianskeho fóra krátko po 17. novembri 1989.

Život v normalizačnom Československu bol pre syna bývalého straníka (vylúčeného po auguste 1968) pomaly neznesiteľný. Mal neustále obavy zo straty zamestnania a viackrát uvažoval o emigrácii.

Preto keď prišiel november ’89 a šanca na zmenu, tak nezaváhal ani na minútu.

Trpký august 1968

Martin Krajčovič sa narodil v októbri 1954 v Bratislave. Jeho otec vstúpil po druhej svetovej vojne do komunistickej strany a v päťdesiatych rokoch pracoval na povereníctve poľnohospodárstva, matka bola v domácnosti. Neskôr sa rodina presťahovala do Nitry a Martinov otec sa stal dekanom na tamojšej Vysokej škole poľnohospodárskej.

V Nitre ich zastihla aj okupácia Československa z augusta 1968. Viacerí miestni komunisti sa spolu s väčšinou občanov postavili proti invázii vraj „spriatelených vojsk“ a dávali to aj aktívne najavo.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Komunistickí funkcionári skoncipovali rezolúciu nitrianskeho OV KSS, ktorú odoslali vláde ČSSR a na predsedníctvo ÚV KSS. V dokumente okupáciu ostro odsúdili. Keď sa v apríli 1969 stal prvým tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák, bola väčšina signatárov, vrátane Krajčoviča, vylúčená zo strany a prepustená zo zamestnania. Viacerí nemohli publikovať, ani sa akýmkoľvek spôsobom zúčastňovať na verejnom živote.

Krajčovičovci sa navyše z nariadenia strany museli vysťahovať z vlastného bytu. Martin Krajčovič tak pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Banskej Bystrici a popritom hrával v rockovej kapele. Problémom bolo nájsť si po škole vhodné zamestnanie, keďže ako synovi vyhodeného straníka mu odporučili, aby sa nehlásil na umelecký typ školy, kam prirodzene inklinoval.

Napriek tomu si po odkrútení dvojročnej vojenskej služby podal prihlášku na VŠMU do Bratislavy.

Študentské časy

Od roku 1977 nastúpil na odbor televízna a filmová scenáristika a dramaturgia. Na vysokoškolské štúdium si spomína ako na krátke slobodné obdobie a k osobnej slobode ich viedli aj pedagógovia. Martin tu na rozdiel od väčšiny spoločnosti mal možnosť sledovať filmy západnej produkcie, v komunistickom režime zakázané.

Medzi študentmi sa šírila zakázaná literatúra, či samizdatové časopisy. Ich vlastníctvo však nebolo úplne bezpečné, najmä ak ste ich požičali nesprávnemu človeku. Avšak do problémov ste sa mohli dostať aj v iných prípadoch. Napríklad za počúvanie zahraničného rozhlasu.

„V tých časoch sme si so spolužiakmi prenajímali byt v Bratislave a jedného dňa niekto zvoní na dvere. Pozrel som sa cez priezor a stáli tam nejakí dvaja páni, ktorí sa mi zdali odniekiaľ povedomí. Tak som im otvoril dvere a vysvitlo, že sú z vojenskej kontrarozviedky. Niekto, pravdepodobne ešte z čias vojenčiny, ma musel bonznúť, pretože mi oznámili, že je na mňa podané trestné oznámenie za to, že som počúval Rádio Slobodná Európa. To bola naozaj pravda, lenže v tom čase sme počúvali väčšinou hudbu a im to ako vysvetlenie stačilo. Čiže ja som sa k tomu priznal a žiadne ďalšie dôsledky z toho už neboli vyvodené. Hoci takéto niečo dokázalo dosť znepríjemniť život.“

Po dokončení vysokoškolského štúdia Krajčovič žiadnu „umiestenku“ nedostal a opäť preňho nastali problémy so zamestnaním. Preto sa aj s rodinou presťahoval späť do Banskej Bystrice. Najprv pracoval v tamojšom PKO a neskôr nastúpil ako dramaturg do domu kultúry, kde mal na starosti výber umeleckých programov. Organizoval bluesovo-folkový festival Zaprášenými cestami a na koncerty pozýval aj nezávislú, či undergroundovú scénu.

Organizovanie metalových a rockových koncertov bolo povolené aj vďaka preplneným koncertným sálam, no nie všetci mali rovnaké predstavy, ako má taký koncert vyzerať. Na jednu epizódu sa pamätník rozpamätáva: „Nezabudnem na to, keď mala v bratislavskom PKO koncert pražská kapela Citrón a ja som sa snažil presvedčiť riaditeľa, aby sme nedávali na metalové koncerty stoličky. On mi na to nechápavo odvetil: ,Čo je to za koncert, na ktorom nie sú stoličky?‘ ,Zničia vám ich, pán riaditeľ,‘ odpovedal som. Napriek tomu riaditeľ rozhodol, že diváci na koncerte musia sedieť. Preto som vyzval pred koncertom fanúšikov, aby zostali počas koncertu na stoličkách, ale keď zaznel prvý akord, tak som ich začal hádzať na jednu kopu, aby sa ich čo najmenej zničilo a povolili nám ďalší koncert. No pár týždňov po koncerte som aj tak musel dať výpoveď.“

Konečne sa pridala aj kultúra

V lete 1989 sa dokonca aj v banskobystrickom dome kultúry prerokoval chartistický dokument Několik vět. Na straníckej schôdzi (kam boli výnimočne prizvaní aj nestraníci) mali kultúrni pracovníci odhlasovať odsudzujúcu rezolúciu proti tomuto „pamfletu“.

Krajčovič spolu s kolegom však za ňu odmietli zahlasovať, čím dodali odvahu aj ďalším, ktorí sa hlasovania zdržali. Aj takto zdanlivo banálne mohli vyzerať prvé signály, že komunistická moc slabne a diktatúra jednej strany sa otriasa v základoch.

Dňa 20. novembra 1989 mal Krajčovič odcestovať do Prahy, kde sa mal ako dramaturg zúčastniť na burze kultúrnych programov. Ešte pár dní pred odchodom mu však známy oznámil, že sa 16. novembra bude konať študentská demonštrácia v Bratislave a „niečo veľké“ sa vraj chystá aj o deň neskôr v Prahe.

Bližšie informácie o demonštrácii sa však dozvedel až cez víkend vďaka telefonátu od pražských priateľov. Tí mu oznámili, že „celá Praha je na nohách, keďže v piatok brutálne zbili študentov“.

So vzrušením odišiel v pondelok do hlavného mesta, kde sa žiadna burza podujatí, prirodzene, nekonala. Namiesto nej sa v divadlách hovorilo o štrajku, potrebe vypísania slobodných volieb a dôkladnom vyšetrení policajného zásahu na Národní tříde.

Inšpirovaný Prahou sa Krajčovič snažil preniesť revolučného ducha aj na vlastné pracovisko. Navrhol, aby pracovníci domu kultúry solidarizovali s pražskými kolegami a vstúpili do štrajku, no jeho požiadavku podporilo iba dvanásť ľudí z vyše sto zamestnancov.

Napriek tomu túto rezolúciu v mene dvanástich demokraticky zmýšľajúcich kultúrnych pracovníkov prečítal v stredu 22. novembra 1989 na banskobystrickom Námestí SNP, kde sa konala študentská demonštrácia. Zhromaždený dav okolo dvoch tisíc ľudí vtedy nadšene vykríkol: „Konečne sa pridala aj kultúra!“

November 1989 v Banskej Bystrici. Foto - tasr
November 1989 v Banskej Bystrici. Foto – TASR

Formovanie Občianskeho fóra v Banskej Bystrici

Na rozdiel od kultúrnych pracovníkov bolo banskobystrické študentské hnutie omnoho aktívnejšie. Už v pondelok 20. novembra sa počas večerných hodín vo vestibule internátu pedagogickej fakulty zhromaždilo približne 500 študentov.

Na stretnutí sa zúčastnila aj pražská hudobná skupina OK Band, ktorá prítomných oboznámila s udalosťami v Prahe a žiadala, aby sa študenti pripojili k ich požiadavkám a vstúpili s nimi do štrajku. Študenti potom na druhý deň ráno zvolali stretnutie, kde sformulovali vlastné stanovisko, v ktorom odsúdili brutálny zásah polície proti študentom zo dňa 17. novembra 1989, žiadali pravdivé informovanie verejnosti v médiách a s okamžitou platnosťou vstúpili do štrajku.

V poobedňajších hodinách sa potom asi dvetisíc ľudí zišlo na Námestí SNP, kde prečítali rezolúciu a na stredu naplánovali ďalšie protestné zhromaždenie.

Hneď po víkende sa však aktivizovali nielen študenti, ale aj ďalší občania, ktorí sa o 17. novembri dozvedeli väčšinou zo zahraničného rozhlasu. V malých skupinkách sa, počnúc pondelkom, stretávali v bytoch, či zhromažďovali na námestí, kde diskutovali o možných zmenách, ktoré by sa dali podniknúť na úrovni mesta Banská Bystrica.

Z týchto občanov sa neskôr vyformovalo revolučné občianske hnutie a medzi jeho najznámejších členov patrili: psychológ Štefan Kováč, herec Ivan Palúch, bývalý dôstojník Andrej Sámel a mnohí ďalší.

Všetci sa zúčastnili na stredajšej demonštrácii, po ktorej sa vybrali na študentský internát, kde bol zvolený revolučný výbor, ktorý mal vtedy niekoľko desiatok členov. Do tohto výboru bol zvolený aj Martin Krajčovič.

Účastníci stretnutia sa rozhodli, rovnako ako v Košiciach a v mnohých iných mestách na Slovensku, že svoje hnutie pomenujú podľa pražského vzoru Občianske fórum. Pre revolucionárov z viacerých miest na Slovensku nebola snaha Bratislavčanov vytvoriť samostatné slovenské hnutie celkom zrozumiteľná.

Navyše Bystričania boli s Prahou vo veľmi dobrom kontakte. Krajčovič si na to spomína: „V Prahe vzniklo Občanské fórum a my sme v Bystrici dlho nechápali, prečo sa Bratislava trhá, rozbíja jednotný revolučný proces a zakladá vlastné hnutie Verejnosť proti násiliu. Preto sme dlho fungovali pod hlavičkou Občianskeho fóra, avšak nijako to nenarušilo spoluprácu s bratislavskou VPN-kou.“

ŠtB rozohrávala spravodajské hry

Členovia banskobystrického Občianskeho fóra mali v novembri a decembri 1989 plné ruky práce. Podieľali sa na demokratizácii štátnych inštitúcií, na čo bolo potrebné zmeniť zloženie krajského i okresného národného výboru, rovnako ako vymeniť vedúcich funkcionárov mesta.

Zmeny sa, samozrejme, dotkli aj polície, Štátnej bezpečnosti a mnohých ďalších inštitúcií. Ďalej revolucionári organizovali mítingy, spolu s občanmi odstraňovali komunistické symboly z verejných budov a priestranstiev a rovnako zabezpečili aj odzbrojenie Ľudových milícií v Banskobystrickom kraji, či odstránenie odpočúvacích zariadení Štátnej bezpečnosti.

V Občianskom fóre vytvorili systém dvojičiek a do každej inštitúcie, kde sa vyskytol nejaký problém, boli vyslaní dvaja zástupcovia OF, ktorí mali reprezentovať záujmy dovtedy mlčiacej väčšiny obyvateľstva.

Veľký problém predstavovala najmä výmena na vedúcich postoch v Štátnej bezpečnosti. Jej vedenie sa od počiatkov Nežnej revolúcie snažilo vniesť medzi rady revolucionárov nedôveru a rozložiť spontánne vznikajúce občianske hnutia zvnútra. Jej informátori sa nachádzali všade, na námestí medzi demonštrujúcimi i medzi študentmi v študentskom hnutí, o čom účastníci, samozrejme, nevedeli.

Niektorí z eštebákov sa dokonca chceli stať súčasťou koordinačného výboru. Na vtedajšiu naivitu členov OF si Krajčovič takto spomína: „Jeden z rečníkov predniesol na námestí prejav, v ktorom sa priznal, že bol súčasťou štruktúr Štátnej bezpečnosti, a strašne to ľutoval. Ďalší eštebák nám potom vo výbore sľuboval, že nám dodá vážne utajované informácie o tom, ako jej štruktúry fungujú, aby sme vedeli, s kým máme tú česť. Nakoniec po dvoch týždňoch doniesol A5-ku napísanú strojom, kde sme sa dozvedeli iba to, že niektorí mestskí potentáti dostali svojich príbuzných alebo známych na pedagogickú fakultu bez prijímacích pohovorov. Ja som sa vtedy naňho neveriacky díval, či toto mala byť tá tajná informácia, na ktorú tu všetci čakáme. A on sa začal obhajovať, že toto je iba začiatok a neskôr dostaneme vážnejšie veci. A viacerí z výboru mu vtedy uverili, no nič sme už potom nedostali.“

O skartovaní spisov pohraničnej stráže v Španej Doline, rovnako ako ďalšieho množstva dokumentov na iných miestach, sa vtedy nezmienil.

Krátka novembrová eufória

Atmosféra na novembrových námestiach bola počas Nežnej revolúcie doslova elektrizujúca. „Desaťtisíce ľudí šepkali ‚Všetci spolu!‘ a ozývalo sa to celým námestím,“ uvádza jednu z najnezabudnuteľnejších spomienok Krajčovič.

No ešte pri prípravách na generálny štrajk (konal sa 27. novembra) bolo možné badať prvé nepriaznivé signály. „Už od počiatkov formovania Občianskeho fóra som začínal mať zvláštny pocit z toho, keď som si uvedomil, kto všetko vlastne je v tom občianskom hnutí. Pretože každý, kto nadával na komunistov, zožal na námestí búrlivý potlesk. A naraz sa stalo, že jeden z rečníkov dokonca začal rozprávať o rehabilitácii dr. Tisa, a to bolo z môjho pohľadu neprípustné.“

Lídri novembra ’89 sa snažili udržať revolúciu v línii nežnosti, avšak aj táto drobná príhoda akoby predznamenala neskoršie udalosti z roku 1990, keď sa spoločná eufória a empatia z námestí vytrácali. Po búrlivých debatách o zmene názvu štátu vo Federálnom zhromaždení začali organizovať nacionalistickí politici a novovzniknutá SNS demonštrácie, ktoré mali s predošlými občianskymi zhromaždeniami len máločo spoločné.

Prvýkrát mohli lídri revolúcie vidieť na uliciach vypätý nacionalizmus a nahnevanú verejnosť, obrazy dovtedy veľmi zriedkavé.

Po júnových voľbách

Od začiatku roka 1990 sa v SNR ako kooptovaný poslanec nachádzal aj Martin Krajčovič a tento post obhájil aj po júnových parlamentných voľbách. Hnutie VPN, ako víťazná strana na Slovensku, malo zostaviť vládu a určiť jej predsedu. Po odstúpení Jána Budaja z kandidátky to bol veľký problém.

Slovenská rada VPN, ako najvyšší orgán hnutia, sa nevedela zhodnúť na jednom kandidátovi, a preto postúpila rozhodnutie na krajské výbory, ktoré boli v tom čase tri.

V Bratislave podporovali na post premiéra Vladimíra Mečiara, v Košiciach Slavomíra Stračára, a tak o prvom slobodne zvolenom predsedovi vlády po vyše štyridsiatich rokoch mal rozhodnúť Krajský výbor VPN v Banskej Bystrici.

„Keď sa rozhodovalo o tom, kto bude predseda vlády, tak sa čakalo na rozhodnutie u nás v Banskej Bystrici. My sme nakoniec, po 24 hodinách, mali posledné slovo, po nekonečných diskusiách, keď nás ešte aj Košičania prišli presviedčať o Mečiarových eštebáckych metódach a podivných praktikách. Vtedy však u nás vzniklo podozrenie, že Košičania chcú na post premiéra svojho „východniara“ a nie „Stredoslováka“. My sme, bohužiaľ, vtedy nemali dostatok informácií a tá ich argumentácia bola v tom čase taká nepredstaviteľná, že sme sa rozhodli, že podporíme Mečiara. A potom sa to všetko spustilo.“

Mnohí si až vtedy uvedomili, aká bola Mečiarova demagógia nebezpečná. Od konca roku 1990 viedli vépeenkári nekonečný zápas s Mečiarom a jeho podporovateľmi, ktorý sa skončil až rozpadom samotného občianskeho hnutia.

Krajčovič napokon ešte v roku 1992 kandidoval za Občiansko-demokratickú úniu, ktorá bola pokračovateľkou VPN, ale tá sa do parlamentu nedostala a čoskoro zanikla. Odvtedy skončil s aktívnou politikou a zamestnal sa ako redaktor v nezávislých regionálnych novinách v Banskej Bystrici. Dnes pracuje ako dramaturg v Stredoslovenskom osvetovom stredisku.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Podporte nás svojimi nákupmi cez e-shop prostredníctvom portálu www.podporte.sk. Nestojí vás to ani cent navyše a je to úplne jednoduché. Iba nakupujete ako obyčajne a súčasne konáte dobrý skutok.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie