Denník N

Turecko a Egypt sa zmenili, už nemajú radi Ameriku

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Nie všetko na Blízkom východe je Obamova chyba, no jeho administratíva vo vzťahu k moslimským krajinám a ich vládcom neustále menila smer.

Keď sa prezident Barack Obama pred siedmimi rokmi pokúsil prebudovať americké vzťahy s moslimským svetom, začal s Tureckom a Egyptom, dvomi životne dôležitými americkými spojencami, ktorých, zdalo sa, čakala veľká zmena.

Pod vedením Recepa Tayyipa Erdogana Turecko budilo dojem, že sa môže stať modelom umierneného, demokratického islamizmu. V Egypte stále vládol starnúci silný muž Husní Mubarak, ale ten na popud amerického prezidenta Georgea W. Busha umožnil istý rozvoj liberálnej občianskej spoločnosti a pokúsil sa modernizovať miestnu ekonomiku.

Spoločný antiamerikanizmus

Odvtedy sa tieto dve krajiny skutočne zmenili. Transformovali svoj politický systém i svoje vzťahy so Spojenými štátmi – len pre americké záujmy bol výsledok katastrofálny. Medzitým, ako sa Obama pripravuje na odchod z úradu, sa Turecko a Egypt stále viac ukazujú ako modelové krajiny moslimského autoritárstva pre 21. storočie – v prvom prípade islamistického, v druhom prípade sekulárneho.

Tamojšie režimy sú oveľa represívnejšie, než boli v roku 2009 a omnoho menej otvorené liberálnym myšlienkam. Ale ich najvýznamnejším rozlišovacím znakom v porovnaní s minulým desaťročím je ich antiamerikanizmus.

Erdogan i Abdal Fattáh Sísí, bývalý generál, ktorý sa stal egyptským prezidentom, sa vo vzťahu k Spojeným štátom stali preukázateľne paranoidnými. Nielenže veria divokým antiamerickým konšpiračným teóriám, ale tiež o nich hovoria na verejnosti. Médiá, ktoré kontrolujú, zásobujú propagandou, v porovnaní s ktorou vyzerajú invektívy Vladimira Putina len mierne. A naďalej perzekvujú občianske skupiny, politikov a novinárov, o ktorých si myslia, že majú americkú podporu či konexie.

Pozostatok dávneho vzťahu

Sísí, ktorý uskutočnil vojenský prevrat proti riadne zvolenej islamistickej vláde, obviňuje z toho, že sa dostala k moci, Washington a podozrieva Američanov, že ich cieľom zostáva zničiť egyptský štát prostredníctvom niečoho, čomu hovorí „vojna štvrtej generácie“. Erdogan, riadne zvolený islamista, ktorý len nedávno prekazil chystaný vojenský puč, obviňuje Obamovu administratívu, že poskytuje útočisko človeku, ktorého turecký prezident obviňuje, že to všetko zorganizoval. Jeden z členov tureckej vlády Spojené štáty otvorene obvinil, že prevrat sponzorovali – a Erdogan mu neprotirečil.

Iste, Turecko má ako člen Severoatlantickej aliancie na svojom území rozmiestnené americké vojská a Egypt patrí stále k najväčším prijímateľom americkej vojenskej a ekonomickej pomoci, ale vyzerá to skôr ako pozostatok dávneho vzťahu alebo – v egyptskom prípade – ako cena, ktorú musia USA platiť, aby sa vyhli úplnému rozpadu. Navyše, väčšina americkej ekonomickej pomoci Káhire sa neminie, pretože egyptský líder odmieta, aby americké peniaze prúdili mimovládnym organizáciám, o ktorých verí, že sú súčasťou amerického sprisahania proti nemu.

Tak Sísí, ako aj Erdogan radšej dvoria Putinovi a nakupujú ruské zbrane.

V čínskych a ruských stopách

Ruský prezident spolu s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom pomohli tieto nové moslimské modely autoritárstva inšpirovať. Pred desaťročím sa v globalizovanom svete, ktorému dominovali Spojené štáty, zdalo, že diktatúry sú neudržateľné. V súlade s tým Erdogan tlačil Turecko smerom k Európskej únii, kým Mubarak dovolil svojmu synovi privatizovať štátne podniky a toleroval západné financovanie egyptských organizácií, ktoré presadzovali demokratickú politiku a vládu zákona.

Teraz sa zdá, že čínsky a ruský režim poskytujú dôkaz, že je možné vylúčiť demokratickú súťaž, potlačiť občiansku spoločnosť, cenzurovať internet, praktikovať kapitalizmus, z ktorého profitujú najmä kamaráti politikov, priečiť sa Washingtonu – a stále prosperovať.

Vlády oboch moslimských krajín importujú tieto praktiky. Erdogan sa vydal v Putinových politických stopách, posunul sa z postu predsedu vlády do prezidentského kresla a zároveň sa snaží o ústavnú reformu, ktorá by ohromným spôsobom zväčšila kompetencie exekutívy. Od pokusu o prevrat sa zameral na už 50-tisíc svojich údajných oponentov.

Sísí zase pripravuje drakonický zákon podobný tým, ktoré už prijali v Moskve a Pekingu, ktorý umožní zrušiť akúkoľvek mimovládku so zahraničnými stykmi či zahraničnou podporou. Väčšina z nich už ukončila činnosť a napríklad americkú občianku Ayu Hijaziovú, ktorá v Egypte založila organizáciu na pomoc chudobným deťom z ulice, uväznili bez súdu na dva roky.

Ľúbi ma, neľúbi ma, ľúbi ma…

Je to všetko len Obamova chyba? Samozrejme, že nie. Egyptskú a tureckú politiku rozvírila okrem iného neúspešná arabská jar, vzostup Islamského štátu či megalománia ich vládcov.

Ale Obamov pokus „usilovať sa o nový začiatok vo vzťahu medzi Spojenými štátmi a moslimami“, ako to povedal vo svojom káhirskom prejave v roku 2009, v týchto krajinách úplne zlyhal. Dôležitým faktorom bola jeho nekonzistentnosť: jeho administratíva sa točila medzi podporou Mubaraka a tlakom, aby odišiel, či medzi varovaním pred prevratom a neskoršou podporou Sísího režimu.

Erdogana si najskôr Obama hýčkal, ale potom ho zrazu nechal tak, pretože začal Američanov tlačiť do intervencie v Sýrii. V prvej americkej odpovedi na chystaný prevrat bol minister zahraničia John Kerry pozoruhodne neutrálny. Ak začali Erdogan a Sísí veriť konšpiračným teóriám o Spojených štátoch, možno je to tým, že neexistuje racionálny spôsob, ako vysvetliť Obamovo správanie.

Štyridsiaty štvrtý americký prezident od tohto všetkého v januári s vďakou odíde. Štyridsiata piata hlava štátu nájde namiesto pilierov niekoľko desaťročí trvajúceho amerického angažmán na Blízkom východe moslimské piliere stále silnejšieho globálneho hnutia, ktoré je proti slobode a proti Amerike.

© Washington Post

Teraz najčítanejšie