Denník N

Záchranár: Psychologickú pomoc nemáme, cestou z komplikovanej adresy sa proste vyrozprávame

Záchranár Viliam Dobiáš. Foto – TASR
Záchranár Viliam Dobiáš. Foto – TASR

U záchranárov, ktorí svoju prácu robia dlho, hrozí, že upadnú do rutín, začnú robiť diagnózy „od dverí“ a príliš sa spoľahnú na svoju intuíciu. Vzniká riziko chýb. Skúmali sme, čo sa s tým dá robiť.

Radi by sme verili, že ľudia, ktorí poskytujú zdravotnícku starostlivosť, sú experti, ktorí dokonale poznajú náš problém a odporučia nám ideálne riešenie.

Aura, ktorá lekárov obkolesuje, možno pramení zo zvláštnych okolností, ktoré sú s profesiou spojené. Do ich rúk sa zverujeme, lebo v stávke je naše zdravie, niekedy život.

Na mnohých z nás pôsobí liečebný rituál doplnený o cudzokrajné pojmy, ktorým nie celkom rozumieme, až ezotericky.

Lenže lekári nespadli z mesiaca – aj ich myseľ, tak ako naša, chybuje. Cieľom systému je priestor pre chyby minimalizovať, ale to sa celkom nedá.

Nie sú dokonalí roboti

Rozprávali sme sa so záchranárom Viliamom Dobiášom, prezidentom Slovenského Červeného kríža, a s psychologičkou z Ústavu experimentálnej psychológie SAV Jitkou Gurňákovou.

Chceli sme zistiť, ako sa rozhodujú záchranári a ako sa môžu prípadných chýb vyvarovať. Pátrali sme po tom, ako na nich vplýva náročná profesia, pri ktorej sú v dennodennom kontakte s ľudským utrpením.

Že ľudia, ktorí pracujú v zdravotníctve, nie sú dokonalí racionálni roboti, vieme z mnohých štúdií.

Na jednom mieste ich zhŕňa známy americký chirurg Atul Gawande v knihe z roku 2002 Komplikácie – poznámky chirurga (v češtine vyšla v roku 2010). Lekár pravidelne prispieva do časopisu The New Yorker.

Chyby lekárov

V jednej štúdii vedci zistili (píše Gawande), že lekári, ktorí nariadili spraviť rozbor krvi u pacientov s horúčkou, preceňovali výskyt infekcie 4- až 10-násobne.

Zdokumentované sú aj prípady, keď lekári spravili žene biopsiu nesprávnej časti prsníka, čím diagnózu rakoviny oddialili o celé mesiace.

Inokedy lekári operovali koleno na nesprávnej nohe alebo dokonca amputovali zdravú končatinu. V roku 1998 zaviedla Americká akadémia ortopedických chirurgov jednoduchý spôsob, ako takýmto lapsusom predchádzať: svojimi iniciálami označia lekári tú časť tela, do ktorej sa bude rezať.

Nebezpečnejší ako držitelia zbraní

Podľa štúdie z roku 1991 takmer štyri percentá nemocničných pacientov utrpeli pri liečbe komplikácie, ktoré predĺžili ich pobyt v nemocnici alebo spôsobili invaliditu či smrť.

Gawande píše, že v Spojených štátoch umiera každoročne 44-tisíc pacientov aspoň sčasti vinou chýb v zdravotníckej starostlivosti.

„Podľa správy amerického Institute of Medicine sa výskyt diagnostických chýb pohybuje na úrovni okolo 10 percent. Podľa inej americkej štatistiky z roku 2007 sú lekári pre spoločnosť 7500-krát nebezpečnejší ako držitelia zbraní, lebo spôsobujú o toľko vyšší počet náhodných úmrtí,“ povedala pre Denník N Gurňáková.

Dodajme, že základná myšlienka, že lekári sú omylní a robia chyby, platí aj pre záchranárov (a všetkých ostatných ľudí – sudcov, politikov či novinárov).

„Do rozhodovania záchranárov sa niekedy premieta únava, nedostatočná motivácia, nadmerná sebadôvera aj nedostatok vedomostí. Poznatky v medicíne sú ďaleko, ale ľudia ich nestíhajú všetky absorbovať a aplikovať,“ vraví psychologička.

IMG_5725
Jitka Gurňáková. Foto – Archív J. G.

JITKA GURŇÁKOVÁ pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie v Centre spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied. Zaoberá sa rozhodovaním zdravotníckych záchranárov.

Hromadná otrava v škole

Gurňáková zbiera o rozhodovaní záchranárov dáta na súťaži posádok zdravotných záchranných služieb Rallye Rejvíz. Vznikla pri príležitosti 20. výročia založenia záchrannej služby Jeseník (horská osada Rejvíz sa nachádza v Jeseníkoch).

„Prvý ročník bol v roku 1997. Je to jedna z najväčších medzinárodných súťaží na svete. Američania tomu neoficiálne hovoria majstrovstvá sveta,“ povedal pre Denník N Dobiáš. Na súťaži pôsobí ako hlavný rozhodca medzinárodnej sekcie.

Tento rok riešili záchranári hromadnú nehodu: organizátori simulovali otravu plynom v škole. V minulosti posádky riešili aj prestrelku v reštaurácii, pôrod v hotelovej izbe, bezvedomého učiteľa vo vidieckej jednotriedke alebo schizofrenika, ktorý mlátil do nábytku sekerou.

Agresiu na deťoch prežívajú najviac

Gurňáková vraví, že postup záchranárov sa líši podľa toho, či sú privolaní k jednotlivcovi alebo k väčšej skupine. „U jednotlivého pacienta je záchranár človekom, ktorý vyšetruje, obväzuje alebo pichá. Ak je prvý pri hromadnej nehode, plní inú funkciu – musí sa stať manažérom,“ hovorí.

„Ale on na to nie je zvyknutý. Musí sa prepnúť a uvažovať inak. Je tam nutkanie pomôcť, rýchlo skočiť a zachraňovať. Ale on musí to nutkanie premôcť, lebo je dôležité poňať to z globálneho hľadiska. Neriešiť dvoch či troch zranených, ale celú situáciu,“ dodala.

„Najťažšie pre záchranárov je, keď je postihnutých veľa osôb naraz. Ak ide o deti, je to ešte háklivejšie, najviac v prípadoch, keď ide o násilný trestný čin. To je proti morálnemu presvedčeniu, tí ľudia si hovoria: ‚Ako to mohol niekto spraviť?‘ Lepšie znášajú, ak ide o dôsledok nehody, nie agresie,“ povedala psychologička na margo toho, ako záchranári prežívajú jednotlivé záchranné situácie.

PK5_6601
Záber z Rallye Rejvíz. Foto – Archív J. G.

Medzinárodné smernice

Gurňáková zistila, že všetci účastníci rely svoj výkon nadhodnocujú. Mimochodom, robíme to všetci: jav má pomenovanie efekt iluzórnej nadradenosti – skoro všetci si myslíme, že sme lepší šoféri, zamestnanci alebo žiaci ako naši konkurenti.

Na súťaži sa hodnotí celkový postup posádky, vychádza sa z medzinárodných smerníc. „Obsahujú pokyny, ako často dávať adrenalín, aká má byť hodnota elektrického výboja pre defibrilácii, odporúčania sa týkajú aj liečby ťažkých úrazov, liečby alergických reakcií, liečby vysokého tlaku a všetkého ostatného,“ vraví Dobiáš.

Najviac svoj výkon preceňovali tí lekári-záchranári, ktorí mali najviac rokov praxe, ale zo súťaží mali málo skúseností, vraví Gurňáková. „Záchranármi sú dlho, a tak sa príliš spoliehajú na svoju intuíciu a skúsenosť, lenže to niekedy vedie k tomu, že sa odkláňajú od predpísaných postupov,“ dodala.

Diagnóza od dverí

„O takých ľuďoch hovoríme, že robia ‚diagnózu od dverí‘,“ doplnil Dobiáš.

„Pozrú sa na pacienta, je to dopravná nehoda, vidia, že je za volantom, tak si myslia, že určite bude mať podozrenie na vnútorné krvácanie. Spravia si obraz na základe prvotného povrchného dojmu. Dospejú k predpokladanej diagnóze, ale vynechajú podrobné vyšetrenie. Preto na súťaži ako Rallye Rejvíz neuspejú, pretože prehliadnu niečo, čo je mierne skryté,“ dodal.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Viliam Dobiáš (vpravo). Foto – archív V. D.

VILIAM DOBIÁŠ (nar. 1950) pracuje v záchrannej službe desiatky rokov. Pôsobí na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, je prezidentom Slovenského Červeného kríža. Na súťaži posádok zdravotných záchranných služieb Rallye Rejvíz je hlavným rozhodcom medzinárodnej sekcie. Je držiteľom Národnej ceny SR za celoživotný prínos pre záchranárstvo. Je autorom viacerých kníh o urgentnej medicíne a záchrannej službe. 

„Nie je to len o tom, že stratia body, lebo neurobili zdanlivo zbytočné vyšetrenie, ktoré by ich podľa ich mienky zdržiavalo. Oni môžu mať pravdu vo veľkom počte rutinných prípadov, ale potom je určité percento prípadov, ktoré pokazia, lebo sa automaticky spoľahli na intuíciu, ktorá ich zviedla na falošnú stopu,“ vysvetľuje Gurňáková.

Najviac uspeli posádky, ktoré sa súťaží zúčastnili opakovane. Ich členovia neboli nováčikovia ani úplní matadori. Tí prví nemajú ešte dostatok skúseností, kým u tých druhých, naopak, hrozí, že upadnú do rutín a príliš sa spoľahnú na svoju intuíciu, takže niečo prehliadnu.

Chýba im pravidelná spätná väzba

Gurňáková hovorí, že súťaž Rallye Rejvíz predstavuje pre posádky najlepšiu dostupnú formu spätnej väzby. V praxi narážajú záchranári na blok v podobe zákona o ochrane osobných údajov.

O tom, či postupovali správne, sa nedozvedia, lebo k informáciám o pacientovi sa často nedostanú. „Záchranári odovzdajú pacienta v nemocnici a už sa nedozvedia, čo sa s ním stalo. Čiže oni môžu tridsať rokov robiť svoju prácu, ale nemajú pravidelnú spätnú väzbu o tom, kedy sa mýlia. A potom sú si veľmi istí, lebo ‚všetko som už videl, všetko mi je jasné‘, a len málokedy sa dozvedia, že robia aj chyby.“

Napriek tomu podľa Dobiáša panuje 80- až 90-percentná zhoda medzi diagnózami, ktoré spravia záchranári, a diagnózami, s ktorými prepustia pacienta z nemocnice. Vyplýva to z interného prieskumu, ktorý si robili.

„Ak nenastane úplná zhoda, sú to väčšinou drobnosti. Dovezieme pacienta, má zlomeniny dolných končatín a otras mozgu a na röntgene sa zistí, že má zlomenú aj lopatku.

V zahraničí to robia tak, že časť roka pracujú záchranári v sanitke a časť roka robia na urgentnom príjme v nemocnici. Tam vidia, aké prípady ich kolegovia privážajú a ako sa liečia. Nejakú spätnú väzbu majú. U nás to funguje tak, že sa v nemocnici môžu opýtať, prečo ste postupovali takto a nie inak. Je tam takýto druh spätnej väzby,“ povedal záchranár.

Otázkou je, ako často ho záchranári využívajú, dopĺňa Gurňáková.

_MG_7775
Rallye Rejvíz. Foto – Archív J. G.
PK5_6887
Rallye Rejvíz. Foto – Archív J. G.

Nemajú psychologickú pomoc

Na Slovensku je dvanásť poskytovateľov záchrannej služby, z toho piati najväčší pokrývajú asi 85 percent posádok (dvaja poskytovatelia sú štátni). Podľa informácií Gurňákovej iba u jedného z poskytovateľov je záchranárom k dispozícii profesionálna pomoc psychológa.

„V Česku funguje takzvaný ‚peer systém‘. Ide o systém podpory od kolegov záchranárov, takzvaných ‚peerov‘, ktorí majú školenie z psycho-sociálnej podpory. Možnosť porozprávať sa s kolegom je lepšia ako s psychológom, pokiaľ kolega vie, ako má počúvať. ‚Peeri‘ majú väčšiu dôveru, lebo vedia, ako to v tejto práci chodí,“ hovorí o psychologickej podpore záchranárov odborníčka.

„V Česku to už smeruje k tomu, že ak sa váš šéf dozvie, že ste boli na akcii, ktorá je pre vás ako záchranára potenciálne riziková, môže vás odvolať zo služby. Aj proti vašej vôli,“ vraví psychologička z SAV.

„Je to minimum, čo môže spraviť – ak šiel záchranár k nehode, kde videl umierať svoju sesternicu, tak ho nepošlú o hodinu neskôr zasahovať inam. Dôležité je to nielen pre psychické zotavenie zasiahnutého záchranára, ale najmä ako prevencia chýb, ktorých by sa pod vplyvom nedostatočne spracovaného stresu mohol dopustiť v ďalších výjazdoch,“ dodáva Gurňáková.

Dobiáš pre Denník N povedal, že na Slovensku sú vyškolení dvaja, možno traja „peeri“. „Ako to robíme my? Tak, že cestou z komplikovanej adresy sa navzájom vyrozprávame.“

Teraz najčítanejšie