Procházka ako odstrašujúci príklad

V ponovembrovej slovenskej politike zrejme neexistoval človek, ktorý by cestu od veľkej nádeje po terč výsmechu až opovrhnutia absolvoval tak rýchlo ako Radoslav Procházka. Tomu sa podarila vskutku nevídaná vec: po šiestich rokoch vo vysokej politike, keď v prezidentských voľbách v roku 2014 vystúpil na svoj politický vrchol a založil stranu, nastal hlboký pád charakterizovaný „komunikačnou nemotornosťou“, založením i rozpadom strany, obrovským prepadom popularity a obrovským dlhom.

Bez ohľadu na to, ako to dopadne s jeho kandidatúrou na post európskeho sudcu, je zjavné, že v politike skončil. Stopa, ktorú v nej zanechal, nie je vzhľadom na ambície a očakávania hlboká, no ako odstrašujúci príklad môže slúžiť ešte dlho.

Úmysel a výsledok

Je to možno nespravodlivé, ale čo viac uviazne v pamäti: Procházkove jasné slová o tom, že ľudia by mali za svoje dane dostávať od štátu primeranú protihodnotu, alebo video, kde „podporil“ Andreja Kisku do druhého kola prezidentských volieb? Rozumné vety o zanedbaných regiónoch alebo situácia, keď novinárke pri diktovaní odpovede opravuje čiarky? Heslá o kompetencii, mandáte a službe alebo detinské vykrúcanie, čo robil deň po voľbách na úrade vlády?

Na jednej strane tu máme jasné pomenovanie základných problémov vzťahu občan – štát či precízne sformulovanú predstavu o tom, čo by vlastne malo byť cieľom politiky, na druhej strane správanie, ktoré budí nedôveru a vylučuje možnosť dlhodobej spolupráce, a neschopnosť či neochotu zmeniť ho. Výsledkom nie je len politická tragédia jedného človeka, ale zase o niečo menšia dôvera voličov k „tým hore“. To je však presný opak toho, čo bolo pôvodným plánom. A presne to je na Procházkovej politickej kariére to najodstrašujúcejšie.

Prečo práve ja?

Vráťme sa však o niekoľko rokov späť, do obdobia, keď mladý právnik, docent, absolvent Yale Law School a autor odborných i publicistických článkov čoraz viac prenikal do povedomia slovenskej verejnosti.

Dostáva priestor v novinách aj televíziách, kde ho pomerne často oslovujú ako odborníka na ústavné právo, poradcu Ústavného súdu. Píše aj vlastné články a postupne sa z neho v dobrom zmysle slova stáva autorita.

V roku 2005 mu vychádza kniha Dobrá vôľa, spravodlivý rozum, v ktorej rozoberá otázku, či je výklad ústavy viazaný len textom základného zákona alebo je prípustná aj morálna intuícia arbitra.

O štyri roky neskôr je na svete laickej verejnosti prístupnejšia kniha Mak proti Gatsbymu, kde Procházka zúročil znalosti slovenského i amerického právneho systému v otázke zodpovednosti za škodu. Slovenské „prečo sa to stalo práve nám“ tu veľmi sympatickým spôsobom dáva do protikladu s americkým „kto za to môže“.

Nič čudné

To už mal Procházka za sebou zastupovanie Slovenska pred Súdnym dvorom EÚ v rokoch 2004 – 2006 a od roku 2007 bol členom predsedníctva Slovenskej advokátskej komory. A na Trnavskej univerzite viedol už od roku 2001 katedru teórie práva.

Po všetkých stránkach úspešného právnika však zlákala politika. Presnejšie, priviedol ho do nej Daniel Lipšic a v tom čase to vyzeralo ako dobrý nápad. A nebolo na tom ani nič čudné: Procházka ešte ako študent vstúpil ku kresťansko-demokratickým mládežníkom.

Keď Procházka v roku 2010 kandidoval za Kresťansko-demokratické hnutie, spolu s Lipšicom a Janou Žitňanskou viedli aj vlastnú kampaň, v rámci ktorej napríklad navštevovali obývačky voličov. Pomohlo to a Procházka sa prekrúžkoval z dvadsiateho na deviate miesto.

Vo volebnom roku vyšla Procházkovi ďalšia kniha Štekajúca karavána. V nej nielenže zhrnul svoju dovtedajšiu publicistiku, ale taktiež ukázal, že sa dokáže pohybovať v rôznych prostrediach – v liberálnom i v konzervatívnom – a prinajmenšom sa snaží písať nielen odborne, ale aj ľudovým jazykom.

Prečítajte si

Procházka: Náš program nikdy nebol Smrť smerákom

Stále vyššie

Ľudia, ktorí mu boli blízko už v tom čase, spomínali jednu jeho nepríjemnú vlastnosť. V lepšom prípade to pomenúvali ako schopnosť trvať na názore, s ktorým sám nesúhlasil, len aby bol zaujímavejší. V horšom ako schopnosť klamať aj pri tých najbanálnejších veciach. To však nič nemenilo na jeho stále rastúcej popularite a reputácii.

V parlamente sa stal takmer prirodzene predsedom ústavnoprávneho výboru. Z tejto funkcie napríklad významne ovplyvnil voľbu generálneho prokurátora a zapamätaniahodná bola aj jeho emocionálna obhajoba eurovalu, keď napríklad tvrdil, že Robert Fico a Richard Sulík hrajú so Slovenskom ruskú ruletu, kto vydrží dlhšie nehlasovať za.

Výsledkom rulety boli predčasné voľby v roku 2012. Procházka – podobne ako Lipšic a Žitňanská – opäť kandidoval za KDH a tentoraz vďaka Lipšicovi už z desiateho miesta. A opäť si polepšil – voliči ho prekrúžkovali na štvrté miesto. Len v parlamente, ktorý prevalcovali smeráci, sa mu ušlo iba podpredsednícke kreslo v ústavnoprávnom výbore.

Veľký zámer

O tom, že v jeho strane je dusno, svedčil už tesne po voľbách detinský spor medzi Lipšicom a predsedom Jánom Figeľom o to, kto vlastne získal viac preferenčných hlasov. Definitívna bodka prišla v lete, keď Lipšic a Žitňanská z hnutia odišli a založili Novu.

Procházka však v KDH ostal. Hovoril o tom, že nebude Lipšicovým nosičom vody, dvojkou či asistentom. Dalo sa v tom v lepšom prípade postrehnúť vedomie vlastných schopností či prirodzená snaha o osamostatnenie. No aj nevďak či nelojalita, o čom hovorí historka, ako sa pri rozhovore o odchode Procházka v jednej chvíli postavil, že si musí odskočiť, a viac sa už nevrátil.

Nech je, ako chce, len niekoľko mesiacov po Lipšicovom odchode sa do sporu s vedením strany dostal aj samotný Procházka. Dôvodom bola jeho programová platforma Alfa zhrnutá v knižočke Silná spoločnosť, jednoduchý štát.

V porovnaní s veľkosťou brožúrky i platformy bol Procházkov zámer obrovský. Nehovoril o ničom menšom ako o zmene, ktorú táto krajina aj pravica potrebujú, o spoločenskej zmluve, ktorá si vyžaduje širšiu mobilizáciu, či o tom, že by sa podstatná časť Alfy mala stať základom programu pravice do ďalších volieb. (Napokon, ešte v novembri minulého roka hovoril o spoločnom súdržnom pravicovom klube.)

Vrchol a zlom

Reakcia v KDH i v ostatných pravicových stranách sa na rozdiel od mediálnej odozvy pohybovala medzi rozpakmi, údivom a jasným odmietnutím. Vo februári 2013 nasledoval Procházkov odchod z hnutia a založenie občianskeho združenia Alfa, ktoré sa vraj nemalo premeniť na politickú stranu.

V tom čase sa už niekoľko mesiacov špekulovalo, že sa chce Procházka dostať do Prezidentského paláca. V novembri 2012 to ešte označil za špekulácie, no po odchode z KDH kandidatúru oficiálne ohlásil. Najprv chcel kandidovať ako stranícky nominant, ale v lete už zbieral podpisy občanov. Podarilo sa mu to lepšie ako stretnutia tvárou v tvár na mítingoch.

Prečítajte si

Ako vyzerá Sieť zvnútra a ako sa vyrovnáva s chybami Procházku (profil strany)

Prezidentské voľby v marci 2014 znamenali pre Procházkovu kariéru zlom. Na jednej strane získal viac ako 400-tisíc hlasov, čo mu poskytovalo veľkú vzpruhu do budúcnosti. No voľby ukázali aj na ďalšie problematické vlastnosti tohto politika, napríklad na nedostatok pokory, ktorý mu vyčítala aj expremiérka Iveta Radičová.

Populárnymi sa stali videá, ktoré zachytávali jeho čudné správanie: napríklad zjavnú spokojnosť, keď za svoje najlepšie vlastnosti označil schopnosť rýchlo odpúšťať, bojovnosť a vrúcnosť srdca, či neochotu vysloviť podporu Andrejovi Kiskovi na tlačovke, na ktorej sa pred druhým kolom voľby čakalo, že tak spraví.

A neskôr pribudla aj zvuková nahrávka, kde sa s Igorom Matovičom baví o výdavkoch na kampaň, z kontextu ktorej jasne vyplynulo, že niečo by sa mohlo platiť aj neoficiálne, či video, kde sa okázalo čudoval, že ho po rezignácii na poslanecký post čakali novinári.

Problémy od začiatku

Od prvého kola volieb neprešli ani tri týždne a Procházka spolu s Miroslavom Beblavým, ktorý odišiel z SDKÚ, a s Andrejom Hrnčiarom, ktorý opustil Most, ohlásil vznik strany Sieť. Ani v tomto prípade nemal problémy so zberom podpisov.

A ani s týmto projektom nemal malé ambície. O sebe začal rozprávať ako o gazdovi pravice a o strane ako o nástupkyni SDKÚ v role najsilnejšej pravicovej strany. Za pravdu mu dávali aj prieskumy verejnej mienky v nasledujúcich mesiacoch. Od mája 2014 až do februára 2016 sa preferencie Siete pohybovali niekde medzi 10 až 17 percentami, čo aspoň spočiatku vyvolávalo nádej, že nastane efekt snehovej gule, keď sa preferenčne najsilnejšia opozičná strana vymaní z pásma stredne veľkých strán a bude reálnou konkurenciou Smeru.

Video: Procházka pred voľbami: Nechcem pásť mačky

Aj samotné zakladanie strany, do ktorej sa hlásili aj profesionáli z regiónov či think-tank Alfa, vzbudzovali dojem, že nepôjde o ďalšiu partaj na jedno použitie.

No postupne sa začali vŕšiť aj problémy. Predseda musel stále odpovedať na otázky o neprehľadnom financovaní prezidentskej kampane. Aj tu sa ukázal jeho zvláštny postoj k spolupracovníkom, keď vyhlásil, ako za nezrovnalosti „zhulákal chalanov.“

K tomu po čase pribudli otázky, ako je financovaná kampaň Siete, aká veľká je pôžička od banky a ako bolo možné takú pôžičku získať za Procházkov majetok a za prísľub dobrého volebného výsledku.

A problémy nastali aj v personálnej oblasti, keď spoluprácu so Sieťou ukončil Ján Orlovský, Martin Dubéci a napokon aj Radovan Choleva.

Už len dole

Posledné mesiace pred voľbami však ľudia z kandidátky vystupovali  jednotne, a hoci preferencie neboli tak vysoko ako v lete 2014, na nový subjekt boli stále slušné, podobne, ako bol slušne zostavený stranícky program.

Len predseda dával najavo, že sa veľmi nezmenil. Raz rozprával o tom, že je autenticky hnedý, inokedy, že si vie predstaviť spoluprácu so Smerom, hoci to dva dni predtým vylúčil.

A potom prišla studená sprcha v podobe volebných výsledkov, ktoré ukázali, že strana len tesne preliezla do parlamentu. Viditeľne zronený Procházka sa v nedeľných povolebných debatách nezmohol na viac než na opakovanie tézy o protischránkovom zákone. Ešte v ten večer sa však na úrade vlády stretol minimálne s Robertom Kaliňákom.

Nasledovalo staré známe vykrúcanie sa, prudká otočka strany vo vyjednávaní o zostavení vlády, zdravotné problémy predsedu, odchod troch poslancov na čele s Miroslavom Beblavým, čo strane zabránilo vytvoriť si klub, odchod ďalších straníkov, obvinenia zo zrady, silené úsmevy s koaličnými partnermi a zisk ministerstva dopravy, jediného, ktoré sa Sieti ušlo. Aj tento „úspech“ však vzbudil špekulácie, že rezort a jeho obsadenie sú pre Sieť dôležité najmä ako zdroj financovania.

Posledné dejstvo Procházkovej politickej kariéry sa spája s jeho piatimi straníckymi „rebelmi“ a so snemom, kde sa vedenia strany ujal „krízový manažér“ Roman Brecely.

Memento

Znie to kruto, ale Radoslavovi Procházkovi sa podarila nevídaná vec. Za dva roky od prezidentských volieb dokázal založiť nádejnú stranu, ktorá sa však takmer nedostala do parlamentu. Za necelý týždeň sa mu rozpadol ešte nenarodený poslanecký klub. Za ďalších pár mesiacov sa zvyšok rozhádal a Procházka skončil ako predseda.

Video: Procházkov koniec na sneme

Keď teraz odíde z parlamentu do Luxemburgu, koalícia zrejme príde o jeden hlas. No a stranu má v rukách iný človek než ten, ktorý stále ručí za jej pôžičku.

Nie je to len Procházkova vina, no aj tak sa jeho pôsobenie stane mementom pre tých, čo chcú niečo nové založiť, tých, čo by tam chceli vstúpiť, i pre tých, ktorí by to radi volili.