Denník N

Blahová z SaS: Na Galkovom mieste by som vo vyjadreniach brzdila, ale chápem ho

Poslankyňa SaS Natália Blahová. Foto – archív N. B.
Poslankyňa SaS Natália Blahová. Foto – archív N. B.

Smer už melie z posledného, tvrdí poslankyňa SaS Natália Blahová.

NATÁLIA BLAHOVÁ sa narodila v roku 1974 v Trnave, má bakalársky titul z Pedagogickej fakulty UKF v Nitre a magisterský z Pedagogickej fakulty UK v Bratislave. Pracovala ako učiteľka a vychovávateľka. Od roku 2006 pôsobila ako sociálna poradkyňa v Asociácii náhradných rodín a ako externá spolupracovníčka občianskeho združenia Návrat. V rokoch 2010 až 2012 bola poslankyňou parlamentu za SaS, po voľbách v roku 2016 sa ňou stala opäť, naďalej pôsobí ako sociálna poradkyňa, prevádzkuje detské centrum. Je víťazkou Novinárskej ceny za rok 2008 v kategórii Najlepší článok na blogu. Je vydatá, má tri deti, z nich jedno adoptované, žije v Zavare.

Týždeň predtým, než sa zverejnilo, že v roku 2010 kandidujete do parlamentu za SaS, ste mne aj ďalším známym tvrdili, že to určite neurobíte. Čo sa potom stalo?

Richard Sulík ma prehováral trikrát. Keď s kolegami založil stranu, oslovil ma, aby som pomohla s programom v sociálnej oblasti a rodinnej politike. Súhlasila som, potom som však zaspätkovala.

Dôvod?

Bála som sa, že politická značka, ktorú mi vytlačia na čelo, bude nezmazateľná. Strach som mala aj preto, že som tých ľudí dostatočne nepoznala. Nakoniec som privolila, že budem na kandidátke, ale nie v strane.

Netušila som pritom, že šanca dostať sa do parlamentu je taká vysoká. Do SaS som nakoniec vstúpila oveľa neskôr, keď som tých ľudí spoznala. Už som nepochybovala, že robím dobre.

Báli ste sa politickej nálepky, dnes ju máte.

To je síce pravda, v tejto pozícii však môžem urobiť oveľa viac ako ktorýkoľvek nestranný človek. Moje možnosti sú v porovnaní s ním neporovnateľné.

Roky ste sa profilovali v sociálnej sfére. Je to však oblasť, na ktorú SaS nedáva akcent. Aj Jozef Mihál priznal, že o sociálnych službách hovoríte málo. Nemrzí vás, že sa tlačí najmä ekonomická agenda a ostatné vyzerajú ako trpené prívesky? Pripomínam, že v názve strany máte aj slovo solidarita.

Sloboda a solidarita nie je jednoliata línia. Máme ľudí z rôznych oblastí, žiadna generálna línia neexistuje. Ide len o to, ako silno si každý z nás presadzuje svoju agendu.

Ak prídem s nejakou témou a chcem, aby bola tlačovka, nik mi v tom nebráni. Je to teda len otázka toho, či človek, ktorý je nositeľom danej témy, je aj dostatočne aktívny.

Váš názor zrejme vznikol z pohľadu na predsedu, ktorý stranu navonok reprezentuje najviac. A faktom je, že on je orientovaný práve na ekonomické veci.

Strana sa rozhodla, že v kampani uprednostní ekonomické témy. To, čomu dáva prednosť, bolo zjavné aj z prvých miest na kandidátke.

Súvisí to s názorom Richarda Sulíka, že ak bude fungovať ekonomika štátu, bude aj na sociálne a ďalšie veci. Taký je jeho pohľad, jednoducho si myslí, že ostatné veci sa naštartujú, keď bude štát ekonomicky v poriadku.

Citujem Mihála: „SaS dnes stojí na silnom ekonomickom pilieri, ale ten je fakticky jediný… Ak chceme ašpirovať na skutočného lídra opozície a chceme dať skutočne slušnú ponuku stredopravým voličom, ekonomický imidž strany, ktorý jej dáva Sulík, nestačí… Je jasné, že v prvom rade hovorím o zdravotníctve a školstve. Najmä pri zdravotníctve si musíme priznať, že z pohľadu osobností sme na tom slabšie.“

Máme ich niekoľko, kým však nie sú v parlamente, ťažko sa dostávajú do povedomia.

Skúste teda povedať mená vašich odborníkov na zdravotníctvo.

Napríklad Peter Kalist. Vo výbore je Jana Cigániková.

Tá je známa inými vecami než zdravotníctvo.

Pre zdravotníctvo je tímlídrom Peter Osuský, pravdou však je, že ten sa venuje skôr politickým veciam.

Keď tak premýšľam, tým zdravotníctvom ste asi udreli klinček po hlave, súvisí to však aj s tým, aká výrazná osobnosť je tímlídrom danej časti programu. Je len na ňom, čo prináša, koľko má invencie, koľko svojho času do témy vkladá.

Čiže ak o Kalistovi nepočuť, nie je to preto, že by SaS zdravotníctvo nezaujímalo alebo mu v tom niekto bránil, ale preto, že on sám nie je dostatočne aktívny?

Áno. A hlavne, tímlídrom pre zdravotníctvo je Osuský. Na druhej strane, čakávať, že každá strana bude mať rovnako kvalitne pokryté všetky odbory, môžeme akurát od Smeru, ktorý má takú členskú základňu a v parlamente také vysoké zastúpenie, že si to môže dovoliť. My si nemusíme trúfať na všetko, teda pokryť každú oblasť tak, aby sme v nej boli lídrami.

Koľko vám dala strana na predvolebnú kampaň?

Nič. Manžel mi dal tuším 200 eur, ktoré som minula na reklamy na Facebooku.

Nenapovedá aj toto, že stranu vaša agenda až tak nezaujíma?

Rozumiem otázke, ale všetci na kandidátke sme vopred vedeli, že strana ide do volieb s ekonomickou agendou vrátane toho, kto budú jej nositelia.

Lucia Nicholsonová, Martin Poliačik a vy ste z toho neboli smutní?

Lucia s Martinom z toho boli smutní, ja som to prijala ako fakt, lebo komunikovať vo voľbách všetko sa nedá. Stanovili sa pravidlá, všetci sme ich prijali a dodržali.

Z pôvodnej SaS odišlo viac ľudí – Miškov, Krajcer, Kollár či Chren. Nemrzí vás, že medzi nimi boli aj odborníci a poctiví ľudia ako Kamil Krnáč?

Neviem, či by ste medzi odídencami našli ešte aspoň jedného, ktorého by ste vyzdvihli ako Kamila. Ten mnohých prekvapil. Pri ostatných menách však naozaj nemám pocit, že by mi ich odchodu bolo ľúto.

Predpokladám, že Miškova, Krajcera či Kollára mal za odborníkov samotný Sulík, inak by s nimi nezakladal stranu a nedal im taký priestor.

Asi áno, neviem však, či šlo naozaj o odborníkov alebo o vojnu ostrých lakťov. O Kollárovi ako odborníkovi niet pochýb, Krajcera však ako odborníka určite nebral. Veru neviem, v akej odbornosti by sa blysol.

Prišiel z televízie. Ak nebol odborník, prečo ste mu dali post ministra kultúry?

Predpokladalo sa, že keď prišiel z oblasti kultúry, tak to zvládne. A Miškov? Myslím, že som zaujatá, ak sa vyjadrujem k týmto ľuďom. Úprimne hovorím, za nikým z nich mi nie je ľúto, lebo odkedy odišli, atmosféra v strane je úplne iná.

Dovtedy to často bola vojna ostrých lakťov. Ako sa zbalili, nastala priateľská atmosféra a rozprávame sa normálne, nik na nikoho nekuje zákulisné podrazy. Konflikty sa riešia slušne a bez zákopových vojen. Strane sa uľavilo, hoci vtedy to vyzeralo dramaticky a stálo nás to aj preferencie.

Pripúšťate, že odídenci z SaS mali pri kritike Sulíkovej línie vedenia strany aspoň v niečom pravdu?

Nie. Riešili len vlastné záujmy, nie stranu. Keby chceli riešiť problémy, robili by to konštruktívne, nie zákerne. Do SaS sa dokonca pokúšajú kopať doteraz. Podľa mňa sú to ľudia so zadaním. Nezáleží im na tom, koľko sami uhrajú percent, idú len podľa zadania.

Aké zadanie majú? A od koho? Od Smeru?

Neviem to potvrdiť ani vyvrátiť, určite je však niečo v pozadí.

Boli inštruovaní a platení za to, aby ubrali percentá SaS?

Keby som to vedela na sto percent, tak poviem áno. Faktom je, že taký dojem vytvárajú dlhodobo. Na to, ako zle dopadli v posledných voľbách, je neuveriteľné, že ich kopance do SaS neustávajú. Z toho vyplýva, že už to nie je politický boj, ale zadanie odinakadiaľ.

Martin Chren, jeden z odídencov, tvrdí, že jedným z dôvodov štiepenia SaS boli stretnutia Sulíka s Kotlebom. Citujem ho: „Stretávali sa, vedel o tom úzky okruh členov vedenia SaS, bol z toho veľký konflikt v roku 2011, jeden z našich zásadných hodnotových rozporov a dôvodov nášho rozchodu.“

Chren sa len povozil na mediálnej vlne. Keď sa otvorila téma Kotleba, chcel si prihriať polievku a kopnúť si. Vidíte predsa, že páni so zadaním s týmito vecami vychádzajú na svetlo až po rokoch.

Je zaujímavé, že Chren v strane nikdy neformuloval takýto problém. Tí ľudia sú takí nedôveryhodní v tom, čo robia a čo hovoria, až z toho jasne vychádza, že chcú len škodiť.

Pripusťme váš pohľad, že Skok mal od niekoho peniaze a zadanie zraziť percentá SaS. Lenže s kritikou Sulíka táto skupina začala ešte v SaS, keď nemohla vedieť, že Kollár prehrá boj o post predsedu.

Kollára iba využili na to, aby ho vystrčili ako dôveryhodného človeka, za ktorého by boli ochotní hlasovať členovia strany. Potom ich v skupinkách obchádzali ako nejakí obchodníci s hrncami Zepter.

Už vtedy sa dalo vidieť, že sa deje čosi veľmi čudné. Ak dnes argumentujú, že odišli pre Kotlebu a podobné hlúposti, zavádzajú. To im napadlo až teraz? Ich jediným úmyslom v skutočnosti bolo prevziať stranu a hotovo.

Že Miškov vytiahol opakované stretávanie sa Sulíka s Kotlebom účelovo, niet pochýb. Na druhej strane Miškov tú stranu so Sulíkom zakladal. Ako máme vedieť, ktorý zakladateľ klame? A prečo veríte Sulíkovi, že to bolo len raz?

Lebo Sulík to vysvetlil presvedčivo a dôveryhodne. Navyše o tom, že sa s Kotlebom stretol, som vedela aj ja. Pýtala som sa ho, prečo to urobil, odpovedal mi, že chcel vedieť o jeho programe.

Bolo to ich prvé aj posledné stretnutie, teda nič valné, Sulík jednoducho pred voľbami skúmal politickú scénu. Miškovove slová sú účelové a nedôveryhodné, bol to len ďalší z jeho zákerných krokov.

Poslankyňa SaS Natália Blahová. Foto – archív N. B.
Poslankyňa SaS Natália Blahová. Foto – archív N. B.

Je Kotleba fašista?

Áno.

Sulík stretnutie s ním vysvetľoval tak, že skúmal, či má Kotleba stratégiu, ktorá by SNS stlačila pod päť percent. Je toto ospravedlniteľný dôvod na stretnutie s fašistom?

Nie je. Ak sa s ním však stretol a vyhodnotil to tak, že stačilo, je to o. k. Ak sa vedel poučiť, že tadiaľto cesta nevedie, je to v poriadku.

Lenže my práve nevieme, či sa poučil. Čo ak iba zistil, že Kotleba je mu nanič?

Ak je niekto demokrat, tak práve Sulík. Môžem to povedať bez mihnutia oka. A ak niečo demokrat neznáša, tak je to fašizmus. Títo dvaja ľudia si jednoducho nemajú čo povedať.

Kotleba sa k stretávaniu dodnes nevyjadril. Nedrží Sulíka v hrsti?

Nie. Mlčí len preto, že chce byť zaujímavý. Je rád centrom pozornosti. Jeho ľudia od príchodu do parlamentu nič neurobili, zaslúžili si však toľko mediálnej pozornosti, až sa pýtam, či to nie je na škodu veci.

Ak sa do parlamentu dostanú fašisti, médiá o tom musia písať rovnako, ako keď tam jeden z nich príde so zbraňou. Ak obsadia vlaky hliadkami, médiá to nemôžu ignorovať, musia písať o rizikách a poukázať na nečinnosť polície aj železníc. Musia sa pozrieť aj na program strany a pripomínať kriminálnu minulosť či fašizmus tých bláznov.

To mi je jasné, je to správne. Úplná ostrakizácia by znamenala, že z nich urobíme martýrov. Preto nesúhlasím ani s názorom, že keď hovoria v parlamente, treba opustiť sálu. Naopak, treba ich vždy vecne konfrontovať a neustále im dokazovať, že tárajú nezmysly.

Myslíte si, že má zmysel ísť do televíznej debaty s ľuďmi ako Mazurek či Krupa?

Myslím si, že má. Už len preto, aby ste ukázali, že na niektoré otázky nemajú odpovede. Konfrontácia je dôležitá, inak im prenecháte možnosť vytvárania hmly, do ktorej sa zmestí obdiv, nadšenie a neviem, čo všetko si do nich ešte pospolitý ľud projektuje. Ak ich ukážete v pravom svetle, ľudia pochopia, že sú vyprázdnení a že kráľ je nahý.

Tak to, žiaľ, nefunguje. Aj Kaliňák s Ficom pred kamerami klamú. Ich lži boli opakovane vyvrátené, na ich preferenciách sa to však roky neodráža. Navyše oni aj kotlebovci v diskusii sú vždy vo výhode práve tým, že manipulujú, odbiehajú od témy a tárajú populistické nezmysly. Prebiť to racionálnymi argumentmi je prakticky nemožné, veľká časť spoločnosti na ne nereflektuje.

Nezabúdajme, že kotlebovci majú jednu smolu – nik medzi nimi nie je zdatný rétor, aby dokázal ľudí aspoň „oblbnúť“, keď už nie presvedčiť. Mnohí ľudia navyše nikdy nemali možnosť zažiť Kotlebu a jeho prednes, prípadne prednes jeho kolegov naživo.

Ich dnešné deväťpercentné preferencie tvoria akurát tak zotrvačné protestné hlasy tých, čo už nevedia, komu dať hlas. Keby Kotlebu videli a počuli naživo kdesi na námestí, odvrátili by sa od neho, lebo nemá žiadne vízie a nevie rozprávať k veci. ĽSNS žije iba z chiméry, ktorá sa okolo nej vytvorila.

Vraveli ste, že Sulík sa zo stretnutia s Kotlebom poučil. Asi nie veľmi, keďže neskôr sa stretol s Kočnerom.

Sulík je veľmi dôverčivý. Šancu dá každému, až kým ho nesklame. Stretnutie s Kočnerom bola tiež len obdoba jeho mapovania politického sveta, kde sa opäť výrazne popálil. Vtedy mi ho však bolo až ľúto.

Dôvod?

To, čo nasledovalo, si absolútne nezaslúžil. Nastal obrovský a neadekvátny masaker. Keby vtedy nevznikla taká šialená mediálna masáž, možno sa na neho za Sasanku nahnevám aj ja, takto som však stála na jeho strane, nepovedala mu ani pol slova a ľutovala som ho. Takú hanu si fakt nezaslúžil.

S Kotlebom sa stretol buď koncom roka 2009, alebo začiatkom roka 2010. Vtedy už každý vedel, čo je Kotleba zač. Prejavoval sa ešte horšie ako dnes, keď imituje „slušáka“ v saku, sprevádzali ho fakle a uniformy. Musel vedieť aj to, kto je Kočner, roky sa pohyboval v biznise. Nie je to dôkaz, že mu fatálne chýba schopnosť rozlišovať, čo je za čiarou? V nestretávaní sa s fašistom či s človekom z mafiánskych zoznamov by mal mať jasno, nie?

Isto, uňho však zafungovala racionálna stránka, ktorá hrá prím. Chcel vedieť nejakú informáciu z prvej ruky, tak sa postavil, šiel a nerozmýšľal, aké to bude mať následky.

Teraz si predstavte, že človek, ktorý nerozmýšľa nad následkami, riadi štát.

Štát by riadil v racionálnej rovine. Vtedy by sa nám práve uľahčilo, lebo by sme do riadenia štátu neťahali kadejaké veci, ktorí tam nepatria – rodinkárstvo či dohadzovanie kšeftov kamarátom. Uňho by to bolo vďaka racionálnej rovine vylúčené.

Prečo strana rezignovala na témy, na ktorých kedysi stavala? Mám na mysli odluku cirkvi od štátu, registrované partnerstvá a dekriminalizáciu marihuany. Pochopili ste, že tadiaľto cesta k percentám nevedie?

Nie. Ak bude šanca na úspech takých zmien, po týchto témach pôjdeme, určite sme ich nenechali len tak. Že ich teraz nedávame do popredia, neznamená, že sme ich opustili. Teraz ani nerezonujú, spoločnosť si ich nepýta. Máme množstvo závažnejších problémov.

Registrované partnerstvá nikdy nebudú celospoločenskou objednávkou, lebo sa netýkajú väčšiny. Niekoľkopercentnej menšine však chýbajú rovnako ako pred voľbami v roku 2010.

Do tejto agendy pôjdeme plnou silou, má však zmysel opierať sa do toho v súčasnom stave, keď nám v parlamente nič neprejde? V programe to máme stále.

Na danú agendu ste predsa rezignovali, aj keď ste vládli s Ivetou Radičovou.

Áno, nebola to však rezignácia, ale reakcia na momentálny stav. V takýchto otázkach by sme však už v budúcnosti neupúšťali. Vtedy sme boli v koalícii prvýkrát a chýbali nám dostatočné vyjednávacie schopnosti. Dnes ich máme. Vtedy to teda bola daň začiatočníkov, keďže šikovnejší a skúsenejší vedeli, ako nás obabrať.

Čiže v koalícii už túto agendu nevymeníte za nič? Budete trvať na tom, aby bola v programovom vyhlásení vlády?

Za seba hovorím, že áno.

Čiže za stranu to garantovať neviete.

Nemám poverenie čokoľvek garantovať za stranu.

Predstavme si, že by sa po posledných voľbách naozaj črtala koalícia SaS, SNS, OľaNO, Most a Sieť s podporou Sme rodina. Kollárovci, SNS a viacerí z OľaNO by však registrované partnerstvá nikdy nepodporili. Ak by ste neboli ochotní ustúpiť, koalícia by nevznikla.

Je to aj otázka toho, ako veľmi by chceli vládnuť oni, teda vec politickej diplomacie, ktorú už máme trochu zvládnutú. Keby chceli vládnuť, tiež by museli upustiť od niektorých svojich vecí. O tom je vyjednávanie.

Vážne si myslíte, že by ste dokázali presvedčiť Danka, Kollára a Matoviča, aby hlasovali za registrované partnerstvá?

V nejakej podobe. Ide o to, aby sa urobil ústretový krok a aby sme zároveň neupustili od dôležitých vecí, ktoré chceme. Už sme natoľko zdatní, že by sme to zvládli.

Čo si myslíte o Borisovi Kollárovi vzhľadom na jeho minulosť a styky s mafiánmi, vzhľadom na to, ako komunikuje cez Facebook nielen tému utečencov, či vzhľadom na to, ako uráža vášho poslanca Poliačika? Stále si myslíte, že je to človek, s ktorým sa dá spolupracovať?

Neviem, čo si o ňom mám myslieť. Neviem, ako by to s ním dopadlo. Skôr však verím tomu, že keby vznikla koalícia pod taktovkou SaS, miesto naháňania preferenčných hlasov by Kollár robil niečo užitočné.

Tak ako si však so stranou Sme rodina neviem predstaviť vládu, tak si neviem predstaviť ani to, čo by nastalo, keby sme takú vládu odmietli, hoci by boli podmienky na jej vznik. Vždy musíme dávať na misky váh to, čo by bolo užitočnejšie pre Slovensko.

Krátko po voľbách, v ktorých mala SaS solídne výsledky, ohlásil kandidatúru na predsedu Jozef Mihál. Zvláštny krok, nie?

Áno, bolo to zvláštne. Jozefa som sa na to pýtala, nevedel mi to však interne sformulovať inak, než to formuloval verejne. Svoju úlohu tam zrejme zohrala nejaká osobná animozita, o ktorej my ostatní nevieme.

Sulík zámerne posunul kongres strany tak, aby Mihál nemal na presviedčanie straníkov rok, ale len krátky čas. Zdôvodnil to tým, že nechce, aby médiá rok písali o rozporoch v strane. Mihál sa zrazu stretol so Sulíkom, nasledovala tlačovka a dojímavý súlad medzi oboma s tým, že spoločným nepriateľom je Smer. Zvláštna otočka, nie?

V kontexte, v akom to vnímam ja, to zvláštne nie je. Bol tam nejaký osobný rozpor, ktorý sa potom urovnal. Dnes majú obaja opäť priateľské vzťahy.

Ak vznikne rozpor v strane, logické je najskôr si ho vydiskutovať, nie ohlásiť kandidatúru a hovoriť o chybách Sulíka a strany v médiách. O to čudnejšie vyznela zmena postoja.

Práveže ja som žiadny rozpor v strane nevnímala. Konflikt existoval len medzi nimi dvomi a medzi nimi sa aj rýchlo urovnal.

V strane teda nie sú dve krídla, kde jedno tvorí Mihál, Poliačik a Nicholsonová a druhé Sulík s Galkom?

Skôr existujú priateľstvá. Jedno je medzi Luciou, Jozefom a Martinom, druhé medzi Richardom a Ľubom. To však nie sú krídla. Svojimi vyjadreniami na verejnosti sa síce všetci prikláňajú k tým, čo sú im bližší, to je však v poriadku.

Obsah aj spôsob komunikácie oboch je odlišný. Jedno krídlo je empatické s utečencami a celkovo na sociálnej sieti komunikuje umiernene, druhé je ostré až agresívne, občas pripomínajúce Kollára. Nezainteresovaný by neuhádol, že všetci sú z jednej strany.

Facebook je špecifický. Galko je expresívny človek a vidieť to aj na jeho prejavoch. Je emotívny a také sú aj jeho statusy. Vo vecnej rovine, očistené od emócií, sú však v zásade racionálne.

Keď sa Denník N pýtal Lucie Nicholsonovej, či ako bývalá novinárka nemá problém s tým, že Galko dal ako minister odpočúvať novinárov, odpovedala, že to vnímala veľmi citlivo. Ako to s odstupom rokov vidíte vy?

To, že by dal Galko odpočúvať novinárov, by vám vytkol nielen on sám, ale aj ľudia za to zodpovední. Minister nikoho odpočúvať nedáva, nie je to v jeho kompetencii.

Nicholsonová vtedy odpovedala, že Galko jej tvrdil, že na to mal dôvody. Na ďalšiu otázku, či im aj verí, povedala: „Postavil sa zaňho aj predseda. Hovorili sme o tom a povedal, že mal na to dôvod.“

To tvrdí Lucia. Ja som počula Galka hovoriť, že ako minister nemal žiadnu kompetenciu dávať niekoho odpočúvať.

Viem, ako Galko argumentuje. Vaša poslankyňa však povedala, že Galko na to mal podľa vlastných slov dôvod.

Tiež som sa vtedy jej formulácii čudovala, lebo Galko aj jeho spolupracovníci to už dostatočne objasnili. Z Luciinej formulácie som bola prekvapená, lebo takto reprodukované to znie ako prevzaté z antikampane proti Galkovi, ktorá pred rokmi fičala v médiách.

Galko o Radičovej napísal, že nie je dobrým, ale falošným človekom. Miškov na to reagoval, že asi ju má lepšie prečítanú, prípadne odpočutú. Galko odpísal, že Miškov je veľká, až abnormálna špina. Takto verejne komunikujú bývalí ministri a kolegovia z SaS. Nemal by Galko brzdiť?

Možno mal. Ja by som na jeho mieste brzdila, ale kým kedysi takéto debaty prebiehali len za zatvorenými dverami, dnes sa to deje verejne na Facebooku a voličom to niečo prináša.

A ak sa Miškov vysmieva Galkovi, že odpočúval premiérku, normálne aj ja premýšľam, čo by som človeku s takým zlým kreditom, ktorý si ešte dovolí otvárať ústa, na jeho drzosť odpísala.

Som posledný, kto by sa zastával Miškova, najskôr však Galko napadol Radičovú a ničím to nepodložil. Či bola reakcia Miškova trápnym alebo dobrým pokusom o humor, je irelevantné. Chcem len porozumieť, prečo Galko tak často reaguje emotívne.

Ja ho v tomto chápem.

Je Radičová falošný človek?

Nie, dramatickým spôsobom však nezvládla situáciu. SDKÚ mala na ministerstve obrany svoje kšefty, preto odtiaľ chceli Galka dostať. Podarilo sa im to vďaka premiérke. Situáciu, ktorú nemala prešetrenú, riešila okamžite, čím bolo Galkovi veľmi ublížené.

Práve preto sú jeho prejavy na tému odpočúvanie také expresívne. Prišiel na ministerstvo ako Viktor Čistič, rušil jednu nevýhodnú zmluvu za druhou a niekomu sa to nepáčilo. Premiérka ho potom dala dole, netušiac, do čoho sa nechala namotať. V Galkovi tak ostal pocit ublíženia.

Pripusťme, že tu sa cíti ľudsky dotknutý, a preto na tému odpočúvanie reaguje emotívne. Čo však jeho iné statusy? Jedného novinára nazýva zakukleným smerákom, iných nazval predajnými dievkami, kopol si aj do Markoviča len preto, že si dovolil v rozhovore skritizovať SaS. Človek aby sa už bál slobodne napísať kritiku SaS či Galka, lebo on to okamžite berie ako osobný útok.

On kritiku pripúšťa, len si ju tiež neodoprie, jednoducho nie je ticho. Keď niekto tlačí na mňa a vidím, že si potrebuje kopnúť, nereagujem a nechám ho, možno sa mu uľaví. On si to však nenechá a rovno vyštartuje.

Lenže on si to nenechá ani vtedy, keď ho usvedčia. Keď napísal, že šéfa europarlamentu Schulza nik nevolil, viacerí novinári mu to vyvrátili, za čo si jeden vyslúžil označenie „marginálny skorokomentátor“. Podobne písal o Denníku N, že v predvolebných anketách zámerne oslovuje ľudí, ktorí nevolia SaS, ako keby sme vopred vedeli, kto bude ako voliť. Galko celkovo budí dojem, že novinári nemajú iné na práci, len zámerne škodiť jemu a SaS.

Neviem. V poriadku, s prijímaním kritiky má možno problém. Koľko dostane, toľko dá. Politickejšie či diplomatickejšie by asi bolo nechať sa skritizovať, vynadávať sa doma v pivnici a menej chodiť na Facebook. To by však už nebol on.

Pre spravodlivosť dodám, že aj my novinári vieme byť pekne nedotkliví. Otázne je, či bývalý minister a dvojka v strane potrebuje písať vety typu „Pozdravujem všetkých vás z médií, čo robíte špinavú prácu pre oligarchov a snažíte sa legitimizovať vládu zradcov, ktorá sa uplácala, a démonizovať predsedu SaS a niektorých nás, čelných predstaviteľov SaS, spolu s ním. A je mi úplne jedno, či to robíte za prachy ako predajné dievky alebo preto, že ste len takí blbí. Môžete sa hanbiť – mne osobne je z vás nevoľno.“ V čom je on vlastne iný ako Fico, pre ktorého sme slizké hady či záchodové pavúky?

Všetko má pôvod v minulosti a v tom, že si nespravodlivo zlízal kritiku za veci, s ktorými nič nemal. Veď ja sama som tie staré články proti nemu vnímala ako veľkú nespravodlivosť, bolo mi z toho až do plaču.

Človek sa snaží robiť všetko možné, aby sme sa niekam pohli, ako začínajúca strana sme za to však dostávali len strašné nakladačky. Ak ide v Galkovom správaní sa k médiám o pozostatok tohto všetkého, možno to odveje čas.

Fakt si myslíte, že noviny vás kritizovali neprávom?

Áno. Makali sme ako fretky, urobili sme množstvo dobrých vecí a napriek tomu sme počas celej prvej Radičovej vlády schytávali len kritiku. Boli sme ustatí ako psi, prehrabávali sa stohmi papierov, ťahali sme 90-bodové schôdze a nik nenapísal, že niečo sme urobili aj dobre.

Nik nikdy nepovedal, že super, s týmto prišla práve SaS. Od médií sme schytali vždy len hroznú výplatu. Valila sa na nás kritika za kritikou, a keď sa aj uzákonilo niečo kvalitné, novinám ani vo sne nenapadlo napísať meno nášho človeka, vždy to bolo len v rovine „urobilo sa to“, nedajbože nás menovite pochváliť. Ak však šlo o nejakú chybu, okamžite sa menovalo. Bolo to veľmi ťažké obdobie.

Čiže SaS si túto traumu nesie už viac ako štyri roky a ovplyvňuje to jej postoj k médiám?

Celá strana traumu určite nemá. Ľubo Galko s Rišom Sulíkom možno áno. Sulík sa z toho nakoniec otriasol, Ľubo sa cez to, že to schytával plnou parou, ešte asi nepreniesol. A zrejme tam je aj dôvod toho, že je taký precitlivený.

Nie, nemyslím si, že to je správne, určite nie, na druhej strane ľudsky rozumiem, ako k tomu z jeho strany prišlo.

Máte aj vy pocit, že médiá do SaS „kopú“ viac ako do iných strán?

V tejto chvíli nie, situácia je už racionálnejšia a cesty medzi nami sú otvorenejšie. Zo spomienok na staršie obdobie však dodnes nemám dobrý pocit.

Keď vznikli kauzy okolo Liberálneho domu, Hayekovcov, Sasanky, odpočúvania či pádu vlády pre euroval, muselo sa o tom písať. Môžeme sa baviť o tom, či článkov o Hayekovcoch nebolo priveľa, ako to tvrdil Sulík, lenže prehrešky ktorej strany sa tolerovali? Veď Sme žaloval Mečiar, Dzurinda aj Fico, vždy sa písalo aj o kauzách Smeru, SDKÚ, KDH či Mosta. Dnešná koalícia tiež nie je médiami nadšená, Fico s Dankom aj Procházkom by vedeli rozprávať.

O Hayekovcoch, Sasanke aj odpočúvaní za Galka sa písalo priveľa, nebolo to úmerné previneniu. A keď sme aj dostali priestor na vyjadrenie, hneď sa k tomu dopísal komentár, ktorý naše tvrdenia spochybnil.

Novinári možno naozaj neboli nastavení, že idú po SaS zámerne, lenže tak, že sme v nemilosti, to v rokoch 2010 až 2012 reálne vyznievalo. Dnes však už ten dojem nemám.

SaS mala solídny priestor v Sme a má aj v Denníku N. Koniec koncov, vyrástla na blogoch Sme, niektorí pokračujú na blogoch N vrátane vás, viacerí vaši ľudia píšu do našej súčasnej komentárovej sekcie, dostávajú aj priestor na veľké rozhovory.  

Nehovorím o súčasnosti, ale o období spred štyroch a viacerých rokov. Vtedy sa každá chyba našej strany násobila desiatimi. Ak urobili chybu iné strany, bolo to marginalizované. Sama za seba dodávam, že ani ja som to vtedy nevnímala ako spravodlivé.

Majú pravidelné pondelkové protesty pred Bonaparte zmysel? Fedor Gál tvrdí, že opozícia nemá čo chodiť na tribúny, ale makať v parlamente. Sila občianskej spoločnosti podľa neho spočíva v tom, že nepotrebuje volených politikov, aby ju viedli.

Pán Gál ma svojím názorom prekvapil. Keby sledoval politickú situáciu, videl by, že diskusia v parlamente je aktuálne nemožná, navyše už predtým stratila úroveň. Pravda je predsa taká, že nám bolo obštrukciami znemožnené vysloviť tam slová ako Kaliňák či Bašternák. Parlament je paralyzovaný, tak čo sme mali robiť?

Tento štát je ukradnutý, a ak chce človek čokoľvek urobiť, musí sa doťahovať s mafiánmi. Pán Gál toto nevzal do úvahy. A kde by chcel diskutovať, keď parlament je cez prázdniny zatvorený? Dejú sa tu veci, aké si nedovoľoval ani Mečiar, a my máme mlčať?

Ak sú teda opoziční politici na tribúnach, je to tak preto, lebo nemali iný priestor, kde by občanom mohli hovoriť, čo sa deje. Keby sa našli ľudia, ktorí by naštartovali diskusiu a povedali, že tie akcie preberajú za nás, s radosťou by sme ako politici zišli dole. Lenže tu niet jediného mienkotvorného človeka, ktorý by sa o to aspoň pokúsil.

Výsledok, a prázdniny sa pomaly končia, je taký, že Kaliňák je na svojom mieste a Bašternákovi sa neskrivil vlas na hlave. Viditeľne nervózny je len Fico, lenže u toho je to dlhodobé. Nemalo zmysel dať ľuďom v lete s politikou pokoj a v septembri spraviť masový protest?

Nemyslím si to. Oheň tej myšlienky treba udržiavať, lebo ľudia rýchlo zabúdajú. Takto sa neustále pripomína, že nad nami visí neriešená kauza. Od roku 1989 si pritom nepamätám jediný protest, na ktorý by ľudia boli ochotní chodiť pravidelne. Dnes sa to deje.

Počet účastníkov síce z úvodných päť- až šesťtisíc klesá, lenže máme dovolenkové obdobie, takže aj dvetisíc ľudí je ohromný počet. Že Fico je stále nervóznejší a že Kaliňáka zrazu vôbec nevidieť, je práve výsledkom tých protestov.

Ľudí nabudilo aj to, že bol odvolaný prokurátor, ktorý vyšetroval Kaliňáka. Cez protesty sa to dostáva do médií a dnes už len ťažko na Slovensku nájdete človeka, ktorý by nevedel, o čom je tá kauza. A ak to treba ťahať dva mesiace v kuse, tak to potiahneme. Sme politici a sme povinní byť v práci bez ohľadu na prázdniny.

Nie je rizikom, ak sa politika dostáva do ulíc? Nepribližujeme sa k majdanu? Dav skanduje, kto má ísť do basy. Bez súdu. A niektorí rečníci to ešte „hecujú“.

Od skandovania hesla „do basy“ k majdanu je strašne ďaleko. Tie protesty sledujete, a tak vidíte, že tam chodia kultúrni ľudia, dokonca aj s malými deťmi. Chodia tam aj študenti so širokým obzorom. Majdanu sa rozhodne neobávam.

Politika v uliciach sa vždy môže dostať do bodu, za ktorým to už organizátori neuhasia. Na rozpútanie násilia netreba veľa agresorov či násilníkov.

Vzhľadom na to, kto tvorí ten dav, to považujem za vylúčené. Dôležité je ísť po hlavnej myšlienke protestov, aby si všetci pamätali, aký obrovský problém tu máme. Kaliňák možno v septembri odvolaný nebude, biľag na ľuďoch ako on však už ostane. Šanca na to, aby ešte vládol v blízkej či vo vzdialenej budúcnosti, je minimálna.

Ak totiž na námestie príde tritisíc ľudí, ktorí nie sú imúnni voči tomu, čo sa u nás deje, je to veľmi dobré znamenie. Teraz nás mocní varia ako žabu. Nemôžeme im dovoliť, aby zvýšili teplotu tak, že už nebude návratu.

Všimnite si, že Smer už dnes realizuje len sebazáchovné veci. Keby chcel robiť politicky očistné veci a udržať sa pri moci, prípadne stimulovať zdravú demokraciu, Kaliňáka sa zbaví a upokojí situáciu.

Lenže nie, on potrebuje udržať vládu, aby po sebe upratal a skartoval, čo sa dá. Preto sa bude brániť zubami-nechtami. Za každú cenu. Je to dôkaz, že Smer už melie z posledného. Ukazuje to aj zvýšená Ficova arogancia.

Mám známu, ktorá mi hovorila, ako z ministerstva vnútra pred voľbami celý týždeň odchádzali plne naložené nákladné autá. Vyvážali sa dokumenty. Po voľbách sa vozili späť. Čo už to musí byť za strach, keď tam Kaliňák upratoval až takým spôsobom? A my máme mlčať?

Rozhovory

Teraz najčítanejšie