Kto je morálnejší? Nový výskum spochybnil článok, že deti veriacich rodičov sú menej štedré

Koncom minulého roku sme písali, že deti zo sekulárnych (rozumej nenáboženských) rodín sa správajú viac prosociálne a menej trestajú ako deti, ktoré vyrastajú v kresťanských a moslimských rodinách.

Už vtedy sme upozorňovali, že výskum má viacero nedostatkov. Tento mesiac vyšiel v časopise Current Biology článok, ktorý výsledky pôvodnej štúdie ďalej reviduje.

Hlavným autorom článku je psychológ Azim Shariff. Toto meno by si mal každý, kto sa zaujíma o kognitívnu religionistiku, čiže štúdium náboženstva z pohľadu evolučnej psychológie, neurovied a príbuzných odborov, dobre zapamätať.

Ešte nedávno pôsobil Shariff na univerzite vo Vancouveri v Britskej Kolumbii, miestne centrum na štúdium náboženstva predstavovalo v odbore absolútnu svetovú špičku.

Lenže Shariff si založil vlastné laboratórium inde, ďalšiu celebritu, Josepha Henricha, k sebe stiahla Harvardova univerzita, a tak z naozaj veľkých mien zostal v centre len riaditeľ Ara Norenzayan (iným skvelým miestnym vedcom nechceme krivdiť).

Prečítajte si

Štúdia: veľké spoločnosti nepotrebujú na svoj vznik moralizujúcich bohov

Delili sa o nálepky

Čo sa týka pôvodného výskumu z minulého roku, zúčastnilo sa ho viac ako tisíc detí z viacerých kontinentov. Deti sa hrali jednoduchú hru – dostali obmedzený počet 30 nálepiek. Pretože bolo kusov obľúbenej hračky málo a na všetky deti sa nedostalo, vedci im povedali, aby sa o ne s kamarátmi podelili.

Autori zistili, že deti z kresťanských rodín sa v priemere vzdali 3,3 nálepky, deti z moslimských rodín 3,2 nálepky a deti zo sekulárnych rodín až 4,1 nálepky. Takéto deti, ktoré vychovávali rodičia, čo sa nehlásili k žiadnemu náboženstvu, tiež najmenej trestali za prípadné drobné prehrešky.

Suma sumárum, výskum mal ukazovať, že deti ateistov či agnostikov v morálke vynikajú – sú najviac láskavé a najmenej bažia po odplate.

Azim Shariff rozpráva o svojom výskume vzťahu religiozity a morálky. Zdroj – Youtube

Korelácia nie je kauzalita

Už v novembri, keď sme o výskume informovali, sme upozorňovali, že autori pozorovali iba koreláciu, to znamená vzájomný výskum dvoch javov, v tomto prípade prosociality, trestania a náboženstva, respektíve sekularizmu.

Či jeden jav reálne vedie k druhému (kauzalita), dokázané nebolo.

Čo znamená korelácia a kauzalita? Predstavte si študenta, ktorý príde na skúšku v červenom pulóvri a vyrazia ho. Neúspech na skúške a výrazné oblečenie sa vyskytujú spolu (korelácia), ale to neznamená, že by jedno zapríčinilo druhé (kauzalita).

Dôvodom zlyhania bola prehýrená noc alebo to, že sa študent jednoducho neučil.

Rozdiely sa zotreli

Shariff a jeho tím si myslia, že to isté platí aj pre pôvodný článok. Autori tvrdia, že z rôznych kultúrnych dôvodov je v Turecku a Juhoafrickej republike, ale aj v iných krajinách, ktoré boli do výskumu zaradené, nižšia miera prosociality. Nevysvetľuje ju iba náboženstvo, ale celé spektrum iných faktorov.

Keď to Shariff a jeho tím vzali do úvahy, zistili, že rozdiely medzi správaním detí v náboženských a sekulárnych rodinách sa zotreli. Platilo však, že „deti z najreligióznejších domácností boli menej štedré ako tie, ktoré boli z umiernených náboženských rodín“.

„Autori pôvodného článku urobili štatistickú chybu,“ povedal pre Denník N Shariff. „Rozdiely v štedrosti pripísali náboženstvu, hoci ich mali pripísať krajinám, ktoré sa v štedrosti líšia,“ dodal.

„Vo všeobecnosti platilo, že medzi deťmi veriacich a neveriacich rodičov neboli rozdiely v ich štedrosti a miere trestania,“ vraví Shariff.

Prečítajte si

Kedy je náboženstvo užitočné? Obavy z božieho trestu motivujú k spolupráci

Pôvod náboženských predstáv

Shariff je známy presvedčením, že náboženstvo z nás robí lepších ľudí. „Môj názor je, že náboženstvo naozaj robí ľudí štedrejšími, ale v žiadnom prípade nejde o jedinú vec, ani tú najlepšiu,“ povedal psychologičke Tanii Lombrozo z univerzity v Berkeley.

„Náboženstvo môže motivovať deti a dospelých, aby boli milší a prosociálnejší, a aj sa na to používa. Ale ak nie ste veriaci, existuje množstvo iných efektívnych spôsobov, ako vás motivovať na milé správanie,“ doplnil.

Psychológovia sa dnes hádajú, či dôvod, že sme veriaci, vychádza z toho, že náboženstvo predstavovalo pre našich pravekých predkov nejakú výhodu (náboženstvo ako sociálne lepidlo, ktoré držalo skupiny viac pri sebe, takže aj viacej prosperovali), alebo ide iba o vedľajší produkt iných kognitívnych schopností, niečo ako para nad hrncom, v ktorom vrie voda (spandrel).

„Myslím si, že tendencia myslieť nábožensky je vedľajším produktom čŕt ľudskej mysle, ktoré sa vyvinuli na iný účel. Ale zároveň si myslím, že kultúrne evolučné sily vplývali na náboženské predstavy, takže došlo k selekcii znakov, ktoré sú adaptívne z hľadiska kultúry,“ vraví Shariff.

„Je to veľmi komplexná téma, nejde tu o voľbu buď adaptácia, alebo vedľajší produkt. Náboženstvo nebolo vyselektované do našich génov, lebo by pomáhalo prežitiu a reprodukcii. Ale, na druhej strane, náboženské myšlienky súťažia na kultúrnej úrovni. Selektujú sa také rituály a učenia, ktoré najlepšie umožňujú daným kultúram prežiť,“ dodal.

Boh a vznik veľkých spoločností

Shariff je presvedčený, že veľké spoločnosti nepotrebovali na svoj vznik moralizujúceho boha „abrahámovského“ strihu (dokonalý tvorca vesmíru, ktorý permanentne dohliada na naše činy, odmeňuje a trestá).

Niekedy sa argumentuje, že rast spoločností si vyžiadal vznik práve takéhoto typu boha. Keď boli spoločnosti veľké a ľudia už nemohli svoje správanie navzájom kontrolovať (v malej komunite kmeňa to ide), vytvorili si vševediace „božie oko“ na nebesiach, ktoré vidí aj to, čo iní nie.

„Videli sme množstvo veľkých spoločností, ktorým sa darilo bez jedného z troch veľkých monoteizmov. To však neznamená, že by teizmus nepomáhal ľuďom vo veľkých spoločnostiach spolupracovať. Obzvlášť to platilo pre dávnejšie civilizácie. Ale zďaleka nejde o jedinú vec,“ vraví Shariff pre Denník N.

Dostupné z: doi: 10.1016/j.cub.2016.06.031.

Aktualizované 19. 8. o vyjadrenia Azima Shariffa.