V rozhovore o knihe ako objekte s Jurajom Mojžišom Rudolf Fila povedal, že prihlásenie sa ku knihe neznamená uňho ani tak záujem o nové médium, ako prihlásenie sa k tradícii intímneho, lebo „kniha patrila kedysi k domácemu duchovnému pokladu a iluminácie predstavovali akúsi príručnú minigalériu“. So zmyslom pre jazykové hry to sformuloval tak, že jeho vzťah ho odmeňuje za neláskavú lásku ku knihe do tej miery, že by bol ochotný dať sa premenovať na Bibliofilu.

Je to podvojný výrok, ako všetko u Filu, lebo podvojnosť bola jeho životným spôsobom a miestom pobytu. Skrýva sa v ňom napätie medzi bibliofíliou a Bibliou, ale aj medzi Filom a fíliou. Fila žil podvojným životom. Mal podvojnú, moravsko-slovenskú identitu, kresťanskú aj svetskú výchovu, žil medzi pedagogikou a estetikou, v abecede sa pohyboval medzi A a R.

V jeho erotizme bola prítomná smrť, ako mu to s neomylnou jasnozrivosťou napísal Oskár Čepan. Telovky dokladajú, že žil na ostrí noža medzi Érosom a Thanatosom. Jeho maliarskym spôsobom bola premaľba, pretváranie, alebo ako sa vznešene hovorí apropriácia, interferencia, dotýkanie, stýkanie, prelínanie, prenikanie, vrezávanie sa, zahrňujúce celú škálu emócií. Výsledkom je umenie, v ktorom synesteticky, za prítomnosti a vzájomného nahradzovania sa všetkých zmyslov „zvučným hmatom rastie chuť na videnie po čuchu“.

Zdvojené labyrinty

Rakúsky výtvarník európskeho formátu Arnulf Rainer, s ktorým Fila v Bratislave v roku 1999 spoločne vystavoval, o jeho knižnej práci aj na margo edície Filových automatických kresieb podľa plastík F. X. Messerschmidta napísal, že je dôležitejšia ako olejomaľby, lebo je výsledkom Filovej „fluidoidnej inteligencie“. Uvažoval, že čoskoro bude možné vydať v malom náklade faksimile jeho knižných premalieb. Nechajme bokom otázku, či je Filova knižná práca dôležitejšia ako jeho olejomaľby. Nič nás napokon nenúti chápať ich ako nezlučiteľné opozície; jedno s druhým sa uňho dopĺňa v mnohorakých vzťahoch.

Myslel som však na Rainerovu predpoveď, keď sme sa minulý rok pokúšali vydať Filove premaľby a prepisy knihy Tiché labyrinty fotografa Petra Hrušku a spisovateľa Michala Ajvaza na obrazové a textové básne. Nešlo to, technika asi predsa len na Filu ešte nedorástla. Táto premena však vypovedá čosi dôležité o Filovom mnohostrannom vzťahu k obrazu a slovu. Pôvodná publikácia je priznaním fotografa a básnika k šumavskej prírode. Fila k nej nepristúpil s ničivým, ale šetrným gestom.

Ak Ajvaz s Hruškom nazvali svoje fotografie a texty tichými labyrintmi, Fila pôvodné labyrinty zdvojuje a vytvára filovskú fóliu labyrintov labyrintov. Rozličnými odtieňmi striebornej farby, úspornými záhybmi, prskaním štetca, vytváraním bodov, polkruhov a kruhov rozsiatych na fotografii, geometrickými líniami, priamkami, viacuholníkmi, ale aj tvarmi, obťahujúcimi pôvodné figúry novými siluetami, premaľúva pôvodné fotografie a dáva im nádych zimnej atmosféry.

Zároveň tou istou farbou vymazáva časti Ajvazových textov. Vedome sa zrieka racionálnej kontroly nad textom, vytvára však pritom akési minimálne lyrické výpovede, pričom vzájomným porovnaním jednotlivých novovzniknutých textov zisťujeme, ako sa v nich opakujú niektoré slová, ktoré prezrádzajú Filovo základné existenciálne naladenie a rozpoloženie v momente stierania a zmazávania pôvodného a vzniku nového významu textu a obrazu.

Človek rozhovorov

Fila bol človekom rozhovorov v mnohorakých formách. Využíval podobu pedagogických textov ako v knihe Na čo nám je umenie (1991), vyjadrujúcej presvedčenie, že sa možno naučiť vidieť. Rozhovormi sú však aj Filove esejistické texty z knihy Cestou (2003), texty o Filovi, medzi nimi v prvom rade určujúce texty Oskára Čepana o Érose a Thanatose vo Filovej maľbe z konca šesťdesiatych a osemdesiatych rokov, veľký text Juraja Mojžiša a vstupný text Pavla Vilikovského v slovartovskej monografii Rudolf Fila z roku 1997, ale aj množstvo ďalších filovských textov v rozpätí od Radoslava Matuštíka cez Václava Zykmunda, Jiřího Valocha po Janu Geržovú, Zuzanu Bartošovú a Beatu Jablonskú.

Treba spomenúť Petříčkov a Michalovičov text do katalógu Filových premalieb, kópií a citácií Doroty Filovej, Petříčkove a Marcelliho texty do katalógu k Filovej oravskej výstave, texty do monografií o dejinách slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia, texty rozhovorov, z ktorých treba osobitne vymenovať veľký Filov rozhovor s Janou Geržovou (2009), rozhovor vo Filovom ateliéri s Danielom Brunovským a Denisou Gurou Doričovou (2010), knihu rozhovorov s Rudolfom Filom a Dorotou Filovou, ktorú sme urobili s Barbarou Bodorovou-Haruštiakovou (2011), rozsiahly Filov filmový rozhovor s Etiennom Cornevinom, ale aj ďalšie filmy u Filovi.

Rozhovormi sú však aj Filove kalendáre, od jeho Kalendára na každý rok s Jindřichom Štreitom (2005) s textami Petra Michaloviča, Miroslava Petříčka, Miroslava Marcelliho, Václava Kofroňa, Vlastimila Zusku, Mariana Zervana, Tomáša Glanca, Martiny Bocánovej, Pavla Vilikovského, Martina Kaňucha, Olivera Bakoša, Josefa Fulku a Pala Macha až po posledný Michalovičov text ku kalendáru Rudolf Fila & Jindřich Štreit „In optima forma“, ktorý vznikol na jeseň minulého roku a stal sa bodkou za Filovou tvorbou. Ale všetky tie knihy, bez ohľadu na to, či boli Filove, o Filovi alebo s Filom, sú rozhovormi, lebo Fila bol človekom rozhovoru a ľudského styku.

Obraz a slovo

Poslednou knihou, ktorá vyšla ešte za Filovho života druhýkrát, bola dvojkniha textov Miroslava Petříčka a malieb Rudolfa Filu Obraz a slovo. Prvý raz vyšla ako geniálny bibliofilský záchvev Kaliho Kertésza Bagalu v roku 2003 takmer súbežne s knihou malieb Milana Paštéku a textov Miroslava Marcelliho (2002). Jej druhé, slovartovské vydanie z konca minulého roku možno označiť za študijnú edíciu. No bez ohľadu na to sa v nej uzatvára oblúk Filovho života. Petříčkove texty a Filove maľby sú rovnocennými partnermi. V ich vzťahu existuje takmer nebadateľná korešpondencia medzi básnivým filozofom a maľujúcim básnikom. To je asi najjemnejšie vyjadrenie ich vzťahu.

Miroslav Petříček ho v inej súvislosti označil za dotyk bez dotýkania. Možno ho ukázať na dvoch kľúčových metaforách. Estetika krásy vedie vo Filovom vzťahu ku Gustavovi Klimtovi v krajnej podobe až k excesívnej neznesiteľnosti a mení sa na estetiku vznešenosti. Petříček o nej píše, že „v pocite vznešeného sa nám ukazuje to, čo nikdy nebudeme schopní sprítomniť“. Druhým kľúčovým slovom je u Filu a Petříčka uzol, ktorý sa skrýva za slovom plica a je „zápletkou v tejto prikomplikovanej skutočnosti“. Iste, Filova a Petříčkova kniha je vo svojej mnohovýznamovosti ťažko uchopiteľná, ale určite je jednou z najdôležitejších kníh posledného štvrťstoročia.

Úplne posledná kniha Rudolfa Filu, jeho rozhovory-premaľby fotografií Jindřicha Štreita, je nápadná domináciou čiernej a zvyškami bielej farby. Akoby sa na konci Filovho života potvrdzovalo, čo napísal Miroslav Marcelli v Dubletách s Miroslavom Petříčkom (2002), a za Filovým farebným závojom už ostala len čierna prázdnota smrti. V jej farbách Fila odišiel, ale Bibliofila ostal.