Odísť so cťou. Prečo to naši politici nedokážu?

Olympijské hry nám okrem rekordov a víťazstiev prinášajú aj prehry, sklamania, zlyhania. Niektorí športovci vedeli vopred, že sú to ich posledné hry, pre niektorých je to aj plánový koniec ich kariéry. Pre iných je zasa rozhodnutie zabaliť to takpovediac vynútené – vedia, že by ich už čakal iba pád dolu. Niekedy zradí telo, inokedy vek. Málokto odíde vo svetlách reflektorov a za burácania tribún ako Michael Phelps. Ostatný športový plebs (odpusťte lacnú slovnú hračku) odchádza tíško, nenápadne, pár rozhovorov na kameru, posledná tlačovka – a potom už len tichá ozvena minulých úspechov.

Odchod zo športoviska, ale aj z divadelnej scény, hudobnej branže, vedeckej kariéry, je viac-menej súkromnou udalosťou. Niekedy pokojnou, inokedy dramatickou. Tragédie či nechcené komédie sa odohrávajú vo verejnej sfére, ktorú honosne nazývame politikou, aj keď sa už dávno zmenila na stranícke záujmy alebo sprosté kšeftovanie a verejné okrádanie. Veľa ľudí by z nej malo odísť a všetci vieme, koho mám na mysli. Politici v našich končinách končia ako tragické figúry, stroskotanci, ktorých už ani nevieme nenávidieť, takí sú úbohí a poľutovaniahodní. Za všetky noblesné odchody, ktorých bolo pomerne málo, spomeniem stiahnutie sa Františka Mikloška z vrcholovej politiky. Mnohí ďalší z nej boli vypudení, vyhnaní, opľutí nielen protivníkmi, ale aj vlastnými.

Niektorí by radi odišli a užívali si svoje nahanobené (nie, to nie je preklep!) peniažky. Bráni im v tom mesiášsky komplex, samoľúbosť, drzá arogancia, hrošia koža, nehanebnosť, strach alebo mecenáši, ktorým ešte dostatočne nesplatili úroky.

Medzi ľudom sa cituje vystúpenie Miloša Kopeckého: „Jako je umění včas přijít, je i nemenší umění včas odejít. Vy… kteří jste uměli včas přijít a splnit své poslání, jež bylo nezbytné a tudíž je stále úctyhodné, musíte první pochopit, že váš čas vypršel. Ten, kdo to pochopí, odchází možná někdy i tragicky, ale vždycky důstojně … Odejdete-li včas, to jest hned, může vám být ještě poděkováno. Neučiníte-li tak sami, z vlastní jasnozřivosti, odejdete sice o něco později, ale odejdete, nepochybujte o tom, stejně. Jenže ne už důstojně, ale jako komické figury.“ Ironik by však mohol namietnuť, že so cťou môže odísť iba človek, ktorý nejakú česť má.