Denník N

Raz som hore, potom rýchlo dole. Mám bipolárnu poruchu

Ilustrácia - Martin Knut
Ilustrácia – Martin Knut

Má 27 rokov, bipolárnu poruchu a otvorene hovorí o svojom živote. Liečbu na psychiatrickej klinike vníma ako neúspešnú, cítila sa po nej ešte horšie. Lieky jej nepomáhali, tak ich začala splachovať do záchoda a vymyslela si vlastný spôsob na zvládanie depresií. Niekedy funguje lepšie, niekedy horšie.

Kedysi si o depresiách písala na blogu verejne pod svojím menom, dnes sa rozprávame anonymne. Prečo?

Mám s tým negatívne skúsenosti. Keď som písala pod svojím menom, tak som si to neuvedomovala, že to nie je môj denník, ale môžu to čítať všetci. To bola doba, keď sa blogovanie ešte len začínalo.

Po akom čase si si to uvedomila?

Neviem. Zopár rokov mi to trvalo.

Čo bolo tým uvedomením?

Keď mi ľudia, ktorí poznali blog, začali pri zoznamovaní hovoriť, že jáj, to si ty, alebo sa ku mne správali inak. Bolo to zvláštne, keď ma mali hneď doslova prečítanú.

Mali by sa správať k tebe inak, alebo nemali by sa správať k tebe inak?

To je dobrá otázka. Na jednej strane je určite výhoda, že keď ma niekto vidí bez nálady a keď nekomunikujem, tak vie, že to nie je kvôli nemu. Na druhej strane nie je dobré, keď si niekto o tebe robí mienku hneď pri zoznamovaní.

Predpokladám, že nové známosti ťa potom vnímajú tak, že si v depresívnom stave stále.

Áno, presne tak.

Lenže nie si.

Nie.

Vieš to odhadnúť, čoho je koľko?

Že koľko percent z roka?

Skôr z mesiaca.

Takto sa to u mňa nestrieda. Mám bipolárnu poruchu, takže buď som hore, alebo som dole. Veľmi prudko sa to strieda.

Liekmi sa dajú tieto extrémy „odstrihnúť“.

Áno, existuje taká možnosť, aj som to skúšala, ale nejako mi to nesadlo.

Čo to znamená?

Keď som sa dozvedela o tom, čo mi je, mala som sedemnásť. Nasadili mi lieky, ale dosť ťažké, lebo som vtedy bola v manickom stave. Chodila som ako mŕtvola, bez duše.

Svoj „mŕtvolný stav“ si si naplno uvedomovala, alebo si bola omámená?

Uvedomovala. Bola som otupená, ale vyslovene mi to prekážalo. Ako keby som si dala veľmi veľa liekov na spanie. Chceš byť hore, ale nejde to. Tieto lieky som brala, myslím, do osemnástky. Potom som ich začala splachovať do záchoda. K liekom som sa vrátila asi dve zimy dozadu, keď som mala veľmi silné depresie, a vtedy mamina povedala, že to musíme riešiť. Tie mi možno trochu pomohli, ale nevidela som v tom zmysel. Skôr mi pripadalo, že mi viacej pomáha to, čo robím. Keď som naposledy vysadila lieky, začala som chodiť k psychologičke. Odvtedy sa pravidelne stretávame, asi raz za mesiac, hodinku sa rozprávame. Dáva mi iný pohľad na veci, takže vďaka nej sa viem na svet pozrieť z nadhľadu.

Lieky sú na to, aby depresiu prekryli, alebo aj liečili?

Asi skôr prekryli. Drvivá väčšina ľudí trpí depresiami celý život a mnohí sa nikdy úplne nevyliečia.

Koľko rokov trpíš depresiami ty?

Pozorovala som to u seba už od detstva. Keď som bola malá, tak som bývala veľa v nemocnici. Zvykla som si, že som izolovaná.

Z akého dôvodu v nemocnici?

Mala som problém s bedrovým kĺbom. Dlho sa to liečilo a vždy som chodila na mesiac alebo na dva na rehabilitácie. Tým, že som prežila iné veci ako bežné deti, tak ma nebavili ich hry a nemohla som s nimi ani behať, ani skákať. Vždy som skôr o veciach rozmýšľala. Keď som mala trinásť, tak sa mi začalo objavovať také, že som len tak bezdôvodne plakala. Nevedela som to identifikovať. Rozprávala som sa vtedy o tom s jednou psychologičkou a povedala mi, že je to normálne.

Ilustrácia - Martin Knut
Ilustrácia – Martin Knut

Bol už toto príznak depresií?

Ťažko povedať. Najviac sa to prejavilo v sedemnástich.

Vieš, prečo sa to objavilo práve vtedy?

Lekári mi povedali, že mám na to genetické predpoklady, lebo moja babka trpela depresiami. Druhá vec je, že som v tom čase skúšala marihuanu. Umocnilo to a mohlo to celé spustiť.

Je to len predpoklad, alebo je to tak?

Nikto ti nepovie, že tak odteraz to máš.

Odkedy si si to vedela pomenovať, že práve teraz sa to deje?

Vnímala som, že častý plač v trinástich nie je normálny. No vždy som bola uzavretá, prežívala som to sama a našim som nič nehovorila. Zvykla som si na to už ako malá na liečení, tak som to brala normálne.

Vtedy ti stačilo pomenovanie introvert.

Presne tak.

Dnes už lieky neberieš?

Nie, dúfam, že sa k nim ani nevrátim. Nie som úplne proti tomu, ale všimla som si, že mne skôr pomáha byť s ľuďmi a keď to príde, tak si to viem uvedomiť a vydržať.

Kto ti odporučil ísť na vyšetrenie? Identifikovala si depresie sama?

Nie. Mala som vtedy punkové obdobie, stále som chodila povonku a dosť som si nerozumela s rodičmi, klasická puberta. Utiekla som z domu a bola som štyri dni preč. Dohodla som sa s kamarátom z punkovej kapely, že s nimi pôjdem do Trenčína na koncert. Našim som napísala esemesku, že som v TN, a potom som si vypla mobil a všetkých ignorovala. Naši, samozrejme, ani nevedeli, čo je to TN.

Mysleli si, že si „takmer nedostupná“.

Napríklad. Vtedy som si často vypínala mobil.

Takže ťa hľadali policajti.

Áno. Keď som sa vrátila domov do Bratislavy, tak som v pondelok mala ísť do školy, ale nešla som. Dokonca som zlanárila aj môjho brata a išli sme spolu do krčmy pri škole. Zrazu sa tam objavil môj otec. Bol to dosť malér. Zobral ma odtiaľ na protidrogové na Hraničnej. Tam som povedala, že občas húlim, a lekár, že to je v pohode, že tam nemám čo robiť, že tam je to pre silnejšie drogovo závislých, tak ma odtiaľ poslali preč. Potom bol zase punkový koncert, neskoro som sa vrátila domov, naši boli naštvaní a ja som vybuchla, že skočím z okna. Ale nemyslela som to vážne, no mamina sa veľmi zľakla, zavolala záchranku a lekári ma zobrali na Kramáre na psychiatriu, kde som bola tri mesiace.

Prečo tak dlho?

Bola to detská psychiatria, no tam ľudia nechodia na týždeň, lebo to nemá zmysel. Tam musíš byť dlhšie.

Na psychiatriu si sa teda dostala tak trochu nechtiac.

Áno, no na depresie by sa asi prišlo aj neskôr. Bola som tam zavretá, pod dohľadom, každý deň som mala sedenia. Potom mi dali priepustku, niekedy okolo Vianoc, no v tom období práve zomrela moja babka a kamoškin frajer, ktorý mal šestnásť rokov. Bolo to hrozné, tak som sa na psychiatriu vrátila v ešte horšom stave.

Ako vnímaš psychiatrickú liečbu?

Ostala som veľmi pohoršená. Bolo to nepríjemné, lebo som nemohla chodiť von, ani na balkón. Celý čas som bola vnútri, občas prišla návšteva. Mohli sme si kresliť, ráno vždy bývalo takzvané kolečko, kde všetci sedeli v kruhu a každý povedal, ako sa má, potom sme mali sedenie so svojím prideleným psychiatrom. Pripadalo mi, že je to málo. Pravidelne ma nadopovali liekmi, ktoré kontrolovali, či som si ich dala, a potom som sa celé dni nudila.

Chápem, že naše laické predstavy sú iné ako nastavenie, ktoré vymysleli odborníci, ale čo si čakala, že by ti pomohlo?

Určite mali zriadiť vychádzky. Keď nie pre všetkých, tak aspoň pre tých, pre ktorých sa to dalo. Tam to vôbec nerozlišovali. Okrem toho viac aktivít. To, že si raz za deň kreslíš a ráno sa ťa niekto spýta, ako sa máš, a ty aj tak nepovieš pravdu, lebo je tam iksypsilon ďalších ľudí v kruhu, tak to je málo. Byť nadopovaný liekmi tiež nie je žiadna výhra.

Necítila si dostatočný záujem od personálu?

Aj tak sa to dá nazvať. A mala som pocit, že som tam ako vo väzení. Jediná dobrá vec bola, že som sa tam zoznámila s ďalšími ľuďmi a videla rôzne prípady.

To bola dobrá vec?

To bola dobrá vec. Bola tam dosť zábava. Napríklad tam bola baba, ktorá bola inteligentná, chodila na karate, no sem-tam jej strihlo a začala okolo seba kopať.

Nebála si sa tých ľudí?

Nie. Mne to pripadalo, že je to hrozná psina. Skupina rôznych ľudí, od takých, čo fetujú a sú prepnutí, po melancholických, vtipných, úplne všetkého druhu. Bolo to ako zoologická záhrada.

Bola si v kontakte so všetkými hospitalizovanými?

Mohol si sa dostať ku každému. Boli sme na izbách, niektorí boli zavretí akoby v sieťovanej klietke. No kamoška to aj tak rozplietla.

Ilustrácia - Martin Knut
Ilustrácia – Martin Knut

Keď si sa po troch mesiacoch vrátila domov, mala si pocit, že si bola v lepšom stave, ako keď si tam išla?

Vôbec. Mala som pocit, že je to ešte horšie. Tým, že mi nasadili silné lieky a bola som úplne mimo, pripadalo mi, že moju auru alebo dušu úplne zabili. Oni tomu hovoria stabilizátor nálady, ale to ťa tak stabilizuje, že si úplne ako bez duše. Preto som lieky neznášala a začala ich splachovať do záchoda.

Čo rodičia? Predtým ťa naháňali po krčmách, čo sa dialo po návrate?

Do deväťnástky to bolo dosť ťažké. Stále ma držal punk a chodila som na festivaly. Potom sa to upokojilo. Našla som si vzťah a tri roky sme boli spolu. To už bolo v pohode a zlepšilo sa to.

Pokúšali sa pomáhať ti počas celej etapy?

Ja neviem. Ak by som to videla teraz, možno by som povedala niečo iné. Vtedy som to tak nevnímala, pripadalo mi, že oni sú môj triedny nepriateľ. Chcela som odtiaľto odísť celkom preč, niekam do sveta.

Mohli za to depresie, alebo puberta? Alebo kombinácia?

Asi kombinácia. V tom období som mala viac manické stavy ako depresívne.

V týchto stavoch si si našla priateľa?

Nie, vtedy som na tom bola už lepšie. Samozrejme, potom sa depresie a tieto vlny opakovali.

Ako to fungovalo vo vzťahu?

Je to dosť ťažké.

Pre oboch?

Pre oboch. Partner musí byť chápavý. Keby to isté robil človek, ktorý nemá chorobu, asi by si s ním nevydržal. Takisto to aj pre mňa bolo ťažké, lebo som mala také stavy, že som stále niekam utekala. V noci o druhej som si zmyslela, že doma nevydržím, mám stiesnený pocit a idem preč. Potom ma priateľ musel naháňať. Nebolo to pre neho ľahké.

Vnímaš depresie ako hendikep pre partnerský život?

Určite. Ťažko povedať, čo to dá druhému človeku. Možno ho to naučí väčšej tolerancii voči druhým ľuďom, ale je to veľmi ťažké. Musíš sa stále prispôsobovať a hovoriť si, že toto treba vydržať, toto prejde, toto takto nemyslela a podobne.

Keď taký nie je?

Tak je to zlé. Keď taký nie je, tak to asi vzdá.

Ty by si to nevzdala?

Asi vzdala. Bez toho sa to nedá.

Predstav si situáciu. Je jeseň, už týždeň prší a hrá ti melancholická hudba. Zvýši sa riziko, že nastane depresívny stav?

Nepovedala by som. Asi to zvyšuje riziko, ale vôbec to nezávisí od počasia.

Nemáš to sezónne?

Viac-menej áno, zimy prežívam najhoršie. No nie je to úplne pravidlom. Stáva sa mi, že aj v lete mám veľké depresie alebo aj v zime mám veľkú eufóriu.

Tvojím liekom sú ľudia?

Určite ľudia a rôzne aktivity. Myslím, že to povedal dalajláma, že tvoje šťastie závisí od toho, čo robíš. Nie je to niečo zvonka, ale vychádza to zvnútra. Presne tak to funguje. Túto zimu sa mi to podarilo prekonať takým spôsobom, že som si urobila zoznam činností na A4, a keď som nejakú spravila, tak som si ju zaškrtla a dávala si aj paličky, že koľkokrát. Napríklad že som cvičila, spievala, išla von, to je jedno. Nebol to plán, čo musím robiť, ale skôr plusové body za to, že som niečo robila. Keď som videla, čo všetko som zvládla, tak ma to posúvalo.

V jednom z článkov si napísala, že vďaka Bootcampu si sa začala otvárať ľuďom. Čo to znamená?

Keď mám depresiu, tak som uzavretá a veľakrát sa mi nechce ísť von, alebo mám pocit, že to nedokážem. Bootcamp boli skupinové cvičenia a bolo to veľmi fajn. Vtedy akoby praskla tá bublina, s ktorou som celý čas chodila. Zrazu som začala vnímať, že môžem mať so svetom interakciu.

Vnímaš Bootcamp ako zlomový bod?

Myslím, že hej. Určite.

Odvtedy to tak ostalo, že si sa do bubliny už nevrátila?

Nie. Jasne, že som sa do nej vrátila. Keď príde zima alebo ťažšie obdobia, tak všetko, čo bolo predtým, sa akoby vymaže a začínaš zase odznova. Znovu musíš vynaložiť rovnaké úsilie, aby si sa z toho dostal.

Na blogu si písala, že ťažšie okamihy ti pomáha zvládať jedlo a sladkosti. To stále platí? Nevyzeráš na to.

To bolo. Keby si ma videl minulú zimu, tak asi by som na to vyzerala. V zime to väčšinou tak dopadne, že sa ládujem, a celú jar a leto to potom zhadzujem. Ale dúfam, že túto zimu to už tak nebude, lebo už ma to fakt nebaví.

Ako ten mechanizmus funguje? Cítiš sa smutná, tak to šťastie nájdeš v jedení?

Presne tak. Potrebuješ nejaké instantné šťastie.

Jedlo je tou najväčšou zárukou instantného šťastia?

Je to rýchle. Dokážeš sa naplniť. Máš pocit, že fyzicky ťa niečo veľmi zožiera a musíš to niečím prebiť. Čo ti ako prvé napadne? To robí veľa ľudí, že v emočných vypätiach si dá sladkosť pre cukor. Len keď je to silné, tak potrebuješ cukru veľa. Vymkne sa ti to spod kontroly, potom sa preješ, je ti zle, máš skoro až bulimické stavy.

Dokáže byť instantným šťastím aj niečo iné?

Hudba a vlastné aktivity. Buď píšem, alebo fotím, alebo robím hocičo, čo ma z toho vytiahne.

Píšeš doteraz?

Áno. Na SME už nie, ale mám dva blogy na WordPresse. Jeden je o kultúre, druhý o jedle.

Takže tam prispievaš len cez zimu, hej?

Viac-menej. Tam píšem skôr o životnom štýle a strave. Svoje myšlienky si píšem aj naďalej, ale už len do svojho zápisníka.

Už si to teda pochopila.

Áno, že na SME si to mohol prečítať hocikto.

Ako vyzerali diskusie pod článkami? Chápali ťa?

Rôzne. Väčšinou boli chápaví, ale vždy sa nájdu vyrývači. S tým sa človek zmieri. Internetový svet mi nejako neprekážal, skôr ten skutočný, v ktorom na to ľudia reagovali.

Písala si aj o pánovi, ktorý má sklerózu multiplex a opatrovala si ho. Ešte to trvá?

Už nie. Nebolo to veľmi dlho. Veľmi ma bavilo s ním pracovať a dosť ma to povznieslo. Lenže žije s partnerkou, ktorá nie je úplne dobrá, a nevyhovovalo mi byť v tej domácnosti. Bol tam neporiadok, smrad a bolo mi ho ľúto. Potom to začalo byť aj fyzicky náročné, lebo som s ním cvičila štyri hodiny a normálne pracovala, bolo toho veľa.

Ako a prečo si sa k tomu dostala?

Hľadala som si niečo na privyrobenie, aby som si mohla platiť Bootcamp. Chcela som niečo iné ako klasickú brigádu.

Vianoce si nazvala láskou v čase cholery. Čo pre teba znamenajú?

Vianoce nemám rada. Je to aj preto, lebo sa naši rozviedli. Odkedy sa rozviedli, tak každé Vianoce riešim, u koho budem a kto bude čo robiť. Všade máš tie úžasné veci, ako je rodina pokope, a ty si z toho len viac smutný.

Ktoré okamihy alebo sviatky v roku máš rada?

Môj rok sa delí na dve časti. Na festivaly a čakanie na festivaly. Už ako príde jar, tak ožijem, začnem viac športovať, byť vonku.

Ilustrácia - Martin Knut
Ilustrácia – Martin Knut

Na aké festivaly chodíš?

Colours of Ostrava, Grape a každý rok si skúšam nejaké ďalšie. Kedysi Hodokvas, teraz Topfest.

V jednom z článkov si napísala aj to, že najťažšie je nájsť krásu v sebe. Podarilo sa ti ju nájsť?

Ja ju vždy tak na jar alebo cez leto objavím, potom sa mi to v zime zase vymaže. Keď prídu ťažké depresie, tak vždy je to ako boj o život. Možno sa ti to nezdá, že niekto chodí zachmúrený po ulici, ale ty nevieš, čo vo vnútri prežíva. Možno rozmýšľa, či teraz skočí z mosta, alebo nie, a už má len namále, aby tam išiel, no niečo ho zaujme a nejde tam. To sa ti stáva hocikedy a vtedy nemyslíš na krásu v sebe alebo racionálne veci, ktoré by ťa tu mali udržať.

Máš takéto myšlienky?

No jasné. To je permanentné. Stále sa to opakuje a nikdy to nezmizne.

Na to, aby si prešla touto myšlienkou, ti vie pomôcť aj niekto iný, alebo len ty sama?

Asi jedno aj druhé. Keď ťa to chytí a si v spoločnosti a začneš sa o tom s niekým baviť, tak určite ťa ten človek z toho dokáže vytiahnuť. No väčšinou som vtedy sama, hádajú sa vo mne dve osoby a musím si to zdôvodniť, prečo to neurobiť. Stáva sa mi to aj v dobrých obdobiach, aj keď je pekne.

Predpokladám, že v dobrom období to trvá kratšie ako v zlom.

Hej, ale chytí ťa to hocikedy. Niekedy ti to vie vyostriť práve pekné počasie. Je to konflikt, že tebe je zle a vonku je pekne.

Kedy sa cítiš byť šťastná?

Keď niečo robím, keď som niečím zaujatá, baví ma to, keď mám okolo seba ľudí, ktorých mám rada. Hudba, festivaly, to je pre mňa úplne raj.

Funguje to tak, že sa tam nabiješ energiou?

Určite.

Ako vnímaš, keď zdravý človek povie, že má „depku“? Neuráža ťa to?

Trošku sa ten pojem zamieňa, ale skôr ma zamrzí, keď sa otvorím a niekto mi povie, že veď toto nie sú depresie, stojíš tu predo mnou, človek v depresii leží v posteli. Keď to niekto podhodnotí, to ma vie skôr zabolieť. Alebo keď to niekto podceňuje, že veď to prejde, mysli pozitívne. Vôbec to nepomáha a vtedy sa cítim ešte horšie.

Odľahne ti, keď ťa niekto vypočuje?

Určite. Aj keď to situáciu nevyrieši, pomôže to. Musíš to riešiť dlhodobejšie.

Keď je ti osoba oporou dlhodobo, tak ťa dokáže držať nad vodou?

Asi hej. Sú ľudia, ktorí to o tebe vedia a volajú ťa von, ale ty nemáš síl. Musíš to pretrpieť a počkať.

Ako je to s prácou? Pracuješ?

Teraz nie. Chcem si založiť živnosť, lebo klasické práce v openspaceoch ma úplne zabíjajú.

S tým sa asi nevieš veľmi zladiť.

Vôbec. Tým, že sa mi tieto stavy striedajú, tak to vnímam veľmi zle. Každý deň sa musím zobudiť a prísť do práce na presný čas. No niekedy mám pocit, že nedokážem ani vstať z postele. V práci som bývala dosť na PN, čo zamestnávatelia veľmi nemusia.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Zdravie

Teraz najčítanejšie