Denník N

Jana Kirschner: Zastavme už politikov, ktorí nám klamú rovno do tváre

Jana Kirschner. Foto N – Vladimír Šimíček
Jana Kirschner. Foto N – Vladimír Šimíček

Žila som v bubline popovej hviezdy, ale už som na zemi, hovorí Jana Kirschner v prvom otvorenom rozhovore o tom, čo ju hnevá na politikoch.

Z kauzy Bašternák ide pocit hnusu, Kaliňák je úbohý herec, Sulík zneužil utečencov a ovládajú ho halucinácie a Kotleba je katastrofa a trepe. Speváčka Jana Kirschner hovorí aj o tom, aké je rodiť u nás a v Británii, akú krajinu si želá pre svoje deti a prečo sú Bratislavčania po Slovensku na smiech.

Ako často ste v posledných rokoch na Slovensku?

Pomerne často. Každý týždeň, na pár hodín, snažím sa stihnúť všetko, koncert, rozhovory aj prípravu s kapelou. A všetko ostatné, čo človek musí robiť, aby mohol žiť v tejto krajine. Zabudla som napríklad prihlásiť dcéru na Sociálnu poisťovňu, kruto sa mi to teraz vypomstilo, musela som začať platiť veľké odvody. To sú normálne veci, o ktorých som predtým nevedela, že aj popové hviezdy sa s nimi stretávajú. (Smiech)

Je asi dobré, že ani pri vás neurobili výnimku.

Áno, som rada. Tak to má byť. Bolí to, ale je to dobré.

Pripojili ste sa k výzve Chceme žiť v normálnej krajine a napísali ste k nej aj toto: „Milujem túto zem, jej vôňu, jej jazyk, ľudí, ktorí tu žijú, no napriek tomu som z času na čas smutná, že sa nedokážeme spojiť a postaviť sa voči ľudom, ktorí nám klamú do očí a smejú sa nám, už ani nie za chrbtom, ale celkom bez rešpektu, rovno do tváre.“ Prečo ste sa pridali?

Lebo sa už na to nedalo pozerať, už ma to začalo hnevať. Vždy som obchádzala témy týkajúce sa politiky, snažila som sa z toho vymotať. Nie zo sebeckých dôvodov, nemala som a stále nemám dostatok informácií o politických kauzách. Niekto by si mohol povedať – ona tu nežije, dobre sa jej žije niekde v Londýne, kde si chodí na kávičky, tak prečo by do toho mala rozprávať? Žije tu však moja rodina a cez nich som začala vnímať, že tu niečo nie je v poriadku. Keď Škantárovci vyhrali na olympiáde zlato, moja dcéra Matilda, ktorá má päť a pol roka, povedala: Mami, dnes sme vyhrali dve medaily, aj Británia, aj Slovensko. Cíti sa byť Slovenkou, a to je pre mňa dôvod, prečo by sme mali o tom rozprávať. Naše deti musia vedieť, odkiaľ sú, a chcem, aby sa sem tešili a mali byť na čo hrdé.

Video: Jana Kirschner o politike: Už sa na to nedá pozerať
autorka: Martina Koník

Kto nám tu klame do tváre?

Takých je viac. Určite ich nemusím menovať. Počas predvolebnej kampane a po posledných voľbách sa to však už prevalilo, prešli sme za hranicu. Klamstvo by sa nemalo tolerovať. Briti sú v tomto striktní, tlač ide po politikoch, ničí ich, neexistuje, aby si politik dovolil klamať alebo sľubovať niečo, čo nikdy nesplní a ani sa o to nepokúsi. To je pre tento národ najväčšia výzva – spojiť sa a povedať dosť. Ak je tu niekto s dobrým názorom, mladí ľudia s odkazom, práve teraz by mali začať pracovať. Je tu tá chvíľa, ten priestor. A my ich podporíme. Aj v hudbe človek vycíti čas na pesničku. V tej mizérii, ktorá na nás dolieha, si treba povedať – nedám sa.

Jana Kirschner. Foto N - Vladimír Šimíček
Jana Kirschner. Foto N – Vladimír Šimíček

Výzva Normálna krajina hovorí – zmeňme Slovensko na normálnu krajinu. Zároveň hovorí aj to, že v normálnej krajine sa nemôže minister vnútra kamarátiť a robiť biznis s ľuďmi podozrivými z trestnej činnosti. Je to teda aj o Robertovi Kaliňákovi.

Robert Kaliňák urobil za svoju kariéru niekoľko prešľapov, tých úbohých hereckých výkonov bolo v poslednom čase viac. Ako s tým môže ten človek žiť?

Myslíte kauzu Bašternák alebo aj niečo predtým?

Napríklad policajný záťah v rómskej osade v Moldave nad Bodvou, to bolo očividné klamstvo. Vtedy som sa naozaj hanbila. Ľudia musia často rozmýšľať nad tým, či je naozaj polícia v pozícii pomáhať a chrániť. Polícia by mala byť lepšie pripravená a vedieť, kedy a ako používať silu. Pretože my sa na policajtov spoliehame a dôverujeme im, že práve oni to vedia.

Ako poznáte kauzu Bašternák?

Registrujem ju z novín. Myslím, že všetko má svoju hranicu, a pri tejto kauze sa na človeka nalepí naozajstný pocit hnusu, ktorého sa nevie zbaviť.Veľmi sa mi páčilo, že ľudí vyprovokovala do postoja – ideme bojovať za pravdu a dotiahnuť to do konca. No mnohí z nás si už povedali, že zas to nejako ututlú a nič sa nestane.

Už je koniec?

Ešte nie je koniec. Pozitívne je, že to vyprovokovalo do akcie. Mne sa však nepáčilo, že sa do toho zas namočil iný politický subjekt, ktorý si začal prihrievať vlastnú polievočku. To ma odpudzuje. Pretože ani s tými druhými pánmi úplne nesúhlasím.

Keby vás zavolali vystupovať na pódium na protesty pred Bonaparte, išli by ste?

Politici, čo to organizujú? Nie. Nešla by som hrať politikovi, s ktorým úplne nesúhlasím. Neverím ani tej druhej strane.

Čo vám prekáža?

Niektoré zbytočné výroky, zavádzanie, nedostatok faktov. Nepáčila sa mi predvolebná kampaň časti SaS, výroky najmä pána Sulíka, ktorý získaval popularitu na kríze a na tom, že do Európy prichádzajú ľudia z oblastí postihnutých vojnou. Zamrzelo ma to, čakala by som od nich viac.

Čo ste si pomysleli o Slovensku, keď sa pred voľbami hlavnou témou stali imigranti?

Je to tak všade v Európe. V Británii to robí UKIP, výsledok referenda o vystúpení z EÚ spôsobila aj táto politika. Na druhej strane, je dôvod na paniku. Vojna v Sýrii nie je len posledný rok, Európa mohla byť viac pripravená. Kríza nezačala existovať vtedy, keď utečenci dorazili do Budapešti na stanicu. To bolo pre Slovákov zdesenie, že ježišmaria, sú tu nejakí cudzí ľudia. Pošlite ich preč. Všetci si začali brániť svoje domovy a pripravovať sa na to, ako tých utečencov vyženú zo svojej záhrady.

Jana Kirschner (37)

Narodila sa v Martine. Prvý album vydala v roku 1997, prvý väčší úspech zažila s platňou V cudzom meste v roku 1999, keď získala aj ocenenie Zlatý slávik. Úspešná bola aj v Česku. V roku 2005 odišla do Londýna a spolu s producentom Rossom Cullumom (Tori Amos, Enya) tam v roku 2007 vydala anglický album Shine. Vrátila sa k pesničkám v slovenčine (Krajina rovina, Moruša biela, Moruša čierna), so svojím partnerom, hudobným producentom Eddiem Stevensom, žijú najmä v Londýne, majú dve dcéry.

Neboli sme pripravení na ľudí, ktorí prichádzajú?

Nepoznali sme ich, ale tvárili sme sa, že o nich vieme všetko. Nie sme informovaní. Môj muž Eddie sa smeje, že slovenské televízne noviny sú o tom, kto si kúpil akého psíka a kto upiekol akú štrúdľu. Propaganda namierená proti migrantom bola agresívna a nečudujem sa, že jej ľudia uverili, že uverili politikom. Keď si prečítate správy priamo z vojnových zón, pochopíte, že to sú ľudia, ktorí vážne potrebujú pomoc. Deti, ktoré museli prejsť tisíce kilometrov, nie sú predsa teroristi. Možno to vidím naivne. Chápem aj tú druhú stranu. Je však hlúposť postaviť predvolebnú kampaň na tomto ako našom najväčšom probléme. V tejto krajine je milión iných problémov, ktoré treba riešiť. Od obrovských jám v chodníku po školstvo, zdravotníctvo, ktoré nefunguje. Sú tu dôležitejšie témy ako tie, ktoré naši politici použili. Oni však vycítili príležitosť a zviezli sa na tom. A preto ich nepôjdem a nechcem podporiť.

Jana Kirschner. Foto N - Vladimír Šimíček
Jana Kirschner. Foto N – Vladimír Šimíček

O slovenských politikoch hovoríte s dešpektom.

Hovorím to tak detsky, tak, ako to cítim, lebo sa politike nevenujem. Roky som spávala do druhej poobede, potom som písala pesničky, išla tak do mesta na kávu a obed a potom som hrala koncerty. Keď sa už politika dotkne aj človeka, ako som ja, ktorý s ňou nechce mať nič spoločné, to už niečo znamená.

Koho ste volili v posledných voľbách?

Nevolila som. Nebola som v tejto krajine, bohužiaľ. Riešila som to s rodičmi a s blízkymi asi tri mesiace. Nevedela som to logisticky zariadiť a priletieť. Ani som však nevedela, koho by som volila. Prvýkrát v živote som nebola voliť. Napríklad veľa známych sympatizovalo s Procházkom a presviedčali ma, že to je on. Pozrela som sa naňho a povedala som si, že to nie je on. Že mu neverím ani nos medzi očami. Nie som pesimista, sú tu stále ľudia s decentnou politickou kultúrou. On to však stratil, preflákol, najviac, ako sa len dá, a dnes zostal na smiech… je to smutné.

Kto sú tí ľudia s decentnou politickou kultúrou?

Možno sú to ľudia, ktorí ešte nie sú v politike. Je tu teraz priestor, aby tu vzniklo niečo zaujímavé, možno aj pre mňa. Celé spektrum politiky je podľa mňa pre mladých ľudí nezaujímavé až odporné a nejdú ani voliť, nečudo. Zatiaľ čo politici idú v tých svojich osvedčených schémach, my rastieme, cestujeme, žijeme a dávno mnohí pochopili, že rozdiely treba zmenšovať, nie naopak. A že všetci máme právo na slušný život.

Kto by mal ísť do politiky?

Napríklad Matúš Vallo. Je to zanietený človek s jasnou víziou. Ale to hovorím aj preto, že to je môj dlhoročný kamarát, verím mu a možno nie som objektívna. Takých ľudí ako on je hádam okolo nás viac.

Ako ste vnímali dianie po voľbách na Slovensku?

Vyzeralo to chvíľu, že Richard Sulík bude predsedom vlády. Vo veľkom povolebnom Sulíkovom profile v Denníku N vystupoval prvýkrát ako človek. Vravela som si, že keby sa konečne uvoľnil z tých svojich halucinácií, ktoré ho ovládajú, mal by možno nádej medzi voličmi.

Do parlamentu prišiel aj Kotleba.

To je absolútna tragédia. Môj otec je z regiónu, kde má obrovskú podporu. Keď som sa raz na jeseň s mamou vybrala plávať na moje obľúbené Kolpašské jazero pri Štiavnici, bola tam slávnosť ĽSNS s grilovačkou a oslavovali „nášho nového vodcu“. Veď to je katastrofa. Ľudia hovoria, že vraj on pomenúva problémy, vraj hovorí len to, čo si všetci aj tak myslíme…

To hovoria vaši známi?

Hovorí to väčšina toho regiónu. Je to zlyhanie demokracie, politických strán, ale aj nás všetkých. Ľudí v regiónoch si nikto nevšíma. Ľudia zo Štiavnice, Zvolena, z Krupiny majú pocit, že sa na nich zabudlo. Zrazu sa objaví niekto, roky za nimi chodí, buduje si povesť, mystifikuje svoju osobnosť, hovorí to, čo oni potrebovali už dlho počuť. A pritom reprezentuje ľudí bez politickej kultúry, trepe dve na tri, šíri strach a nenávisť, no riešenia nemá.

Máte s extrémistami, neonacistami aj osobnejšiu skúsenosť?

Našťastie, nie. Keď som videla ich demonštráciu v Bratislave, zobralo ma to. Počas druhej svetovej vojny práve na strednom Slovensku polovica našich pradedov bojovala v Povstaní a ľudia na to teraz zabudli. Volia ich však aj zo zúfalstva. Kotleba vraj aspoň príde – na promócie, dedinskú zábavu, futbalové stretnutie. Tí ľudia potrebujú to podanie ruky. Poznám muzikantov, ktorí hrali na smeráckych akciách. Keď som sa pýtala, ako to mohli urobiť, povedali, že ten Robert Fico je fakt dobrý človek. Prišiel za mnou, povedal ďakujem a podal mi ruku. Na tom to stojí. Ľudí nezaujímajú experti, kauzy ani nad slnko jasné fakty, ale obyčajné podanie ruky.

Časť bratislavskej kaviarne hovorí, že poďme sa rozprávať s ľuďmi do regiónov.

Bratislavčania sa nevedia rozprávať s ľuďmi v regiónoch. Teda aj keby niekto taký bol, neviem, či by ho tí ľudia počúvali. To je, ako keď Pražák príde na Moravu. Som Martinčanka a odmalička u nás Bratislavčania nemali dobrú povesť. Prišli sa na Martinské hole lyžovať vystrojení v žiarivých outfitoch a my chudáci, ktorí sme dedili niekoľko generácií tie isté šuštiaky, sme lyžovali trikrát lepšie. (Smiech) Regióny potrebujú svojich ľudí. Verím, že sa tam takí nájdu a dokážu systematickou prácou zničiť aj Kotlebu a tú jeho hlúpu propagandu.

Šimíček varuje: vysoké ISO, nie je vhodné do printu!
Jana Kirschner. Foto N – Vladimír Šimíček

Patríte k malému množstvu hudobníkov, ktorí vystúpia toto leto na Pohode a aj na Dohode Fun rádia. V čom sú tieto festivaly odlišné?

To je, akoby ste porovnávali Glastonbury so zábavou v londýnskom Chiswick Parku. Nedá sa to porovnávať. Dohoda je festival určený pre ľudí, čo chcú ľahkú letnú zábavu na mieste, ktoré majú blízko. A pre nich to má aj istý kultúrny význam. Okrem nás tam tento rok hrajú aj Buty. Takže celkom zaujímavý line up.

Na Pohode ľudia posielali bozky Borisovi Kollárovi pre nenávistné reči o moslimoch. Sú na Dohode iní ľudia, keď ju organizuje rádio, ktoré Kollár donedávna vlastnil?

Priznám sa, že som to nevnímala až do minulého týždňa, keď sme išli do detailov a začali sme o tom debatovať. Snažíme sa hrať čo najviac, keď máme kapelu pokope. Nemyslím si, že ľudia, ktorí tam prídu, si tieto akcie spájajú s Borisom Kollárom, a verím, že to nie je z mojej strany prešľap.

Aj vďaka vášmu partnerovi máte doma také pravidlo, že nič nemôže byť po známosti, cez úplatok. Naozaj to neexistuje?

Úplatky sa v Británii nedávajú. Na Slovensku som nebola v situácii, že by som ho musela dať. Niekoľkokrát som však využila svoje meno, to, že ma niekto poznal, aby som vybavila pre svoju rodinu niečo, čo by malo byť vo fungujúcom systéme samozrejmosťou. Tak by to však byť nemalo. To je tiež istý druh korupcie, nie?

Keď sa na to pozeráte prísne, tak áno, keď niečo vybavíte po známosti.

Áno. Napríklad bývalý britský premiér David Cameron bol v tomto veľmi neoblomný, mal veľmi choré dieťa a prešiel s ním len štátne nemocnice. To je od neho fair play. V Anglicku je systém nastavený tak, že korupcia ani nie je možná. V školách ani v nemocniciach. V Anglicku je to tak, že ak môže pomôcť všeobecný lekár, neposiela vás hneď k špecialistovi a v tom je ten systém efektívnejší. Na druhej strane však NHS (Národná zdravotná služba) bojuje s obrovskou krízou a pravdepodobne tento veľkorysý systém Briti už čoskoro zmenia.

Jana Kirschner. Foto N - Vladimír Šimíček
Jana Kirschner. Foto N – Vladimír Šimíček

Rodili ste na Slovensku aj v Anglicku. Aký v tom bol rozdiel?

Na Slovensku som rodila v štátnej nemocnici v Ružinove. Nebol to pre mňa traumatický zážitok. Všetci sa o mňa skvele postarali, možno však preto, že ma poznali. Nedá sa to asi porovnávať s tým, čo zažili iné matky. Opäť je to istý typ korupcie, no možno jeden z tých prirodzených. Z vlastných skúseností – to, čo viem o slovenskom pôrodníctve, je, že od začiatku dávajú matke pocítiť, že to nie je v jej rukách. Všetko je riadené medicínsky. Lekári si často pôrod nastavia, urýchlia podľa toho, ako sa im to hodí, a často prichádza k nepríjemným situáciám, keď je matka nútená porodiť aj cisárskym rezom.

A Anglicko? 

Bolo to tiež vo verejnej nemocnici – ale v špeciálnej časti nemocnice, kde nie sú lekári, iba midwives, pôrodné baby, trénované špecialistky. Nepripúšťa sa žiadny umelý zásah do priebehu pôrodu, žiadne epidurálky a podobne. Po celý čas sme počúvali rádio, o siedmej ráno sme po desiatich hodinách kontrakcií tancovali na Rolling Stones, dala som si toast s čajom a cukrom a o deviatej som porodila za asistencie dvoch skvelých žien, ktorým som absolútne dôverovala a oni dôverovali mne. Totálna sloboda, nikto ma do ničoho nenútil, mala som to vo svojich rukách.

Nikto vám kolenom netlačil brucho?

Rozhodne nie. Pri takomto pôrode žena pochopí, že to je vážna životná skúsenosť, že sa s vami naozaj niečo stane. Že ste naplnili svoju prirodzenú podstatu, svoju cestu. Niekedy sú tí lekári nevyhnutní. No často tu u nás zasahujú do vecí, ktoré idú prirodzene dobre, lebo chcú mať istotu.

Majú dlhú službu.

Ide víkend, je piatok, poďme rodiť. Chceme mať všetko naplánované a jednoduché, a tak mnoho z nás súhlasí… Ale nestrácame tým niečo vzácne? Sledujem jednu českú food blogerku a tá rodila doma. Dokonca zjedla vlastnú placentu s lesným ovocím, dnes je to vo svete vraj in. Mala to totálne vo svojich rukách, všetko bolo jej rozhodnutie. Ja by som to asi až takto nedala… ale obdivujem jej odvahu.

Aký to je pocit – vracať sa na Slovensko, keď ho môžete porovnávať s Českom a najmä s Britániou, kde už dlhšie žijete?

Je pre mňa slobodnejšie žiť v zahraničí. Napríklad pri výchove detí. Nikto nepozerá na to, čo majú oblečené, či majú ponožky, keď sa trochu ochladí, či sa vhodne správajú. V Londýne som pochopila, že ľudia sa dokážu tolerovať, spolu sa tešiť a užívať si život. To nám trochu na Slovensku chýba, sloboda myslenia. Mali by sme sa uvoľniť. Je v nás stále veľa strachu a zábran.

Strachu z čoho?

Zo všetkého. Mala som roky strach jazdiť mestskou hromadnou dopravou. Môj muž hovorí, že to je jedna z vecí, prečo človek začne byť izolovaný. Vôbec nepozná ľudí, ktorí žijú v meste. S odporom som pred piatimi rokmi nastúpila do električky číslo 13, odviezla sa do mesta a zistila, že to je úžasná vec. Zrazu som si začala všímať veci, ktoré v meste nefungujú, ktoré fungujú, a aj ľudí, čo pre to niečo robia. Keď sa bavíme o tom, či politici niečo o nás vedia, tak by sa mali posadiť do mestskej hromadnej dopravy alebo na bicykel, prípadne robiť niečo, pri čom ľudí stretnú a spoznajú nás.

Videoklip: Jana Kirschner – Duch mesta
(pocta Bratislave a počítačovým hrám)

Nepristupovali k vám v Londýne ako k imigrantke z východnej Európy?

Po príchode do Londýna som sa hneď stretla s najvyššími šéfmi Universalu. Riaditeľ Max Hole práve priletel zo stretnutia s Bonom. Takže ani nie. V prvých mesiacoch som, samozrejme, mala pocit, že tam nepatrím, najmä pre jazykovú bariéru, nepoznala som pomery. Rýchlo som sa začala učiť, ale nikdy som si nemyslela, že tam zostanem žiť. Vtedy mi bolo dobre v Bratislave. Bratislava je pre mnohých príjemné miesto, no nedáva ľuďom až také veľké výzvy, a teda ani šance. Je tu pokoj.

Je pre osobnosť človeka lepšie žiť v Londýne?

Neviem, či to je lepšie. Je to kruté, prvé dva-tri roky, potom ste už „survivor“, ten, čo prežil, a už to zvládnete. V šestnástich som prišla do Bratislavy, začalo sa mi dariť. Žila som v bubline, ktorá mi fungovala alebo ma izolovala. V dvadsiatich rokoch som sa rozplakala na pošte. Bola som zlatý Slávik, ale nevedela som vyplniť poštovú poukážku. Londýn ma dal dole, ale v dobrom. Vrátil ma späť na zem.

Asi ešte stále nežijete v úplne bežnej realite.

Myslím, že stále som do istej miery odtrhnutá od reality.

Ľahko vás teraz budú hejtovať, keď priznávate, že mnohým veciam nerozumiete.

Pokojne môžu. Za ten čas na scéne som už porozprávala oveľa väčšie hlúposti ako dnes. (Smiech) Raz sa ma jeden český denník pýtal na globalizáciu a ja som odpovedala, že som z nej nadšená. Človek nemôže poznať odpovede na všetko. A ja ich nepoznám.

Vaša päťapolročná dcéra onedlho nastúpi do školy. Chcete, aby chodila do anglickej školy?

Už chodí do školy. Už štyriapolročné deti sa zaradia do systému, sú na ne tlaky, rodič je denno-denne zasypávaný emailami a požiadavkami, úplne je zapojený do procesu. Rodičia sa stretávajú, chodia na teambuildingy, spoločné večere.

Aj popové hviezdy?

(Smiech) Vyhýbam sa tomu. Ale je to skvelá štátna škola. Môj muž ešte chcel, aby sme sa presunuli inam, lebo naše dieťa nemôže chodiť do najlepšej školy. Ale tak to vyšlo, je v našej štvrti a tam jednoducho patrí. V škole ďalej to je oveľa väčší mix. V Matildinej škole sú väčšinou rodičia, ktorí sú na tom dobre. Pre viaceré prieskumy sme presvedčení, že ľudia, ktorí majú menej, viac dozerajú na svoje ratolesti, komunita drží viac pokope. Stáva sa už zo mňa socialista, ako je môj Edo. (Smiech)

Viete si predstaviť, že by Matilda chodila do slovenskej školy?

Jasné, má veľmi dobrú slovenčinu, často lepšiu ako niektoré slovenské päťročné deti.

Myslel som to tak, či by ste tým slovenským školám dôverovali.

Je dobré, že nemusí každý deň bojovať s tým, že jej mama je speváčka. To je záťaž, keď hneď na začiatku života dostane pocit, že je privilegovaná. To by pre ňu nebolo dobré. Už teraz, keď sem prídeme, je to tlak, všade si nás ľudia fotia. Chcela by som, aby sa tomu vyhla. Ak nebude zaťažená tým, čo som ja, dáva jej to oveľa lepšie možnosti.

Ako ste prežívali referendum o vystúpení Británie z Európskej únie?

K záveru sa to zvrhlo na škaredú kampaň. Prekvapivý bol pre mňa vstup Borisa Johnsona do kampane. Dovtedy bol taký klaun, dobrá figúrka pre Londýn. Mne ako prisťahovalcovi sa zdal celkom vtipný, moja svokra ho však neznáša. V prvých dňoch po referende to bolo tragické, cítila som to na ľuďoch okolo. Niektorí v to ráno aj plakali. Mala som zimomriavky aj niekoľko hodín po tom, ako som sa dozvedela výsledok. Boli sme z toho zničení. Eddie povedal, že stratil svoj národ, svojich ľudí. Vášne však už utíchajú a Británia dúfa, že z odchodu vyseká čo najlepší deal.

Nie je to pre vás dôvod odísť?

Nie som vydatá, nemám tam občianstvo, možno ma vysťahujú. Dúfam, že nová premiérka Theresa May nebude hazardovať s toľkými ľudskými životmi. Sú tam zapustené rodiny. Nemyslím si, že to bude radikálne. Nebojím sa ísť na Slovensko, tu by však mal problém môj muž. A vydať sa pre referendum, to sa mi nezdá korektné. (Smiech)

Vaše posledné roky boli v hudbe najmä morušové. Na bratislavskom koncerte vlani na jeseň v Bratislave ste publiku hovorili: „Ďakujeme, že tolerujete naše výstrednosti.“ Mali ste obavy z prijatia albumov Moruša biela a Moruša čierna?

Nebolo to ľahké. Ľudia to vnímali ako nový projekt, ktorý nespadal do kategórie z obdobia predtým. Staršie dámy na koncertoch očakávali Žienku domácu a pesničky spred dvadsiatich rokov. A my sme do nich išli zhurta. Sledovala som ľudí, o ktorých som si myslela, že majú pochybnosti. Nakoniec sa roztopili, ale bola to strašná makačka. Nebol to projekt, ktorý by nám priniesol veľa peňazí. Žiadny triezvy manažér by sa do toho nepustil. Tím 21 ľudí cestujúcich po Slovensku, vopred sme vedeli, že nemáme šancu zaplatiť miesta, kde vystupujeme, hoci sme mali vypredané koncerty. Ale dokázali sme to. Splácala som to ešte pol roka. Ale aj Vivienne Westwood, keď robí prehliadku v Paríži, dá do toho všetky peniaze, aby sa pred tými Parížanmi ukázala. Ja som sa chcela ukázať pred Slovákmi. V rámci rozpočtov to bol projekt postavený na športové haly, ale my sme ho chceli hrať v intímnych priestoroch, aby ľudia k sebe mali blízko. Dobrodružstvo je cesta, netreba stále myslieť iba na to, ako zarobiť.

Video: Ako vznikala Moruša biela

 

Teraz na jeseň máte turné Takmer sólo. Bude ešte morušové?

Nie morušové. Je to splnenie môjho sna. Roky som si hrávala v obývačkách a kuchyniach a chcela som, aby ľudia videli pesničky aj tak, aby to nebolo len o hudobníkoch, ale o tých pesničkách. Nebudú to tradičné koncerty, bude to o čosi viac. Ale to nemôžem všetko prezradiť.

Nie sú to tradičné miesta, kluby ani športové haly. Hrať budete napríklad v trnavskej synagóge, v Žiline na Stanici-Záriečie či v košickej Tabačke. Vyberali ste si tie miesta vy?

Je tam aj Topoľčany Nástupište 1-12. To je podchod zo železničnej stanice, v ktorom je galéria a robia tam koncerty. Roky krok po kroku pracujú na tom, aby priniesli do Topoľčian umenie. Už som tam raz hrala, bolo to veľmi zaujímavé. Je to risk, či sa toho ľudia nebudú báť. Hrať v podchode asi nie je pre mnohých Slovákov tradičná predstava o koncerte. Ale preto to stojí za to vidieť. Chceli sme ísť do miest, kde nám bolo dobre a kde nebolo treba veľa presviedčania, kde ma neregistrujú už len ako speváčku s niekoľkými starými hitmi.

Nie je po Moruši napríklad pesnička V cudzom meste ako z iného vesmíru?

Aj je, aj nie je. Niektoré veci zo starých dosiek stále rada hrám, aj Modrú, asi najväčšiu z odrhovačiek. Snažím sa v nich hľadať krásu a občas ju nájdem. Prečo sa hanbiť za tie hity, neboli to predsa žiadne sračky.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie