Denník N

Peklo leží na juhu, už len z neho nájsť cestu von

Román Olesa Uljanenka vydáva české vydavateľstvo Větrné mlýny.
Román Olesa Uljanenka vydáva české vydavateľstvo Větrné mlýny.

Román ukrajinského spisovateľa Olesa Uljanenka šokuje v zobrazení spoločnosti aj človeka. Špinu života zdôrazňuje natoľko, že sa na ňu miestami nedá pozerať.

Ukrajinský spisovateľ Oles Uljanenko mal vskutku neobyčajný život. Ako päťnásťročný odišiel z domu, žil na Sibíri aj na juhu Ukrajiny. Pracoval v baniach aj v prístavoch, ako výsadkár zas pôsobil v Afganistane aj v Nemecku.

Svoje prvé diela zverejnil, keď mal 19 rokov. Už vtedy šokoval svojou otvorenosťou a drsnosťou. V písaní však neustával, zbieral literárne ceny a svoj štýl nemenil.

Neskôr ho preto vylúčili z pravoslávnej cirkvi a komisia na ochranu spoločenskej morálky ho obvinili zo šírenia pornografie. Súdny spor za román Žena jeho snov Uljanenko síce vyhral, musel však čeliť viacerým vyhrážkam. V jednej z nich mu sľubovali, že ak knihu vydá, do šiestich mesiacov zomrie. To sa nakoniec aj stalo a 48-ročný spisovateľ zomrel za nejasných okolností.

Dovtedy však stihol napísať dvadsať noviel, poviedok alebo románov. V českom preklade teraz vyšlo jedno z jeho posledných diel – Tu na juhu (Větrné mlýny), ktoré je vo veľkej miere inšpirované jeho búrlivou mladosťou, juhom Ukrajiny, prístavom aj sirénami.

Tam na juhu

Po ulici sa potulujú drogoví díleri, prostitútky aj skazená mládež. Niektorí vykonávajú svoje obvyklé potreby za novinovým stánkom, iní si spievajú banderovské piesne. V uliciach vládne mizéria a zákon silnejšieho. Vitajte v pekle, alebo presnejšie na juhu. 

Píše sa rok 1979 a v prístavnom meste Mykolajiv na Ukrajine sa zbehla najväčšia spodina. Okrem húlenia, acetónu a homosexuality neexistuje iná zábava.

Najtvrdšie roky socializmu pomohli k moci zločineckým skupinám. Každá chce získať kontrolu nad obchodom s drogami aj bielym mäsom. To je však len nenápadná súčasť dejovej línie. Oveľa podstatnejšia zostáva každodenná tragédia, dilema, na ktorú stranu sa pridať. Život sa postupne premieňa na cirkus – je šialený, zmätený, farebný aj lákavý.

Tam kdesi v mestskej štvrti Aljaudy visí vo vzduchu most a od mora vanie slaná vôňa. Postupne sa zmiešava s ľudskými pachmi a tragédiámi.

„Mladosť, bohužiaľ alebo našťastie, nikdy nič nezveličuje. Mladosť má predstavu, ktorá mizne, nie keď začíname počítať dni a minúty, ale keď premýšľame, čím tie dni a minúty naplniť….“

Jedinú jasnú predstavu má Kormidelník, 17-ročný Ukrajinec a rozprávač príbehu. Miluje Irenu, inteligentné a pekné dievča z dobrej rodiny. Jej otec, plukovník, ju však nedokáže uchrániť pred ulicou a Irena nakoniec prepadáva drogám aj sexuálnym avantúram s dvoma dílermi.

V očiach Kormidelníka sa však nemení, je dokonalou bytosťou, aj keď pred ním obcuje s inými.

„Nehovoril som tomu tak, ako sa tomu obyčajne hovorí: láska. To mi bolo na nič, takéto slovo. Bol to len dotyk, priblíženie… Vari sa to dá vidieť očami, vari sa to dá vidieť srdcom, vari sa to dá vidieť rozumom? Keď je človek mladý, všetko je tak strašne zložité…“

Zo skutočného života

Oles Uljanenko sa pri písaní knihy Tu na Juhu inšpiroval vlastnou mladosťou. V prístavnom meste Mykolajiv v 17 rokoch študoval a spoznal tu dno spoločnosti aj svoju prvú lásku – dievča z dobrej rodiny, ktorá podobne ako Irena prepadla drogám.

V mestskej časti Aljaudy v tom čase stále jediná stavba – polepšovňa, a hneď za mostom bol zas cintorín. Ten je v knihe dejiskom brutálnych útokov aj zvráteného obcovania.

Okrem Kormidelníka a Ireny sa v krátkom románe objavuje veľa ďalších postáv. Všetkých ich spája mizéria podobne ako mládež z knihy My deti zo stanice ZOO. Každý z nich v sebe nesie smútok zo života, ktorý si sami vybrali.

Uljanenko svoje postavy nehodnotí ani príliš neopisuje, charakteristiku redukuje len na niekoľko čŕt, ktoré sa u nich najviac prejavujú. Ich pokryvenie môže pripomínať postavy z obrazov Hieronyma Boscha, ktoré sú podobne ako tie Uljanenkove trpiace, prekliate a odsúdené na večné zatratenie v pekle.

Všetci sa zmierujú s morálnym rozkladom, pretože nepoznajú cestu zo skazeného sveta. Aj Kormidelníkovi chvíľu trvá, kým si nakoniec uvedomí, že útek je jedinou záchranou. Nie je to však láska, ktorá ho k tomu navedenie, je to niečo oveľa väčšie – premýšľanie o Bohu.

„Po konci, po milovaní alebo po živote ide o niečo iné. Nie je to láska, ale niečo o mnoho väčšie. A ja som to už vedel. Len som sa bál vysloviť to nahlas.“

Jedinou záchranou je útek a nakoniec zostáva nájsť už len ten zmysel.

Žiadny šťastný koniec však nepríde. Budúcnosť nie je v očiach Kormidelníka príliš bezpečná ani veselá, podobne ako to bolo aj v prípade Uljanenka. Poslednými vetami tak možno vyjadril aj tú svoju, ktorá sa skončila jeho smrťou v roku 2010.

„Zmenil by som svet, keby to šlo; a ako by som ho zmenil, kým by to nebolo nevyhnutne nutné. Ale kvôli čomu? Aký by to malo zmysel? Človek tak ako tak vždycky vynájde smetisko, ktoré nazve šťastím.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie