Denník N

Hrnko: Aj v ŠtB boli takí, čo si robili svoju prácu. Za to nemôžete nikoho trestať

Foto - Katarína Acél-Gáliková
Foto – Katarína Acél-Gáliková

Bývalí politickí väzni zo Slovenska, Čiech i Moravy sa už od 90. rokov stretávajú každý rok pri bráne leopoldovského väzenia. Dnes mnohí z tých, ktorých komunisti roky väznili, poberajú nižšie dôchodky ako príslušníci Štátnej bezpečnosti.

Leopoldovské väzenie patrilo najmä v 50. rokoch medzi tie najhoršie. Pre sadistických dozorcov, ťažké výsluchy, kde svetlo svietilo do očí celú noc, a bitky ho väzni i dozorcovia prezývali aj leopoldovský mlyn.

Všetci politickí väzni v bývalom Československu strávili počas komunistického režimu podľa Ústavu pamäti národa neprávom za mrežami dohromady 83 615 rokov. V sobotu sa stretli na pravidelnej spomienkovej slávnosti.

Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Foto – Katarína Acél-Gáliková

Hrnko o dôchodkoch: To sa malo riešiť pred 25 rokmi

Ako jediný z vládnych či parlamentných politikov prišiel na spomienku politických väzňov tento rok podpredseda SNS Anton Hrnko, ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská sa ospravedlnila zo zdravotných dôvodov.

„Malo sa to riešiť pred 25 rokmi. Ani si nemyslím, že je to priechodné,“ povedal Hrnko na otázku Denníka N, či neplánujú opäť otvoriť otázku, aby sa znížili vysoké dôchodky bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti.

Tí ich majú podľa odborníkov trojnásobne vyššie ako politickí väzni.

„Aj v Štátnej bezpečnosti boli takí ľudia, ktorí si robili svoju prácu. Za to nemôžete nikoho trestať,“ dodal Hrnko. Tvrdí, že sa zaoberá otázkou, ako odškodniť obete z roku 1968.

Návrh, ktorý chcel znižovať nadštandardné výsluhové dôchodky bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti a z ušetrených peňazí odškodniť posledných politických väzňov, zhodili zo stola v minulosti dvakrát poslanci Smeru.

Anton Hrnko obhajoval eštebákov. Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Anton Hrnko obhajoval eštebákov. Foto – Katarína Acél-Gáliková

Otca Jaroslava Žiláka odsúdili, lebo bol živnostník

„Môj otec roky ťažko pracoval v Amerike, za zarobené peniaze si otvoril malé železiarstvo. Ako živnostník dostal päť rokov, ja ako jeho syn tri roky. Matka, pretože nás neudala, dostala osem mesiacov. Našťastie, výkon trestu jej odložili, pretože mala osemročnú dcéru, moju sestru Želku,“ spomína 89-ročný politický väzeň Jaroslav Žilák z Trnavy a v jeho hlase dodnes cítiť pohnutie nad nespravodlivosťou.

Nemyslel pritom na seba, ale na ťažký údel svojich najbližších – staručkého otca, ktorého poslali s podlomeným zdravím komunisti fárať do uránových baní. A mamu so sestrou, ktorú následne vysťahovali v Akcii B z Trnavy do Kľačna. Ale aj na spoluväzňov, ktorí už mali doma vlastné rodiny.

„Mnohí duševne nezniesli tú traumu, že sú tam nevinne… Zlodej, ten vedel, prečo tam je a že si to odsedí. Ale ľudia z takzvaného tábora triednych nepriateľov, tí si povedali – veď ja som nikomu nič zlé neurobil, žil som čestne. Tak prečo?“ hovorí Jaroslav Žilák.

Dodnes si pamätá nešťastného spoluväzňa, ktorý to už psychicky nevydržal a vrhol sa v tábore Bytíz na ostnatý drôt, kde ho bez milosti zastrelili.

„Kým ešte budem vládať, budem tu, je to naša povinnosť,“ hovorí Jaroslav Žilák, ktorý do Leopoldova chodí každý rok.

Prešiel aj leopoldovským väzením, kde sa stretol aj s neskorším komunistickým prezidentom Gustávom Husákom.

Ján Žilák z Konfederácie politických väzňov. Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Jaroslav Žilák z Konfederácie politických väzňov (druhý sprava). Foto – Katarína Acél-Gáliková

Dobroslav Pustaj si odsedel šestnásť rokov

„Fárali sme na Jáchymovsku. Najhoršie však bolo leopoldovské väzenie, predsa, bolo to len kúsok od domova,“ spomínal aj politický väzeň z 50. rokov Jozef Čapuška, ktorý pochádzal z Drahoviec.

Eugen Maščeník zasa na spomienku pricestoval až z Hatalova pri Michalovciach. Niektorí sú už ďaleko po deväťdesiatke a chystajú sa na stretnutie celý rok. Tu sa po rokoch opäť stretávajú starí priatelia a hovoria o tých, ktorí už nie sú medzi nimi, a o tom, čo prežili. Lebo väzenie ich nezlomilo, ale vznikli medzi nimi priateľstvá, ktoré pretrvali dodnes.

Eugen Maščeník. Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Eugen Maščeník. Foto – Katarína Acél-Gáliková

Medzi najdlhšie väznených politických väzňov v bývalom Československu patril politický väzeň Dobroslav Pustaj, ktorý si odsedel viac ako 16 rokov a na slobodu vyšiel až v roku 1968. Už krátko po Víťaznom februári založili s priateľmi odbojovú skupinu Slobodné Československo, Štátna bezpečnosť ich zatkla v roku 1952.

„Chceli sme slobodné proeurópske Československo, za to som toľko rokov sedel. A v Leopoldove som sedel z toho desať rokov, sú to zlé spomienky, ale netreba zabúdať,“ spomínal v roku 2012. Dobroslav Pustaj zomrel v roku 2013, každý rok sem cestuje jeho manželka a dcéra z českého Prostějova.

Manželka Dobroslava Pustaja, ktorý si odsedel 16 rokov. Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Manželka Dobroslava Pustaja, ktorý si odsedel 16 rokov. Foto – Katarína Acél-Gáliková

Prišli aj dcéry väzňov

Odpustili sme, ale nezabúdame. Na spomienke nechýbali ani dcéry politických väzňov v neodmysliteľných žltých tričkách podľa návrhu Antona Srholca.

České dcery padesátých let spomínali na otca jednej z nich, politického väzňa Josefa Vaníčka. Dvadsaťdeväťročný muž zomrel za bránami leopoldovského väzenia, jeho ročná dcéra ho poznala iba z maminho rozprávania. O okolnostiach jeho smrti sa rodina dozvedela až v 90. rokoch. Mladého väzňa zastrelil dozorca pred očami spoluväzňov 28. septembra 1958.

Za bránami leopoldovského väzenia zomrelo v dôsledku zlého zaobchádzania, mučenia či odopretia liečby niekoľko desiatok ľudí.

Gréckokatolícky biskup Pavel Gojdič či odbojný roľník Ján Šefčík z Chorvátskeho Grobu, ktorý nechcel vstúpiť do družstva – umrel iba mesiac pred vypršaním svojho 12-ročného trestu.

Bez rodiny, bez mena, iba s väzenským číslom boli na leopoldovskom väzenskom cintoríne pochovávaní politickí väzni. „Iba dve drievka pribité a na nich väzenské číslo. Tak som sa vždy pri tom zamýšľal, čo je to za režim. Veď zničili toho človeka. A ešte po smrti sa ho báli? Teda čo je to za režim, ktorý sa bojí svojich ľudí?“ pýtal sa na spomienke jeden z posledných českých politických väzňov, ktorí ešte mohli na spomienku prísť.

Foto - Katarína Ácel-Gáliková
Foto – Katarína Acél-Gáliková

Leopoldov, Jáchymov, Ilava. Politickí väzni by boli radi, ak by si žiaci chodievali pripomínať aj miesta, kde kedysi trpeli obete komunistického režimu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie