Slováci, ktorí sa postarali o august 1968. Biľak nebol jediný

Autor je bývalý pracovník ÚPN

Neviem či je to to naozaj len vtip, ale ten vtip výborne vystihuje to, čo sa v auguste 1968 stalo. Vtip pripisuje Husákovi výrok z čias normalizácie, že ČSSR stálo v roku 1968 nad priepasťou, ale odvtedy urobilo mohutný krok vpred. Dno priepasti, na ktoré súdruhovia krajinu stiahli, sa prejavuje dodnes.

V súvislosti s pozývacím listom sa teraz hovorí najmä o krajčírskom učňovi Vasilovi a odliatku jeho budovateľskej tváre v rodnej obci. Lenže nebol to jediný rodák, čo zanechal slovenskú stopu medzi tými, ktorých vlastizrada z roku 1968 vystrelila do najvyšších straníckych postov.

Napríklad taký súdruh Alois Indra. Jeho rodná obec Medzev darovala svetu viacerých úspešných súdruhov. „Zatýkam vás v mene robotnícko-roľníckej vlády vedenej súdruhom Indrom,“ vypočul si Dubček z úst kapitána ŠtB Hoffmana. Toho túto formulku naučil sovietsky orgán. Vždy sa mi ten výraz „orgán“, ktorý eštebáci užívali, rozprávajúc o sebe alebo sovietskych bratoch, páčil. Sovietskym organistom síce scenár s Indrom a jeho robotnícko-roľníckou vládou nevyšiel a Indra sa vedúcim normalizátorom nakoniec nestal, ale to zas pre Moskvu až také dôležité nebolo.

Eštebáci, ktorí Dubčeka, už stráženého ruskými špeciálnymi silami, v sprievode pánov zo sovietskeho veľvyslanectva „zaisťovali“, poslúchali ďalšieho slovenského rodáka. Vtedajšieho námestníka ministerstva vnútra, pod ktorého ŠtB spadala, súdruha Viliama Šalgoviča. Ten požíval v Moskve takú dôveru, že bol ako jeden z mála československých „orgánov“ informovaný o tom, čo sa 21. augusta stane, už pár dní dopredu. Koordinoval a vyberal vhodných eštebákov, ktorí pomáhali zdarnému priebehu celej akcie.

Hĺbku Šalgovičovho charakteru spomína vo svojej knihe aj bývalý archivár a „zradca“ KGB Vasilij Mitrochin. Napríklad v súvislosti s jeho sťažnosťou, že deti „pravicových lídrov“ sú stále prijímané na univerzity.

Je príjemné potláčať „revolúciu“, keď na kľúčových postoch sedia vaši agenti, ochotní zradiť vlastnú krajinu. Potom to ide samo. Aj očista od nespoľahlivých sa robí dobre a rýchlo, keď ju riadia také kapacity ako Biľak a jeho vtedajšia pravá ruka Jakeš. Keď sa do takéhoto vzorca dosadí ešte ťažký pragmatizmus a túžba po moci, akou disponoval Gustáv Husák, je výstavba priepasti, do ktorej treba vkročiť, dokonaná. A je skutočne hlboká.

Existuje kniha, vydaná v roku 1983 len pre internú potrebu ministerstva vnútra, vlastne vtedajšej kontrarozviedky ŠtB. Tá kniha sa volá Revolučné a bojové tradície 2. správy ZNB – zdroj sily a úspechu v boji proti nepriateľským rozviedkam. Knihu venovali eštebáci vlastným úspechom a rozoberajú v nej svoje 30-ročné fungovanie.

V kapitole venovanej roku 1968 kriticky konštatujú, že pravicové sily sa do Bezpečnosti infiltrovali natoľko, že prijali takzvaný Akčný program kontrarozviedky, v ktorom si dovolili napísať napríklad takéto: „Základnou príčinou krízového stavu v práci ŠtB v minulom období bolo zvláštne postavenie ŠtB v spoločnosti a v celkovom minulom politickom systéme. Tak ako sa prežil tento systém, tak sa prežila aj úloha ŠtB ako nástroja proti triednym nepriateľom. V minulom období bola kontrarozviedka vo svojej činnosti ovplyvňovaná výlučne niekoľkými členmi politbyra ÚV, v riadení ŠtB sa tak natrvalo zahniezdil subjektivizmus a voluntarizmus. ŠtB ako politickomocenský nástroj potlačovacej funkcie v 50. rokoch pokračoval vo svojej činnosti s rovnakými metódami aj v čase, keď došlo v čs. spoločnosti k významným zmenám.“

Pravicoví oportunisti si do akčného programu dovolili napísať aj to, že by ŠtB mala prestať fungovať ako politická polícia, ale začať vykonávať normálnu kontrarozviednu činnosť a podobné slabošské nechutnosti. Keďže nás však spriatelené vojská zachránili, mohli napokon autori knihy konštatovať, že „príchod nového ministra spolu s rastúcou aktivitou a prevahou zdravých síl v strane znamenal zvrat v politickej a služobnej činnosti“. To v praxi znamenalo, že „Bezpečnosť“ bola naďalej nástrojom udržiavania strachu a neslobody. A darilo sa jej. Teda najmä v boji s vlastnými občanmi.

To, čo „zdravé sily“ do spoločnosti zasiali, je tu stále prítomné, aj keď sa k tomu nepriznávame. Nedávno som písal text o zvláštnych vlakoch do Ruska. Keď to vyšlo, volal mi príbuzný, ktorý mi tie historky tvoriace základ textu rozprával. „Musím povedať, že som mal chvíľu rozporuplné pocity. Najskôr som sa potešil, že to vyšlo. Po chvíľke sa však vynoril iný pocit. Napadlo mi, neprídu na mňa? Nemôžu ma identifikovať? Čo deti? Normálne sa dostavil ten nepríjemný pocit ako kedysi. Pocit samoregulácie. Potom si hovorím, či mi šibe, veď je to už dávno preč. Dvadsaťsedem rokov som si myslel, že som slobodný človek, ale ten pocit strachu mi ukázal, že ním stále nie som. Tak hlboko je to vo mne odtlačené.“

A čo vy? Ste už slobodní?