Ako sa ti žije so zlomenou chrbticou?

Autor je editorom týždenníka Respekt,
predseda redakčnej rady Denníka N

Z pohľadu na ruské tanky na ceste a na slzy v očiach môjho otca (prvé, ktoré som u neho videl) je mi jasné, že je 21. augusta a mám jedenásť. Lenže dátum oveľa dôležitejšej spomienky sa stráca v hmle začiatku 70. rokov. Je sobota dopoludnia, ideme s otcom, ktorý je bagristom, z nákupu a stretneme jeho bývalého kolegu z univerzity. „Ahoj,“ hovorí môjmu otcovi a usmieva sa, ako keby sa naozaj tešil, že ho vidí. „Ahoj,“ hovorí môj otec a tiež sa usmieva. „Ako sa ti žije so zlomenou chrbticou?“

Pohľad na tvár toho muža si pamätám oveľa presnejšie než pohľad na ruské tanky. Počas sekundy sa mu rozpadá, svaly ju prestávajú držať pohromade, padne mu brada, ústa sa otvoria, spodná pera sa chveje, oči má vytreštené a dostanem strach, že umiera.

V skutočnosti som bol len svedkom toho, že tento muž na niekoľko sekúnd pod tlakom otcovej otázky odhalil tajomstvo, ktoré sa snažil skryť aj pred sebou samým: že umrela časť jeho duše zodpovedná za sebaúctu. Stalo sa to v okamihu, keď pred previerkovou komisiou vyslovil onú pamätnú formulku, že okupácia bola „bratskou pomocou“. Za túto vedomú lož mu bolo dovolené zostať na univerzite a žiť ako milióny ďalších.

Československý experiment s ľudskou dušou, ktorému sa hovorí normalizácia, len potvrdil všeobecnú platnosť starej ľudskej skúsenosti: so zlomenou chrbticou sa dá žiť celkom dobre, dokonca s ňou môžete postaviť aj chatu. Koľko sa ich len vtedy postavilo!

Jedným z mnohých mojich omylov bolo moje vtedajšie presvedčenie, že človek sa odhodlá na umŕtvenie časti svojej duše, len keď je vystavený násiliu – psychickému či fyzickému. V komunistickom režime každý vedel, akú má voľbu: strata sebaúcty bola podmienkou relatívne pohodlného života, zatiaľ čo trvanie na nej bolo trestané prinajmenšom nepohodlím a často aj väzením. Očakával som, že v demokracii, kde majú ľudia právo beztrestne hlásať svoje pravdy (ak to nie je napríklad osvienčimská lož), sa nikto dobrovoľne svojej duše nevzdá. Nepočítal som s tým, že mnohí ju celkom ochotne predajú.

Štvrťstoročie slobody prinieslo niekoľko zaujímavých skúseností. Až príliš veľa ľudí sa správa, ako keby možnosť slobody neexistovala. Nechajú sa ponižovať svojimi nadriadenými, ako keby to boli stále komunistickí funkcionári. Klamú, aj keď by nemuseli. A potom volia klamára, pretože si hovoria: sú ako my. Tvoria pohodlné spoločenstvo polomŕtvych duší, kde im nikto nepoloží otázku: „Ako sa ti žije so zlomenou chrbticou?“

Lenže zvaľovať vinu na normalizáciu, ktorej sme dedičmi, by bolo chybou. Pozrite sa na Poliakov či Maďarov. Tamojšie režimy boli oveľa mäkšie, ako bol ten náš, a napriek tomu je dnes v týchto krajinách menej slobody, tisíce novinárov pracujú v médiách patriacich vláde a slúžia jej propagande. Odkiaľ sa vzali?

Neverím, že miera ochoty predať svoju dušu je súčasťou nejakej národnej povahy. V Británii, s jej stáročnou tradíciou slobody, prekvitá britský bulvár len vďaka tomu, že sa vždy nájde dosť novinárov (a tiež dosť čitateľov), ktorí sú ochotní nemravne slúžiť vydavateľovi rovnako, ako tí komunistickí slúžili režimu.

Aliancia polomŕtvych duší sa ostatne šíri naprieč hranicami. Niekdajšia americká novinárska hviezda CNN Larry King urobil v roku 2011, keď vládol skorumpovaný režim Viktora Janukovyča, propagandistický rozhovor pre ukrajinskú televíziu s vtedajším premiérom Mykolom Azarovom – a dal si zaň zaplatiť 225-tisíc dolárov, ako vyšlo minulý týždeň najavo.

V diktatúrach, kde režimy ľuďom lámu chrbtice násilím alebo jeho hrozbou, ako to bolo v Československu, je ťažké vyčítať im ich voľbu „života v lži“, pretože nebola dobrovoľná. Ak sa však pre lož rozhodnú v slobodnom svete, robia to síce pre peniaze, ale dobrovoľne, a preto si oveľa viac zaslúžia dostať otázku: „Ako sa ti žije so zlomenou chrbticou?“ Možno niektorým z nich dôjde, že zle.