Denník N

Poučenie z augusta ’68

Komunisti urobili chybu. Dlhoročnou snahou umŕtviť akúkoľvek opozíciu umŕtvili aj seba. Zmeny ich preto zastihli nepripravených.

V sobotnom vydaní denníka Sme vyšiel k téme výročia vpádu vojsk Varšavskej zmluvy rozhovor s bývalým učiteľom dejepisu Vladimírom Urbanom. Na otázku, čo by mal učiteľ vyučovaním o auguste ’68 docieliť, odpovedal: „To je ten problém, nájsť v samotnom 21. auguste ponaučenie pre žiakov. Žiadne neexistuje.“ Neskôr sa ešte doplnil, že jedno ponaučenie by tu bolo: čúrať proti vetru sa neoplatí. Rozhovor dopĺňa krátky článok o tom, že rok 1968 mladým nič nehovorí. Optikou Urbana by sme sa tým nemali vzrušovať, pretože učiť o auguste ’68 je síce správne, ale nie poučné.

Minimálne o dvoch lekciách z tejto smutnej a krvavej udalosti by som vedel. Pointou prvej je, že ľudia by mali byť ostražití, keď sa politici snažia získať ich priazeň krásnymi, ale ťažko splniteľnými sľubmi. Aktéri Pražskej jari museli vedieť, že nahradiť diktatúru proletariátu socializmom s ľudskou tvárou bez požehnania Moskvy nepôjde. Len sa to neunúvali vysvetliť ľuďom. Ich zdesenie po vpáde tankov piatich „spriatelených“ krajín bolo prirodzenou reakciou na krach jedného nereálneho sna. Ako to dopadne, keď politici získavajú voličov sľubmi, ktorým ani sami neveria, sme mali naposledy možnosť vidieť vo Veľkej Británii. A všetci si držme palce, aby to rovnako nedopadlo v novembri v amerických prezidentských voľbách.

Na auguste ’68 môže učiteľ dejepisu pekne vysvetliť aj príčiny pádu komunistického režimu v Československu. Reakciou na Pražskú jar bola normalizácia, čo je len eufemizmus pre umŕtvenie – umŕtvenie každého výraznejšieho občianskeho a politického pohybu, ktorý by nebol v zhode s platnými doktrínami vládnucej strany. Ako reakcia na nebezpečný (z pohľadu Moskvy) reformný proces, ktorý sa podarilo zastaviť až pomocou tankov, to bol očakávaný postup.

Ako dlhodobá stratégia prežitia moci komunistov ukrývala v sebe normalizácia systémovú chybu. Režim totiž dlhoročným a úspešným umŕtvovaním jednotlivcov a skupín túžiacich po pluralite a slobode postupne umŕtvoval aj sám seba. Načas stratil súpera, nemal na kom trénovať životaschopnosť svojej predstavy o usporiadaní spoločnosti.

Pohyb, ktorý po roku 1985 naštartoval Gorbačov, pristihol československých komunistov úplne nepripravených, polomŕtvych. Za ich koniec vďačíme aj pár stovkám disidentov, ktorí možno tiež pochybovali, či sa ich čúranie proti boľševickému vetru oplatí. No vedeli, čo je čestné a spravodlivé. Akákoľvek historická udalosť, na základe ktorej mladí pochopia silu týchto hodnôt, stojí za to, aby sa o nej na hodine dejepisu hovorilo.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie