Svetoznáma fotografka grafitov: Grafit Miškova bol nepodarený

Martha Cooper je newyorská fotografka, ktorá bola pri zrode éry grafitov v New Yorku v 80. rokoch. Svoje fotografie vystavuje po celom svete, teraz prišla na prvú slovenskú výstavu do Košíc, ktorú organizovala Street art Communication. Sedíme na chodníku a počas rozhovoru prichádzajú fanúšikovia, ktorí si chcú dať podpísať „graffiti Bibliu“ Subway Art. Umelkyňa komentuje drevenice na paneláku aj to, prečo sa jej zdá kampaň politickej strany s témou grafitov nepodarená. Aj keď má fotografka 73 rokov, stále fotí, používa Instagram a momentálne rada loví pokémonov.  

Začínali ste v 70. a 80. rokoch v New Yorku. Aké to bolo obdobie pre ženu fotografku?

Boli to ťažké časy, ale bolo to obdobie feminizmu. Bola som zamestnaná ako fotografka pre New York Post, čo boli veľké mestské noviny. Zamestnali ma ako svoju prvú ženskú fotografku. Mali veľkú redakciu s 50 mužmi a vedeli, že potrebujú ženu. Nejakým spôsobom to bolo len pre moje dobro. Bolo to obdobie, keď boli ženy veľmi silné. Ale či som bola žena, alebo nie, nebolo dôležité pre graffiti writerov, oni len chceli fotky toho, čo maľovali. To bolo moje antré.

Rada fotíte grafity, ktoré sú súčasťou reklamy. Prečo?

Rada vidím rôznorodosť. Graffiti writeri si prakticky prisvojili steny a priestory pre svoje umenie. A teraz sa to využíva aj v marketingu.

Tento rok aj jedna politická strana na Slovensku využila ako súčasť svojich reklamných vizuálov grafity. Čo na to hovoríte?

Myslím, že sa im nepodarilo to, čo chceli dosiahnuť. Je zaujímavé, že sa o to snažili týmto spôsobom, ale vôbec sa im to nepodarilo. Zjavne chceli vyzerať moderne a osloviť mladé publikum. Jeho (Juraj Miškov, pozn. red.) úškrn a to, ako stojí… Nie je v tom žiaden postoj. A deti to vidia, určite si z toho robili žarty, možno to aj pomaľovali. Je to politik?

Kandidoval, ale do parlamentu sa nedostal.

Spravil chybu, lebo takto odradil všetkých a najmä mladých.

Minulý rok museli dať v Košiciach zo strechy paneláka dolu staré drevenice. Išlo o pamätník ľudovej architektúry. Čo si o tom myslíte?

Veľmi sa mi páči ten nápad. Ak by to tu ešte bolo, rozhodne by som sa išla pozrieť. Tento druh umenia ma zaujíma, podobné fotky som urobila ja sama v New Yorku, sú to „casitas“ na opustených pozemkoch. Pomenovanie casitas pochádza zo španielčiny a s týmto nápadom prišli Portoričania. V takých domčekoch kedysi bývali. V New Yorku stavali casitas na opustených pozemkoch, a keď ste sa na ne pozreli, vytvárali veľký kontrast oproti obrovským budovám. Minulý rok som mala o tom výstavu. Domčeky boli pre nich ako spomienka, spomínali na svoje korene.

Preslávili ste sa fotografiami newyorských grafitov. Vyfotili ste už nejaké slovenské?

Videla som veľa tagov (značiek či podpisov autorov grafitov, pozn. red.) a dnes som šla na prechádzku pozrieť si steny, ktoré som obzvlášť chcela vidieť, lebo poznám umelca, čo za tým stojí. Zatiaľ som však toho veľa nevidela.

Graffiti writerom prekáža, keď sú tagy príliš prepracované, lesklé. Bežným ľuďom sa to zase páči. Ako to vidíte vy?

Robím rozdiel medzi tým, keď hovorím o grafitoch a keď o street arte. Street art je drahý, treba naň povolenie od majiteľa budovy, zdvihák a veľa času, zatiaľ čo grafity sú ilegálne a sú pre mňa o deckách, ktoré dávajú svoje mená na steny. Aj keď nie vždy sa dá nájsť rozdiel.

Vám sa páči, keď sú tagy krásne vytieňované, lesklé a farebné?

Každý píše svoje meno nejakým štýlom a tieto decká vedia byť veľmi prísnymi kritikmi. Vidia ostatné práce a rozhodujú sa, či sa to hodí na ulicu, či je to dobré alebo zlé, inovatívne či odkopírované od ostatných. A majú svoje vlastné vnímanie estetiky na posúdenie kvality. Street art oproti tomu nemusí pochádzať z writerskej perspektívy a ide v ňom viac o obrazovú podobu. Street art bol viac prijatý širokou verejnosťou, pretože je ľahšie prijať ho ako umenie, zatiaľ čo písmená ľudia nechápu a často v tom nevidia písmo, ale len komplikovanú čarbanicu. Nečítajú to ako písmená a vidia to len ako vandalizmus. Nemám rada každý grafitový kúsok a každú street artovú stenu. Sú steny, ktoré sa mi vôbec nemusia páčiť. Nebudem hovoriť mená, ale umenie je veľmi subjektívna vec a často vidím street art, ktorý nezapadá do okolia a susedstva.

Ako môžu grafity zapadnúť do okolia?

Občas by mali umelci viac premýšľať o tom, ako by ich práca interagovala s ľuďmi okolo. Často to býva tak, že umelci prídu, spravia stenu za týždeň a odídu. Miestni s tým však musia žiť roky. A ja chápem, že sa im to nemusí páčiť. Ani ja by som písmenové grafity nechcela mať na svojom dome. Dnes som v Košiciach videla krásne staré drevené dvere a prišlo mi na škodu, že sú pomaľované.

Dnes som videla, ako jeden chlapec zobral nálepku svojho grafitu a nalepil ju na dopravnú značku. Vy ste o grafitových nálepkách, takzvaných slaps, vydali knihu Going Postal. Je to skutočný grafit, keď je to nálepka?

Moja kniha bola o ručne maľovaných nálepkách, nezbieram vytlačené. Celkom rada sa pozerám na všetky slaps v New Yorku. Páči sa mi, že si na tom niekto dá tak záležať. Zbieram ich a dokonca mám špeciálny sprej, ktorý so sebou nosím, aby sa dala dať nálepka ľahšie dole. Mám ich tisícky. Tu som zatiaľ nevidela žiadnu takú, ktorú by som si chcela vziať domov. A tiež si ju najprv odfotím, ale to som tu takisto ešte neurobila. Nálepiek už nevidím toľko ako kedysi, ale mám ich stále rada. Sú to malé, miniatúrne kúsky umenia a boli vystrihnuté z poštových známok, ktoré ste si mohli v New Yorku vziať z pošty zadarmo. Celý ten proces ma zaujal. Bolo to tajomné, ale vystavené všetkým na obdiv. Newyorčania boli celkom slepí, až kým niekto neukázal, že aha, tam je nálepka. Všetku pozornosť strhávajú veľké grafity, tak mi prišlo fér venovať sa aj tomu, čo nie je až také viditeľné.

Na Slovensku sa nálepky využili aj marketingovo, keď išiel film Návrat temného rytiera v roku 2012 do kín. Nálepka informovala, kedy ide film do kín, a bol tam akoby zničený znak Batmana. Nálepka bola takmer na každom stĺpe a stene. Stretli ste sa s niečím podobným?

Prečo by sme si za plochy mali platiť, keď ani graffiti writeri nemusia, však? V New Yorku si môžete prenajať ľudí, čo sa tomu venujú, a dotyčný bude umiestňovať vaše nálepky po meste. Je to ako skutočná práca. A oni vedia, kam a kedy nálepku umiestniť, kde si ich dať vytlačiť, je to múdry marketing. Minulý rok som mala show a galéria najala jednu z týchto spoločností. Neviem, či vďaka tomu prišlo viac ľudí, ale páčilo sa mi, že používame techniku street artu  na reklamu.

Ste fotografka, ktorá zaznamenala prechod na digitálnu fotografiu, a rada používate Instagram. Neprekáža vám, že teraz každý, kto má fotoaparát, si myslí, že je hotový fotograf?

Kedysi bolo oveľa ťažšie niečo odfotiť, teraz to je všetko jednoduché. Na druhej strane veci ako Instagram sú úžasná vec. Kedysi sme museli čakať, kým nám fotku niekde vydajú. Písať, telefonovať vydavateľom. A teraz máme tú moc okamžite publikovať. Mám oveľa lepší pocit, je to demokratické, môžeme získať okamžitú odozvu. Dnes som dala na Instagram fotku o dnešnej výstave a už tam mám 22 komentárov a viac ako tisíc reakcií. Nemôžem takto vydať knihu, to viem. A má to svoje plusy a mínusy, keď fotí každý. Nedávam tam len dobré fotky, ale informujem ľudí, čomu sa práve venujem. Napríklad tam mám fotku pokémona, ktorého som nedávno ulovila. Je to okamžitá komunikácia a mám to rada.