Ženské obriezky robia starými žiletkami či rozbitými fľašami, tradície nevie poraziť ani zákon

MAREK ŠIMON hovorí, že ženské obriezky nie sú vecou náboženstva a že motorom zmeny musia byť najmä ľudia z miestnych komunít v Afrike. V rozhovore rozpráva aj o medikalizácii ženskej obriezky, rozvojovej spolupráci, detských sobášoch, náboženskom spolužití a sile tradícií v Keni, kde rok pomáhal ako dobrovoľník.

Ženské obriezky sú v Keni zakázané. Rezolúciu OSN proti obriezkam schválilo aj OSN. V praxi to nefunguje?

V Keni síce prijali zákon, ktorý obriezky trestá, sú v ňom presne stanovené sadzby a sankcie. No bavíme sa o tradíciách, ktoré siahajú stovky rokov do minulosti. Nastavenie a myslenie ľudí sa nedá zmeniť zo dňa na deň zákonom. Takto to nefunguje v Keni, na Slovensku, ani v žiadnej inej krajine. Tradície sú pre niektorých ľudí súčasťou ich identity a vyhlásiť kúskom papiera, že táto identita je zlá a nemôžete ju praktizovať, je síce dôležité, no nemôžeme očakávať, že sa zmení okamžite. Jeden z nosných projektov, na ktorých som pracoval, bolo práve eliminovanie ženských obriezok na západe Kene. Pracoval som aj na projekte v regióne Kajiado na juhu Kene, kde väčšinu obyvateľstva tvoria Masajovia. Práve oni sú silno spätí s tradíciou ženských obriezok a dodnes to vykonávajú.

Došlo aspoň k zlepšeniu?

Situácia sa zlepšuje, ale stále existujú skupiny obyvateľstva, ktoré aj verejne odmietajú dodržiavanie tohto zákona. Radšej nerešpektujú pokyny úradov ako vlastné tradície.

Prečo to vnímajú takto pozitívne, hoci je na prvý pohľad jasné, že to prináša utrpenie?

Strávil som tam viac ako rok a takmer denne som nachádzal nové informácie o tom, prečo je to tak. Keňa je veľmi rôznorodá, kultúra a tradície sú takisto špecifické a pri vzdelávaní musíte pracovať doslova s jednotlivcami. Väčšina ľudí to vníma ako formu spoločenskej normy, súčasť kultúry. Nechcem to porovnávať, ani sa to nedá, ale je to, ako keď sa Slováka spýtate, prečo chodí šibať. Nezamýšľajú sa nad tým, že je to zlé, pretože sa to takto učili a vykonávali ich starí aj prastarí rodičia a je to súčasť ich kultúry. Už len to, že si položia otázku o tom, či je to správne, je pokrok.

Prebieha to v celej Keni?

Nie, obriezka sa nevykonáva všade. V Keni je takmer 50 etnických skupín a sú komunity, ktoré majú minimálny výskyt ženskej obriezky a hneď vo vedľajšej komunite môže byť výskyt 99 percent. Niektoré komunity to nevykonávajú, iné v tom pokračujú v tom aj napriek zákazu.

Čo je účelom obriezky?

Pre niektoré skupiny je celý akt rituálom „zoženštenia“, respektíve skúškou dospelosti. Z dievčaťa sa stáva žena, ktorá je pripravená byť plnohodnotnou členkou komunity či matkou. Iné komunity argumentujú napríklad zlepšením vernosti ženy voči svojmu manželovi, alebo vo veľmi zriedkavých prípadoch aj vierou v zlepšenie úrody. Je to veľmi rôznorodé.

Ako sa to medzinárodné organizácie snažia eliminovať?

Je to veľmi citlivá téma, s konkrétnymi ženami sa bavia profesionáli a profesionálky, väčšinou priamo z komunity, ktorí prostredie poznajú a mohli by byť „agentmi zmeny“. Bolo by nešťastné, ak by som ja alebo ktorýkoľvek biely imigrant či dobrovoľník začal kázať bežným ľuďom o tom, ako a prečo prestať a že majú zanechať svoje tradície. Skôr by som ich pobúril ako motivoval k tomu, aby sa tradícií vzdali. Tieto témy musíme komunikovať veľmi opatrne.

Bojujú proti tomu aj samotné ženy?

Väčšina zo žien, ktoré sa takto rozhodli a povedali, že odmietajú vôľu svojich rodičov či komunity, musí, žiaľ, čeliť otvorenej opozícii. Niektoré preto privítali zákon, takto cítia podporu aj od štátnych inštitúcií, no tie často v komunitách nemajú dostatočné právomoci. Niektoré zas nemajú na výber, sú s tým stotožnené, pretože nevedia, že by sa tomu vedeli postaviť, alebo sa toho boja. Odmalička to vnímajú ako nevyhnutnosť a súčasť kultúry.

Od koľkých rokov sa to robieva?

Znovu záleží od komunity, zväčša však ide o veľmi mladé dievčatá.

Prečítajte si

Volajú ho hyena, v tradičnom rituáli pripravuje dievčatá o panenstvo, aj keď má HIV

Existuje nejaký dolný vekový limit?

Nepočul som o žiadnom.

A čo samotný akt obriezky? Je pravda, že sa používajú obyčajné staré žiletky či nože? Ako to vnímajú ženy – sú ovplyvnené tradíciami?

Môže to byť v podstate hocičo, s čím sa dá rezať. Aj rozbitá fľaša, žiletka, nožnice, čokoľvek…na druhej strane, dnes už prebieha medikalizácia ženskej obriezky. V krajine sa zlepšuje lekárska starostlivosť, preto sa ženské obriezky už vykonávajú aj v zdravotníckych zariadeniach. Stále prebieha aj tá amatérska, ale novým problémom je to, že sa to deje v nemocniciach, hoci je to ilegálne. Medikalizácia teda predstavuje nový fenomén pri výkone ženskej obriezky, na ktorý musia reagovať aj iniciatívy, ktoré sa zameriavajú na jej elimináciu, čo len pridáva nové komponenty do už aj tak veľmi zložitých projektov. No inak to nejde.

Nie je to paradox? Doktori ochotne robia zdravotne škodlivú a ilegálnu vec?

Ak je s tým lekár stotožnený, je to súčasť jeho kultúry, tak je ochotný to risknúť, hoci ide o trestný čin. Pri medikalizácii ženskej obriezky však nehovoríme výlučne o doktoroch a doktorkách. V skutočnosti sú obriezky vykonávané aj pomocným lekárskym personálom alebo v krajných prípadoch aj nelekárskym personálom. Niektoré komunity majú predstavu, že kto nosí biely plášť, je lekár, a teda vie, čo robí, no vieme, že lekára nerobí lekárom jeho biely plášť.

Ženská obriezka je teda aktom dospelosti pre ženy. Podrobujú sa niečomu podobnému aj muži?

Vykonáva sa aj mužská obriezka, no tá nie je vnímaná rovnako. Skôr ju niektorí muži v komunitách využívajú ako argument na to, aby ukázali, že aj muži bývajú obrezaní. Tieto dve veci sa však z lekárskeho hľadiska nedajú porovnať, dochádza k úplne odlišným veciam a porovnávanie je len odvádzaním pozornosti od jadra skutočných problémov.

Aké sú teda následky u žien?

Rôzne. Okrem krátkodobého to má aj dlhodobý dosah na ženy, v ich biologickom aj psychologickom vývoji. Infekciu môže pri obriezke dostať aj muž, ale dlhodobý účinok sa nedá porovnať. Vôbec nejde o podobný akt.

U žien teda ide najčastejšie o infekciu alebo psychickú traumu?

Následkov je veľmi veľa. Nanešťastie, každoročne pri obriezke ženy aj zomierajú, najmä pre vykrvácanie alebo infekciu. Existujú štyri druhy ženskej obriezky – od „najjemnejšej“ po najvážnejšiu. Ten prvý typ je akoby len rituálnym porezaním v oblasti genitálií, pri najhoršom ide o závažné odstránenie časti tkanív a zatvorenie takmer celej pošvy, čo následne prináša komplikácie pri močení a menštruácii. Môže dôjsť aj k prenosu rôznych baktérií a vírusov, vrátane HIV, k pravidelným zápalom a obrovským problémom pri pôrodoch. Časté sú aj problémy s mimovoľným únikom moču a fistulami. V niektorých komunitách nevedia, o čo ide, preto ženy často považujú za prekliate. Problém fistúl sa dá riešiť pomerne jednoduchým zákrokom, no tieto informácie v komunitách chýbajú, preto fistulami trpí mnoho žien.

Psychická trauma sa zrejme najčastejšie objavuje u mladých žien.

Je dokázané, že dievčatá, ktoré podstúpili ženskú obriezku, majú väčšiu pravdepodobnosť, že zanechajú školu. Po samotnom akte ju vynechávajú a ak majú časté problémy s močením a bolesti, v škole sa cítia nepríjemne. Má to teda aj mnoho ďalších následkov, ktoré si priamo neuvedomujeme. Je to hlboký spoločenský problém.

Súvisí to aj s detskými sobášmi?

Keďže sa ženská obriezka chápe ako akt dospelosti, tak žena je po nej často chápaná ako súca na vydaj. Týmto sú známi najmä Masajovia, kde sa dodnes bežne vykonávajú detské sobáše aj u 9-ročných detí.

V tradičných komunitách asi nefungujú rozvody. Majú ženy nejakú možnosť uniknúť z dohodnutého sobáša?

Neviem. S rozvodmi som sa nestretol. Veľa dievčat sa proti tomu búri, k čomu prispievajú najmä vzdelávacie projekty. Dievčatá potom z komunity utekajú. Náš projekt na juhu Kene pracoval s utečenkami. Dievčatá, ktoré opustili svoje komunity, sme ubytovávali a ďalej vzdelávali. Dôvodom úteku bola najmä ženská obriezka alebo nútený sobáš.

To je asi ten správny spôsob, však? Povedali ste, že jeden zákon to zmeniť nemôže, zmena by mala prichádzať zdola od samotných obyvateľov a žien, ktorých sa to týka.

Ja som v tomto optimistický. Pre nás (Európanov a Američanov) je veľmi ťažké vytvoriť dobrú stratégiu, aby sme docielili, že ženská obriezka zmizne. Preto je dôležité, že sa objavujú kritické hlasy aj priamo v komunitách. Ak sa nezapoja samotné komunity, tak je to nemožné. Ženská obriezka však nie je problémom len v Keni či v Afrike, ale aj v niektorých ázijských krajinách.

Aký je trend? Pomáhajú medzinárodné iniciatívy?

Trend je dobrý. Od roku 1998 do 2014 klesol počet obrezaných žien v Keni z 38 percent na 21 percent. Aj to je veľa, no je dobré, že to klesá. Musí sa v tom pokračovať, no treba zohľadňovať všetky špecifiká a dospieť až k tomu, že sa tento zvyk prestane praktizovať.

Musíme však povedať, že Keňa v Afrike nemá ani zďaleka najhoršie štatistiky. V Keni to síce prebieha, no sú aj krajiny, kde je obrezaných viac ako 60 – 70 percent…

Napríklad v susednom Somálsku je obrezaných 99 percent žien. Podobne je to aj v Egypte, kde to bežný turista na dovolenke v rezorte vôbec nevníma a netuší, čo sa deje v krajine, kde dovolenkuje. Ale ako som spomínal, tých typov je niekoľko. Do štatistík sa berú všetky, vrátane toho „najjemnejšieho“. Vysoké čísla má aj Saudská Arábia, viaceré krajiny v západnej Afrike ako Sierra Leone, Gambia a Mali a rôznorodé sú aj jednotlivé časti Kene. Ženské obriezky sú populárne najmä v okolí Viktóriinho jazera, na juhu pri hraniciach s Tanzániou a v centrálnej Keni v oblasti Samburu a v oblasti Garissa, kde je veľký prienik somálskej komunity do Kene.

Vravíte, že sú tam desiatky etník, rôzne náboženstvá…ako spolu existujú?

Zaujímavé pre mňa bolo zistenie, že náboženské nažívanie v Keni je na veľmi vysokej úrovni. Dovolím si povedať, že ďaleko pred niektorými európskymi štátmi, obzvlášť v aktuálnej situácii. Mešita a kostol sú vedľa seba, medzináboženské konflikty sú veľmi neobvyklé, väčšinou konflikty prebiehajú medzi etnikami, tam je to problematické. Náboženská tolerancia je však v Keni na vysokej úrovni, a to bolo pre mňa jedným z najkrajších prekvapení. Keď si to porovnám s vyjadreniami politických špičiek aj na Slovensku, tak sa sám čudujem, že Keňa je v tomto naozaj popredu.

Čím to je?

Kiežby som to vedel. Keď som sa opýtal domácich na spolunažívanie rôznych náboženstiev, sami nevedeli odpovedať. Niektorí to, podobne ako pri obriezkach, berú ako samozrejmosť. Dokonca som mal pocit, že touto otázkou som ich prekvapil. Pre nich je skôr šokom, ak niekto povie, že je ateista, respektíve sa nehlási k žiadnemu náboženstvu. Nechápu, ako niekto môže žiť bez náboženstva, no je im jedno, čo vyznávate. Žije tam dokonca aj veľká komunita hinduistov a iné náboženské skupiny.

A súvisí obriezka aj s náboženstvom? Veľa obriezok sa vykonáva aj v moslimských krajinách, vplýva na to náboženstvo alebo ide naozaj hlavne o tradície, komunity?

Stručná odpoveď by znela, že ženská obriezka a náboženstvo spolu vôbec nesúvisia. Avšak tieto praktiky sú príliš komplikované na to, aby existovali stručné odpovede. Všetci zainteresovaní ľudia, ktorí sa problematike venujú, vrátane akademikov, terénnych pracovníkov, ako aj samotných náboženských lídrov, či už kresťanských, alebo moslimských, sa zhodnú na tom, že ženská obriezka nenachádza žiadnu oporu v náboženských prameňoch. Či hovoríme o kresťanských, alebo moslimských. Práve naopak.

Prečítajte si

Páchajú zverstvá, ktoré by sa dospelí neodvážili. Ako mení Kony deti na strašidelnú armádu?

Aj tu teda ide skôr o úlohu miestnych lídrov ako o nejaké širšie učenie?

Tu si musíme uvedomiť silné postavenie náboženských lídrov v spoločnosti, v silne veriacich komunitách obzvlášť, a to, ako vykladajú náboženské texty. Pokiaľ je náboženský líder stotožnený s výkonom ženskej obriezky, ťažko môžeme očakávať, že bude kázať o nulovej opore obriezky v náboženských prameňoch. Práve nespomenutím faktov prispievajú k šíreniu mýtov medzi bežnými ľudí. Vo všeobecnosti sa náboženstvo, najmä islam, považovalo za zdroj alebo oporu ženskej obriezky. Dnes už vieme, že to nie je pravda. Dokazuje to aj enormný výskyt ženskej obriezky na juhozápade Kene, kde drvivú časť obyvateľstva tvoria kresťania, a pritom ženskú obriezku v niektorých týchto komunitách podstúpilo vyše 90 percent dievčat a žien. Niektoré komunity hľadajú oporu v kultúre, niektoré v náboženstve, niektoré jednoducho preto, že to tak vždy bolo, iné preto, že to tak robia všetci susedia a podobne. Našťastie sa v posledných rokoch našlo mnoho náboženských lídrov, ktorí začali pracovať na šírení pravdivých informácií a búraní mýtov. Ženská obriezka je v praktizujúcich komunitách spoločenská norma.

Keňa je jednou z programových krajín slovenskej rozvojovej spolupráce na roky 2014–2018, medzi rokmi 2004–2012 sme Keni poskytli 6 miliónov eur. Stretli ste sa s tým, že by ľudia priamo pociťovali pozitíva slovenských projektov?

Určite áno. Väčšinu času som strávil v hlavnom meste Nairobi. Chodil som však aj do regiónov, kde som videl konkrétne projekty. V týchto oblastiach si človek veľmi ľahko všimne, aký dopad má rozvojová spolupráca. Samozrejme, niekedy sú to veľmi dobré projekty s pozitívnym výsledkom, inokedy je to slabšie.

A konkrétne slovenské príklady?

Neraz sa mi stalo, hoci nešlo primárne o slovenské projekty, že keď som spomenul moju organizáciu, tak ľudia povedali, že aj po 20 rokoch používali poľnohospodárske metódy, ktoré ich naučili rozvojoví pracovníci a pracovníčky. Projekt trval rok alebo rok a pol, no komunita si to osvojila natoľko, že tieto metódy používa dodnes.

V čom sa rozvojová spolupráca najviac angažuje? V poľnohospodárstve a v zdravotníctve?

Áno aj. Zameriava sa najmä na poľnohospodárstvo, vzdelávanie a zdravie, ale každý projekt by mal dbať aj na prierezové oblasti – rodovú rovnosť, ľudské práva či rozvoj občianskej spoločnosti a ochranu životného prostredia.

Ako to funguje v praxi? Všetko robia externé agentúry alebo sa musia zapojiť aj domáci?

Ak sa bavíme o oficiálnej rozvojovej spolupráci SR, väčšinou ide o slovenský subjekt, ktorý má v krajine svojich partnerov. Tí región poznajú lepšie. Prepojenie s danou lokalitou je vždy silné.

A vaša úloha v praxi? Mali ste na starosti administratívu alebo ste priamo pôsobili v teréne?

Bol som programový manažér pre ľudské práva a vzdelávanie. Neskôr k tomu pribudol aj sektor zdravia. Poskytoval som podporu zo základne organizácie v Nairobi, ale chodil som aj do regionálnych kancelárií v regiónoch, no priamo som tie aktivity nevykonával. Staral som sa o to, aby projekty boli implementované kvalitne a načas.

Keňa sa chce do roku 2030 stať plne industrializovanou ekonomikou. Sú tam náznaky pokroku alebo v krajine panujú veľké regionálne rozdiely?

Myslím, že to je reálne, hoci existuje mnoho prekážok. Predtým, ako som išiel do Kene, som síce vedel, že Nairobi je hlavné mesto Kene, ale nevedel som si ho dobre predstaviť. Stačí si otvoriť Google a pozrieť si panorámu mesta. Neustále pribúdajú nové výškové budovy, cestná infraštruktúra sa rozvíja, čo vidieť na každom kroku. Nairobi chce byť akýmsi bizniscentrom Afriky. Je to obrovské mesto, ktoré má vynikajúcu polohu. Miestami som sa cítil ako v americkom či európskom meste – mrakodrapy, obchody, parky, mestský ruch. Rozdiely sú v každej krajine, stačí sa pozrieť na Slovensko. V Keni nie je všetko sústredené do Nairobi, nie je to tak, že by sa v regiónoch nič nedialo, hoci sa rozvíja iným tempom ako regióny.

Prebieha v Keni konflikt rozvoj verzus tradície?

Keňa ako taká, a toto je môj osobný názor, by na tom mohla byť lepšie, ak by rozvoj v krajine bol robený lepšie, ale to by sa dalo povedať aj o mnohých vyspelých krajín, vrátane Slovenska. Keňa je pre ľudí akýmsi zosobnením afrického kontinentu, má aj väčšiu pozornosť zo strany medzinárodných donorov. Množstvo peňazí sa nepoužilo efektívne, čo Keňu istým spôsobom rozmaznalo.

Ako to myslíte?

V Keni je mnoho mimovládiek, ktoré robia skvelú robotu, no mám pocit, že miestami prehnaná pozornosť od donorov Keni trochu ublížila. Stretávame sa so situáciami, keď je na jednom mieste viac organizácií, ako reálne v teréne potrebujeme. Veľa organizácií si tam ide robiť PR. Veľmi zjednodušene – nemalo by to prebiehať spôsobom, ako si niektorí ľudia predstavujú, že biely človek príde a z vreciek vyťahuje stodolárovky a rozdáva ich deťom, čím im pomáha. To je úplný opak rozvojovej spolupráce. Práve to zapríčinilo „rozmaznanie“ niektorých inštitúcií, ktoré sa teraz namiesto preberania zodpovednosti spoliehajú na mimovládky z celého sveta. Projekty rozvojovej spolupráce pracujú s komplexnými problémami, ktoré si vyžadujú komplexné riešenia.

A čo viedlo vás k tomu, aby ste išli pomáhať do Kene?

Celé to začalo už na gymnáziu, keď som sa začal venovať problematike ľudských práv. Ostal som pri tom aj na vysokej škole v Banskej Bystrici, kde som študoval medzinárodné vzťahy na FPVaMV. Krátko pred ukončením školy som uvažoval, čo robiť ďalej. Nechcel som sa limitovať konkrétnou krajinou alebo regiónom, ale najviac som uvažoval nad juhovýchodnou Áziou alebo subsaharskou Afrikou.

Vyberali ste si medzi konkrétnymi krajinami alebo vás pridelili do Kene?

Oslovil som viacero organizácií, v hre boli rôzne krajiny a oblasti. Vedel som, čo ma baví a čo môžem ponúknuť, a hľadali sme nejaký prienik. Ozvalo sa mi niekoľko organizácií, najviac ma zaujala ponuka od ADRA Slovensko. Ponúkli mi Keňu, kam potrebovali poslať dobrovoľníka.

Ako dlho ste tam boli?

Niečo vyše roka, v podstate v dvoch polročných turnusoch, medzi ktorými bola krátka prestávka.

Mali ste popri práci aj čas na cestovanie?

Zhodou okolností som prišiel tesne pred vianočnými prázdninami, takže som mal viac času na cestovanie. Cez cestovku som bol pri Viktóriiných vodopádoch, v Zambii a v Tanzánii. Mal to byť desaťdňový výlet, predĺžilo sa to na 14 dní. Neskôr, keď som sa zabýval, tak sme často cestovali po Keni. Keňa je obrovská, 12-krát väčšia ako Slovensko, takže pokojne sa tam dá cestovať aj rok. Zaujali ma najmä sopečné oblasti, Indický oceán. Raftovali sme na Níle v Ugande, zastavili sme sa aj na hudobnom festivale v Malawi.

Plánujte ešte podobnú misiu?

Zatiaľ neviem, či v blízkej budúcnosti pôjdem na podobnú misiu. V rámci mojej aktuálnej práce v organizácii Človek v ohrození budem chodiť na monitorovacie cesty v zahraničí, no tie majú skôr krátkodobý charakter.

A vrátili by ste sa aj do Kene?

Ak by som mal pocit, že tam ešte môžem pomôcť, tak áno. Ale nemám žiadnu preferenciu, pokojne by som išiel do hociktorej krajiny na svete, ak by som cítil, že moje schopnosti a skúsenosti budú využité. Samozrejme, poznám lokálny kontext, takže by pre mňa bolo ľahšie vrátiť sa do Kene, ale nie je to tak, že by som sa výsostne zameriaval iba na Keňu.