Denník N

Dušan Dušek: Autor nie vždy tuší, čo napísal, a nevie, čo vzbudí v čitateľovi

Foto – Juraj Starovecký
Foto – Juraj Starovecký

Cenu by si zaslúžil aj autor etymologického slovníka, tvrdí spisovateľ, ktorý je s knihou Ponožky pred odletom medzi finalistami Anasoft litera.

Ako prichádzate na názvy svojich kníh?

S názvami je to ošemetné. Poznám jedno pravidlo. Podľa výskumu starého vydavateľského domu Random House by malo byť v názve písmeno R. Majiteľ spomínaného vydavateľstva vo svojich pamätiach napísal, že na obálke knihy by mali byť dve dôležité veci. Aspoň jedna malá červená škvrna, pretože to je farba, ktorá najväčšmi priťahuje ľudské oko. A v názve aspoň jedno písmeno R, pretože to je najzvučnejšia hláska vo všetkých abecedách. Povedal to múdry človek, ktorý o knižkách niečo vie, tak sa toho usilujem pridŕžať, niekedy sa mi to podarí, inokedy zase nie.

Ako konkrétne vznikol nápad nazvať knižku Ponožky pred odletom?

Názov vznikol podobne, ako to býva pri iných tituloch, keď už bola kniha takmer hotová. Človek premýšľa, ako by sa to celé mohlo volať – usilujem sa, aby to bolo trochu strelené, trochu nezvyčajné, aj keď to napokon vychádza z nejakej reality. Pomenovanie tejto knižky vzniklo z mojej ponožkovej mánie. Z nijakého iného šatstva nemám toľko kusov ako práve z nich. Keď idem okolo obchodu s ponožkami, zrazu zistím, že už opäť nejaké kupujem. Myslím, že mám aspoň takých 100 párov. Po ich vypratí ich vyvesíme na balkóne, každá jedna má svoj vlastný štipec, pripomínajú lastovičky na začiatku septembra, zhlukujúce sa na elektrických drôtoch, krátko pred ich ťahom na juh. A takto vznikol aj ten názov. Zadíval som sa na ne, fúkal vietor – a zrazu sa mi zdalo, že sa chystajú odletieť. Zavlnili sa, akoby to boli krídla. Hodilo sa mi to k celkovému pocitu z knižky, kde sa aj rozprávač chystá niekam odletieť; krátko predtým stihol niečo napísať, no potom si sadne na krídla a vyberie sa do sveta s nejakou tou ponožkou.

Kniha má podtitul „príručka“. Znie to ako žáner, ktorý v beletrii nie je očakávaný. Predstavoval som si, čoho všetkého by to mohla byť príručka. Na jednej strane vecí, ktoré nevieme nájsť na internete, takže z tohto pohľadu to je atraktívna kniha, keďže sa hovorieva, že všetko sa dá vygoogliť. Takisto je to príručka písania. Neviem, či si to uvedomujete, ale máte tam mnoho rád a návodov ku kreatívnemu písaniu, ktoré akoby ste dávali sebe a nie niekomu inému.

No veď nikoho iného by som si ani nedovolil poúčať. Ale seba človek môže, najmä ak je nespokojný s tým, čo píše a ako to píše. A to som pravidelne. Všetky knihy, ktoré človek vytvorí, sú na začiatku písania geniálne, no po ich dopísaní sú to také autorské stroskotania. Prosto, lepšie som to nevedel napísať, urobil som poslednú bodku, nemám viac čo dodať. Utešujem sa tým, že čitateľ našťastie nepozná moju vysnívanú podobu knižky. Pozná len to, čo je napísané, takže na rozdiel odo mňa nemá čo porovnávať. Teraz som vlastne prezradil, že aj táto knižka mala byť lepšia, ale je taká, aká je. A naozaj sú v nej rady, ako by som mal písať, len neviem, či som ich aj dobre počúval. Aspoň jedným uchom.

hlasovanie anasoft

Vaša kniha je aj príručkou spomínania.

Po napísaní prvej poviedky, ktorá sa volá Modrý mak som si uvedomil, že sa tam dostala akási spätná vlna alebo skôr vrstva toho, že sa človek viac-menej ustavične vracia k čomusi, od čoho odišiel – ale iba zdanlivo. Spomienky nie sú len okamihmi minulosti

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie