Denník N

O živote na periférii, úspešnom umení, uhorkách aj o osuškách

Svätopluk Mikyta (1973) absolvoval VŠVU, študoval na Štátnej akadémii výtvarných umení v Stuttgarte a bol na štipendijnom pobyte na Universität der Künste Berlin. Laureát Ceny Oskára Čepana 2008. Spolu s teoretičkou umenia a kultúrnou manažérkou Zuzanou Bodnárovou založili občianske združenie Štokovec a v lete 2009 v železničnej stanici v Banskej Štiavnici vznikla otvorená platforma pre rôzne kultúrne aktivity.
Svätopluk Mikyta (1973) absolvoval VŠVU, študoval na Štátnej akadémii výtvarných umení v Stuttgarte a bol na štipendijnom pobyte na Universität der Künste Berlin. Laureát Ceny Oskára Čepana 2008. Spolu s teoretičkou umenia a kultúrnou manažérkou Zuzanou Bodnárovou založili občianske združenie Štokovec a v lete 2009 v železničnej stanici v Banskej Štiavnici vznikla otvorená platforma pre rôzne kultúrne aktivity.

Úlohou umenia je pravdivá reflexia toho, čo sa deje v čase a priestore, ktorý dokážeme obsiahnuť, tvrdí Svätopluk Mikyta. S partnerkou Zuzanou Bodnárovou aj počas tohto leta pripravili v centre Banská St a nica niekoľko projektov.

Letná uhorková sezóna sa chýli ku koncu, ale u vás v Banskej Štiavnici na stanici prebieha práve v lete najviac aktivít. Čím žijete?

Je pravda, že letná sezóna je u nás intenzívna, ale nie je to tým, že by sme to takto organizovali my. Súvisí to s turistickým a spoločenským životom Štiavnice – v lete je tu plno. Aj keď kľud na periférii tejto turistickej obývačky je pre nás a našich umelcov vzácnejší než v centre vzrastajúci turistický gýč. Zaujímavým momentom tejto sezóny našich projektov bol istý generačný stret. Emil Drličiak, guru grafického dizajnu 90. a 0-tých rokov, si svoju rezidenciu predĺžil na 3 mesiace. Na jej závere bola vernisáž výstavy Korpus v priestore Display BSC, ktorý máme v galérii Jozefa Kollára v historickom centre Štiavnice. Počas svojho pobytu sa na St a nici stretol s pražským fotografom Hynkom Altom. Ten nafotil sériu fotografií inšpirovaných práve perifériou. Veríme, že sa ju podarí vypublikovať už čoskoro. Na trojmesačnej rezidencii, ktorú podporil Visegrádsky fond zároveň máme o niečo mladšie duo Lörinc – Borsos z Budapešti. Paralelne pracujeme na novej edícii grafík, ktorou chceme aktivovať malé zberateľstvo. Oslovili sme 4 autorov, negrafikov: Milana Adamčiaka, Luciu Dovičákovú, Milana Housera a Juraja Gábora. Solitérne edície v malých nákladoch budú vznikať v našej „staničnej“ grafickej dielni počas nasledujúcich jesenných dní a nocí. Cieľom je vyprodukovať kvalitné autorské diela prístupné aj bežnému jednotlivcovi. Zároveň ponúknuť autorom príležitosť vyskúšať si niečo, čo doteraz nemali možnosť.

Kde je hranica medzi približovaním sa divákovi a komerčným podliezaním sa jeho vkusu?

U mňa je tá hranica aktuálne na „osuške Stana Filka“. SNG vyrobila suvenír s motívom siluety ženy na osuške. Motív prebrala z Filkových tlačí, ktoré aktuálne vystavuje na dlhoočakávanej výstave. Dlhodobo „fandím“ SNG a myslím si, že urobila veľké kroky dopredu, čo sa týka vizuálnej komunikácie aj v práci s publikom. Čo mi prekáža na tej osuške je, že dielo sa dostalo do kontextu, ktorý je pre mňa nepodareným „nápadom“ nepremyslene vychádzajúcim v ústrety väčšinovému vkusu. Filkova žena je na nafukovačke, tak k tomu vyrobíme osušku, ktorou si budete môcť utrieť spotený chrbát? Filko by sa nasral, alebo by mávol rukou… Pravdepodobne by sa snažil kúpiť si ich čo najviac a všetky by doderavil a pomaľoval, alebo ináč zhodnotil… Bohužiaľ je už v ďalšej dimenzii a tak sa k tejto téme vyjadriť nemôže.

osuska

Máte s tým problém? Súhlasili by ste, aby sa vaše diela takto šírili?

Je to otázka etiky, citu a samozrejme rozhodnutia autora. Nie každá moja kresba sa dá copy-paste presunúť na platobnú kartu, hrnček či dáždnik. Keby som mal možnosť, bol by som proti. Čo ale bude keď tu nebudem, tak ako Filko, je otázka na dedičov, kurátorov. A tu sme zase na začiatku. Je to otázka etiky a citu. Alebo ekonomickej výhodnosti tejto umeleckej marginalizácie.

Umenie závisí aj od svojho kontextu. Ale aký je teda rozdiel medzi Filkovou maľbou ženy na nafukovačke a inkriminovanou osuškou?

Šablónová maľba na „pneumatickom tele“ nafukovačky priamo pracuje s konotáciou mäkkého ženského tela a oblých tvarov plných vzduchu. Vznikala v istom časovom období v kontexte iných Filkovich diel a jeho vlastného, komplexne budovaného systému. Osuška je bilboard. Dizajn. Suvenír. Príliš sa to priblížilo temnej hranici priamočiarej dravej komercie. Od inštitúcie SNG očákavam zdravú schopnosť eliminácie blbých nápadov, nie všetko sa vydarí…

Vo všetkých médiách sa informovalo o vašej výstave Tatrahundert. Niektorá reportáž skončila slovami, že výstava je pekná, ale Tatry sú krajšie naživo. Príde mi to ako dehonestácia či nepochopenie umenia našou spoločnosťou, nie? Aká by mala byť funkcia umenia v súčasnej spoločnosti? Vám však nešlo o to ukázať aké sú Tatry pekné naživo, ale ukázať umenie inšpirované okrem iného aj témou Tatier.

Je to projekt s veľmi príťažlivým príbehom atraktívnym pre médiá. Správa o ňom sa objavila snáď vo všetkých médiách, dokonca v hlavných správach. Príbeh bol len štartérom pre širšiu sumu aktivít a prácu skupiny kvalitných autorov. Spätne ma na tom zaujalo, že mediálny obraz tohto projektu, v ktorom mám ja jasno a jasne ho komunikujem, bol často deformovaný a zjednodušovaný len na ten príbeh. Opäť sa médiá snažia príliš vyjsť v ústrety masovému divákovi. Predať informáciu o nejakej výstave a dielach cez šok, raritu, pikošku. Zrejme to pritiahne pozornosť otrlých ľudí zahltených informáciami. Tak dochádza aj k deformácii obrazu o súčasnom umení.

Svätopluk Mikyta vo Vysokých Tatrách.
Svätopluk Mikyta vo Vysokých Tatrách.

A aká je úloha umenia? Je to v poriadku, keď sa posolstvo dostane k divákom aj v inej podobe?

Sprostredkovávaním informácií dochádza určite k posunu, či už zámerne, alebo nie. Dôležitou úlohou umenia je pravdivá reflexia toho, čo sa deje, v čase a priestore, ktorý dokážeme obsiahnúť. Potom môže nastať nejaká deformácia, ale tá pravda aspoň niekde zostane a stále má svoj zmysel. Či už v katalógu, dokumentácii, živej pamäti. Je dôležité, aby umelci prispievali k lepšiemu chápaniu sveta zo všetkých strán. Komunikácia s divákom je pre mňa úplne bežná prax. Nie vždy sú to poučení znalci kontextu súčasného umenia. Ale za tých sedem rokov na St a nici sa nám potvrdilo, že súčasné umenie sa dá vysvetliť aj „obyčajnému človeku“. Nemajú tomu prečo sami rozumieť. Ale keď sa dáme do reči, tak sa to dá vysvetliť. Dokonca aj jeho radikálnejšie polohy.

Aká bola vaša tvorba „pred stanicou“ a v období stanice – prevádzky projektu Banská St a nica Contemporary?

Princípom mojej tvorby bola dlhodobá reflexia minulosti v širšom stredoeurópskom priestore na pozadí polygrafických materiálov, ktoré som predtým zbieral. St a nica spočiatku nemala zásadný vpylv na obsah ani formu mojej tvorby, až postupne sa začala prejavovať zmena prostredia, hlavné tým, že začali do mojej práce „presakovať“ nové technologické postupy, ktoré súvisia so zázemím, ktoré sme tu za tie roky vytvorili.

Ako ste vôbec prišli k nápadu stanice?

Slovo nápad by som nepoužíval. A to ani v  spojení s umeleckými projektmi, ani s projektom St a nice. Na začiatku toho celého bola kúpa domu a záhrady v Iliji pri Banskej Štiavnici s víziou pestovania paradajok na dôchodku, ktorá sa časom a okolnosťami trochu pozmenila.

Tiež ste naskočili na módnu vlnu Banskej Štiavnice ako umeleckého mesta?

Z nášho pohľadu je to mýtus. Umelecké mesto nerobia chalupári. Batikovanie tričiek a výroba šperkov z drôtikov sa nám so súčasným umením tiež nespája. Je pre nás dôležité pristupovať k svetu realisticky. A schopnosť kritického pohľadu na to, čo robíme i na svoje prostredie. Vlastná skúsenosť s tvorivými pobytmi v zahraničí v spojení s únavou zo života v Prahe nás inšpirovala k presunu na vidiek. Asi by sme tu nevydržali dlho, a tak sme si vymysleli projekt rezidenčného centra, ktoré by do Štiavnice pozývalo kvalitných autorov a poskytovalo im zázemie, čas a prostriedky na tvorbu. To, že je to na železničnej stanici má v pozadí pozitívnu referenciu na stanicu Žilina – Záriečie. Slovenské železnice vlastia desiatky nevyužitých, často polorozpadnutých objektov. Predstava, že by dali k dispozícii aspoň ich časť pre kultúru nás baví.

Pravdaže, len by bolo treba ochotných a kvalifikovaných ľudí.

Zároveň šialencov ako my, ktorí nechodia na dovolenky k moru ale na st a nicu do ateliéru.

Ako si má umenie na seba zarábať? Aj umelci sú predsa bežní ľudia, ktorí potrebujú platiť účty.

Je to komplexná téma, ktorá má veľa odtieňov. Treba sa vedieť pohybovať v tejto akejsi existenciálnej oblasti. Myslím, že vždy existovali vedľa seba géniovia žijúci na okraji spoločnosti a remeselníci, ktorí proste predali svoje diela komukoľvek, kto zaplatil. Som presvedčený, a snažím sa to sprostredkovať aj mojim študentom, že umenie nemá vznikať kvôli peniazom. Tou prvotnou motiváciou nemôže byť úspech. Má to byť potreba nejako sa vyjadrovať. Mala by to byť úprimná snaha o reflexiu života, kultúrne rozvíjanie jeho foriem. To pre mňa odlišuje kvalitného umelca od povrchného. Ten namaľuje proste iba farebný obraz, lebo sa predá lepšie ako čiernobiely. Ako hovorí Milan Adamčiak: „Keby som bol vedel, že sa to bude predávať, tak to urobím krajšie…“. Potom je tu samozrejme profesionálny trh s umením s galériami a kurátormi a ja mám to šťastie, že ma zastupujú aj renomované zahraničné galérie. Tie sú zárukou, že sa to neprepadne do nejakého… osuškizmu.

Čiže existuje určitý spoločenský konsenzus o tom, čo je dobré. Nie je to príliš uzavreté? Čo keď sa objaví úžasný mladý génius a vy štyridsiatnici mu držíte miesta?

V umení to predsa vždy tak bolo. Napriek tomu, že je to zdanlivo uzavreté a zadefinované, kedykoľvek môže prísť niekto nový a urobiť to inak a to sa môže stať akceptovaným konsenzom. To ma na tom baví. Sloboda a šanca pre každého. Každý môže byť v umení úspešný, bez ohľadu na svoj vek.

V čom je tajomstvo úspechu? Vy sa považujete za úspešného umelca?

Nemám potrebu pomenúvať, či je moje dielo lepšie ako dielo niekoho iného. Na to by mali byť hlavne teoretici a kurátori. A čas. Jedna kniha s päťdesiatimi menami najdôležitejších nestačí. Na Slovensku by bolo treba v tejto oblasti viac akcelerovať energiu a upratať, pomohlo by to profesionálom aj diváckej verejnosti. Funguje tu skôr westernový štýl: kto sa ako prestrieľa. Pričom je jedno, akými zbraňami. Absolvovať VŠVU nie je automaticky zárukou kvalitného autora. Je to o schopnosti učiť sa, reagovať, ísť za určitú hranicu, za ktorú iní nie sú ochotní ísť. Odvaha a ochota riskovať. Je to aj o absolútnom nasadení. A prioritách. Ak má niekto prioritu rodinu, prácu a stály príjem aby zaplatil dovolenky a hypotéky, bude si ťažko odkrajovať čas pre prácu v ateliéri, pre prebdené noci a debaty, ktoré sa vlastne nedajú ani naplánovať. Ja veľa cestujem. Štyri hodiny vo vlaku na ceste do Budapešti na dobrú výstavu, alebo Berlína do ateliéru autora, ktorý ma zaujíma nie je stratený čas. Z takej cesty nie je možné podať presnú správu, ale často prinesie nové kontakty, ktoré nie je možné nadviazať na diaľku.

portret pri praci 2

Robili ste kurátora, manažéra, pedagóga, chceli by ste si vyskúšať ešte niečo ďalšie?

Do úlohy kurátora sa dostávam nechtiac. Nejde mi o napĺňanie nesplnených ambícií. V aktuálnom projekte Tatrahundert fungujem ako iniciátor, organizátor. Tým, že som ten projekt vymyslel, prebral som prirodzene aj úlohu interpretácie. Ale bol by som rád, keby vstúpili do toho aj teoretici. Manažérom a  kurátorom je skôr moja partnerka Zuzana Bodnárová. Práca pedagóga je ešte stále pre mňa výzvou. Ako vlastne učiť umenie? A prečo? Dokedy? Poloha umelca mi je ale jednoznačne najbližšia a rád by som ju robil na full time.

Nebojíte sa, že vás nebudú vedieť ľudia zaradiť, že stratíte svoj osobitý a stály štýl?

Štýl Mikyta? Momentálne sa nachádzam v štádiu, kedy si myslím, že si ľudia na mňa zvykli a majú isté očakávania a predstavy o mojej tvorbe. Snažím sa to meniť. Je to výzva pre každého autora – byť schopný posunu a progresu. Myslím, že nie je šťastné zotrvať napríklad v niečom, čo je komerčne úspešné a ďalej sa navyvíjať. Potom sa to stane prázdnou produkciou. Ja mám skrátka pocit, že by som už mal robiť niečo nové.

Ako ste prišli na to, že je správny čas?

Do tlače ide moja kniha Homo viator, ktorá uzatvára 20ročné obdobie pre-kresieb. Počas jej prípravy som sa prehrabal doslova celým archívom, „zaspomínal“ na začiatky v Stuttgarte, berlínske obdobie aj Prahu.Toto upratovanie foldrov akoby vyčistilo stôl pre iné premmýšľanie, iné témy aj techniky. Cítim, že niektoré veci sú zadefinované a uzavreté a musím urobiť krok do neznáma. Snažím sa rozvíjať novú vizualitu, bol to aj príklad poslednej výstavy v Erika Deák galérii v Budapešti s názvom Ungold.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie