Pred sto rokmi zomrel predchodca slovenskej extrémnej pravice

Autor je historik, Historický ústav SAV

Výročia narodenia a úmrtia významných osobností zväčša poskytujú príležitosť na upevňovanie národného povedomia.

Tak to bolo minulý rok, ktorý ministerstvo kultúry vyhlásilo za Rok Ľudovíta Štúra a ktorý aj na naše historickou reflexiou „nepoškvrnené“ pomery vyvolal relatívne veľkú odozvu či už v podobe obvyklých suchopárnych medailónov, viac alebo menej prínosných vedeckých konferencií či dokonca postmoderných happeningov a popartových pokusov o „sprítomnenie“ dejín.

Štúr patrí medzi tie moderné postavy slovenského národného príbehu, ktoré popri Milanovi Rastislavovi Štefánikovi a možno ešte Alexandrovi Dubčekovi pôsobia integrujúco, teda spájajú pomyselné národné spoločenstvo, vytvárajú jeho identitu. (Svätopluk, prípadne Cyril a Metod alebo dokonca Matúš Čák Trenčiansky patria aj pri najlepšej vôli do oblasti národnej mytológie.)

Do veľkej miery to súvisí ani nie tak s ich skutočným, respektíve historikmi rekonštruovaným pôsobením, ale s ich funkciou a miestom v spomínanom príbehu: Štúr ako tvorca modernej slovenčiny a bojovník proti národnostnému a sociálnemu útlaku, Štefánik ako zakladateľ modernej – hoci ešte nie čisto slovenskej – štátnosti, Dubček ako stelesnenie pokusu o reformu diktatúry, takzvaného „socializmu s ľudskou tvárou“.

Toto v zásade nacionalistické manipulovanie úlohy osobností v dejinách má však ešte ďalší rozmer. Niektoré z nich nemali to „šťastie“, žili v iných epochách ako Štúr, Štefánik a Dubček (prípadne nezomreli také mladé) a boli postavené pred rozhodnutia, ktoré vrhajú na ich integračnú úlohu tieň. Najprominentnejším príkladom je, pochopiteľne, Jozef Tiso, vojnový slovenský prezident, pre mnohých záchranca pred zánikom národa v hodine dvanástej, pre iných kolaborant jedného z najzločineckejších režimov histórie, nacistického Nemecka. V tejto úlohe Tiso nezjednocuje, ale rozdeľuje, teda pôsobí dezintegrujúco a polarizuje.

Druhým príkladom je komunista Gustáv Husák, v 50. rokoch minulého storočia údajný „buržoázny nacionalista“ a mučeník, ktorý však po osobnej i národnej rehabilitácii v ďalšom desaťročí neváhal uvrhnúť národ do brežnevovskej nehybnosti a prázdnoty. Na tieto mučenícke vzory sčasti inštinktívne, sčasti plánovane nadviazal v 90. rokoch Vladimír Mečiar a dodnes ich úspešne rozvíja jeho najnadanejší žiak Robert Fico.

Kult mučeníkov

Všetky tieto a mnohé ďalšie príbehy o národných osobnostiach spája jedna črta: predstavy prinášania dobrovoľnej obete za národ, v horšom prípade vyvolávanie dojmu, že obeť vykonali na mučeníkoch „národní nepriatelia“.

Tieto predstavy a dojmy sú tým životaschopnejšie, ak sa životný príbeh národných osobností končí predčasnou smrťou, najlepšie hrdinskou alebo aspoň tragickou (Štefánikova a Dubčekova tragická dopravná nehoda, Tisovo politicky motivované odsúdenie a následná poprava, ale dokonca aj Štúrovo nešťastné smrteľné poranenie).

Ako však dokazuje najmä príklad Andreja Hlinku, vyvolávanie predstáv o prinášaní obetí za národ sa zaobíde aj bez pointy predčasnej a násilnej smrti. Katolícky farár Hlinka pestoval svoj mučenícky kult úplne vedome, veľmi dobre totiž chápal jeho v podstate náboženskú povahu a pôsobenie v mysliach ľudí, ktorí považujú utrpenie Spasiteľa za najcnostnejší príklad života naplneného zmyslom.

Obrázok farára odvádzaného uhorskými žandármi do žalára utkvel dokonca aj v mysliach „neznabožských“ Čechov, ktorí Hlinku už v roku 1906 nadšene vítali na turné, na aké sme dnes zvyknutí skôr pri návštevách populárnych slovenských hudobníkov. (Pravda, onedlho nadšenie ochladlo a Hlinka svoj kult mučeníka pestoval v opozícii proti „tatíčkovi“ Masarykovi.)

Predchodca extrémnej pravice

Kvázi náboženská predstava slovenského nacionalistu ako trpiteľa za národ bola pestovaná aj počas navonok ateistického stalinizmu a následného „reálneho“ socializmu a pretrvala až do súčasnosti. Príkladom je aktuálna storočnica úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského, syna Štúrovho spolubojovníka Jozefa Miloslava Hurbana, ktorého si slovenskí publicisti stále spájajú predovšetkým s jeho pobytmi vo väzeniach. (Skutočnosť, že väčšinu trestov za tlačové priestupky – v podstate násilná forma cenzúry – si za čias Uhorska odsedeli za známych slovenských nacionalistov ich nastrčení náhradníci, si už pripomína málokto.)

Hlinkov mučenícky „talent“ totiž dnes zakrýva fakt, že o pozíciu hlavného národného martýra v dobe „neslobody“ musel dlho bojovať práve s Vajanským, patriarchom slovenského národného hnutia z Turčianskeho Svätého Martina, ktorý ako prvý začal Slovákov politicky polarizovať.

Vajanského kult mučeníka pritom zakrýval a, ako sa ukazuje, stále zakrýva nielen jeho negatívne povahové črty ako neznášanlivosť a hašterivosť, ale najmä povážlivé ideologické „pošmyknutia“. Ak má slovenská extrémna pravica nejakého vskutku domáceho predchodcu, potom je ním práve Svetozár Hurban Vajanský, ktorý ako prvý Slovák otvorene hlásal náuku, pre ktorú sa neskôr vžilo označenie národný socializmus a ktorej podstatou je chápanie dejín v zmysle nemilosrdného súperenia medzi znepriatelenými národmi či „rasami“ ohrozovanými a vykorisťovanými navyše „vnútornými“ nepriateľmi na čele s „medzinárodným“ židovstvom.

Vajanský obviňoval „židovskú rasu“ z parazitovania, teda žitia na úkor druhých, čo je jedným zo základných stavebných prvkov moderného antisemitizmu. Židov stvárňoval ako rozkladný, cudzopasný prvok, ktorý požiera hodnoty, čo krvopotne vytvárajú skutočne pracujúci ľudia. Stotožňoval ich s kapitalizmom, a v duchu sprisahaneckých teórií aj so socializmom a komunizmom.

Takéto názory boli na prelome 19. a 20. storočia v prostredí slovenských nacionalistov ojedinelé, preto neprekvapuje, že Vajanského v tomto smere docenili až radikáli z prostredia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v druhej polovici 30. rokov, teda v epoche fašizmu.

Zamlčiavať tieto fakty by znamenalo ďalej pestovať predstavu o Vajanskom ako o mučeníkovi, ktorý úspešne priniesol obeť za národ. Ak si žiada osvetu nejaká vskutku typická črta slovenskej národnej „povahy“, potom je to práve tento desaťročia pestovaný, kvázi náboženský kult mučeníka, ktorý je príčinou veľkej časti moderných slovenských ilúzií a sebaklamov. Vajanského jubileum nám to opäť neúprosne pripomenulo.