Denník N

Pamätník SNP: Bola smola, že ruské vojská nepostupovali rýchlejšie

Jozef Sulaček. Foto – Karol Sudor
Jozef Sulaček. Foto – Karol Sudor

Každý vedel, že Nemcov musia poraziť Rusi, no nadšenie pre Povstanie bolo i tak obrovské, hovorí Jozef Sulaček.

JOZEF SULAČEK sa narodil v roku 1931, vyštudoval Univerzitu Komenského v Bratislave, prednášal na Technickej univerzite v Košiciach. Po politických previerkach v roku 1970 musel miesto pedagóga opustiť, dostal aj zákaz publikovania a pracoval ako bibliograf v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach. Po rehabilitácii v roku 1990 opäť prednášal na univerzite. Napísal viac ako 200 odborných príspevkov, je autorom a zostavovateľom približne 70 kníh. Dodnes sa systematicky venuje tragickým osudom židovských intelektuálov (lekári a právnici) na Slovensku počas druhej svetovej vojny, o ktorých mu vyšlo viac diel, do tlače je pripravené dielo o osudoch židovských inžinierov. Je ženatý, žije v Košiciach.

Keď vypuklo SNP, mali ste trinásť rokov. Pamätáte si na to?

Samozrejme. V pamäti mi utkvela najmä mobilizácia záložníkov v septembri 1944, ktorú vyhlásila Slovenská národná rada. Z mojej rodnej obce, Novej Dediny pri Leviciach, vtedy vo veľkom odchádzali muži na železničnú stanicu do Kozároviec.

S nadšením?

Áno, nálada bola veľmi optimistická. Na vozoch, ktoré záložníkov odvážali, sa dokonca spievalo. Z Kozároviec pokračovali vlakom do Zvolena, pričom väčšina z nich sa stala príslušníkmi zvolenského pluku. Ten potom rozdelili do vojenských skupín v oblasti štiavnických a kremnických hôr, ktoré sa zúčastnili SNP.

Bolo v tom cítiť spontánny prejav hrdosti, že sa konečne staviame na odpor?

Ovzdušie bolo zvláštne už od leta 1944. Nik totiž nepochyboval, že čoskoro prídu Rusi. Ich rýchly nástup na západné Karpaty vzbudzoval optimistické nálady. Hovorilo sa, že tu budú najneskôr po žatve.

Povstalecká nálada bola taká, že my napadneme Nemcov zozadu a Rusi čoskoro oslobodia celé Slovensko. Dokonca si myslím, že s tým kalkulovalo aj najvyššie velenie Červenej armády.

Nakoniec sa však hlavným smerom frontu stal Berlín, na ktorý sa postupovalo severne cez Poľsko, hoci karpatsko-duklianska operácia vznikla práve na pomoc Povstaniu.

Dotkla sa mobilizácia do Povstania aj života priamo v obci?

Áno, lebo Slovenská národná rada k nám vyslala nákladné autá, aby obyvatelia odovzdali dopestované obilie. Odvážalo sa do Hronského Beňadika, kde sa mlelo. Múka sa následne využívala aj pre potreby ľudí v Povstaní.

Reagovali na to všetko Nemci?

Už koncom septembra 1944. Do obce prišli nemecké motorizované jednotky a obsadili celé okolie. Povstalcov z Pukanca či Banskej Štiavnice vytlačili smerom na Kozelník. Práve tam bojovali aj povstaleckí vojaci z našich obcí.

Pamätáte si konkrétne partizánske akcie?

Najmä tie, ktoré robila partizánska skupina Sitno, ktorá sídlila v neďalekej lesnej osade Žuhráčka. Začiatkom decembra 1944 však do našej dediny prišla aj jednotka nemeckej polície, ktorej úlohou bolo pomôcť zastaviť nemecký ústup.

Od oblasti Šiah už totiž veľmi rýchlo postupovali sovietske vojská, ktoré chceli za každú cenu zlikvidovať. Na pomoc Nemcom prišli aj poľní žandári. Zhodou okolností šlo zväčša o mobilizovaných policajtov z Protektorátu Čiech a Moravy.

Jeden z ich dôstojníkov pochádzal z Brna a býval priamo v našom dome. Pôvodne si myslel, že vojnu prežije doma a podľa toho, kto vyhrá vojnu, len preoblečie uniformu.

Tušili už vtedy nemeckí vojaci a českí žandári, že sa to celé otáča proti nim?

Zrejme áno, lebo niektorí už boli takí demoralizovaní, že za víno boli ochotní vymeniť svoje zimné čižmy, respektíve, ako ich nazývame u nás, botoše.

Celkovo boli skeptickí. Medzi radovými vojakmi boli aj Nemci z oblasti Tirolska, ktorí tiež neprejavovali veľké nadšenie a vôľu ísť ďalej k frontu.

Podnikli po Povstaní odvetné akcie?

Už spomínaná partizánska skupina Sitno zo Žuhráčky prepadla na začiatku našej obce nemeckú stráž, pričom jedného strážnika zabila a asi šiestich zajala a odvliekla do hory. Čo sa s nimi stalo, som sa nedozvedel.

Akcia partizánov spôsobila obrovský rozruch, takže Nemci reagovali represiou. Zatkli niekoľkých ľudí a na cintoríne ich donútili kopať jamu. Šermovali aj granátmi s tým, že všetkých pozabíjajú. Nakoniec odvliekli jedného občana, ktorého za dedinou zastrelili.

Jozef Sulaček. Foto –  Karol Sudor

Kto tvoril partizánsku skupinu Sitno?

Zväčša chlapi z partizánskej skupiny kapitána Nálepku, ktorí boli v čase povstania vyslaní do nemeckého zázemia s centrom na Počúvadle. Tam ich však rozohnala protipartizánska jednotka Edelweiss, takže časť z nich sa presťahovala do lesov a do poľovníckeho zámku firmy Schoeller.

Stará rakúska firma, ktorá mala veľké majetky v Leviciach a okolí?

Presne tak, šlo o starú bankovú a priemyselnú spoločnosť, ktorá okrem mlynu vlastnila aj cukrovar, lesy, žrebčín a iné veci. Starý Schoeller organizoval pravidelné poľovačky za účasti nemeckých, rakúskych i protektorátnych činiteľov.

Medzi ľuďmi sa traduje historka, že raz bol po úspešnej poľovačke taký rozjarený a opitý, že obci len tak daroval krčmu zo svojho vlastníctva. Nachádza sa v centre Gondova, čo je dnes súčasť Novej Dediny. Po vojne v roku 1945 ako nemecký štátny občan o majetok prišiel.

Kade sa vlastne ťahalo územie povstalcov na juhu Slovenska?

Od oblasti Zlatých Moraviec až k Novohradu. Samozrejme, povstalci museli kalkulovať aj s tým, že Nemci požiadajú Maďarsko, aby tiež napadlo povstalecké územie. Povstalecké jednotky preto mali úlohu nadviazať kontakty s maďarskými posádkami.

Podarilo sa?

V našej oblasti bola čata nadporučíka Cibulku, bývalého učiteľa. Kontaktovala posádku v Leviciach, ktoré po prvej Viedenskej arbitráži patrili Maďarsku, a žiadala ju, aby vyhlásila neutralitu.

A tá ju aj vyhlásila, hoci možno len preto, že nemala pokyn maďarského ministerstva obrany, aby vstupovala do bojových operácií.

Zaznievajú aj hlasy, že SNP síce bolo silným morálnym a politickým gestom, nebolo však dobre pripravené.

Povstanie bolo súčasťou vojny. A v každej vojne existujú alternatívy. Väčšina ľudí bola presvedčená o úspechu Povstania, ale aj o tom, že postup sovietskej armády bude veľmi rýchly a oslobodenie krajiny je len otázkou času. V tomto kontexte bolo SNP logické.

Počas vojny sa totiž medzi ľuďmi automaticky vytvorí istá nálada, ktorá vždy vyplýva z toho, aký je postup hlavných frontov. Nik si pritom nerobil ilúzie, že hlavným frontom bude samotné Povstanie. Každý vedel, že Nemcov nakoniec musia poraziť práve sovietski vojaci.

Nadšenie v Povstaní však bolo obrovské a význam tohto kroku v našich dejinách by som rozhodne nezaznával. Tým krokom sa dá rozumieť, veď vtedajší režim už strácal pozíciu.

Čím je SNP pre vás?

Aktom, ktorým Slováci dali vedieť, na čej strane sú, na čej strane bojujú. Vyjadrili svoju snahu o jasnú orientáciu. Londýnska exilová vláda už vtedy získavala medzinárodnú autoritu, hovorilo sa aj o tom, že bude anulovaná Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž a že sa obnoví Československá republika na základe pôvodných hraníc.

Zaujímavosťou je, že negatívny ľudácky postoj k Židom sa trochu krotil pri židovských lekároch. Súviselo to s tým, že v roku 1939 bolo na Slovensku 1414 lekárov a z nich až 43,9 percenta židovských, a že teda ich totálne odstavenie by znamenalo vážny problém pre krajinu?

Ovplyvňovali to dva základné faktory. Prvým bolo, že lekár je pri človeku od narodenia až po smrť. Mnohí z nich boli vynikajúcimi odborníkmi a ľudomilmi zároveň. Vtedy sa často hovorilo, že židovský lekár je do značnej miery aj psychológ, lebo pôsobí na pacientov ľudsky a tí mu dôverujú.

Druhý faktor tohto prístupu spočíval v tom, že vysoký podiel židovských lekárov, ktorí mali zakázanú činnosť už do roku 1939, znamenal veľkú ujmu v oblasti zdravotníckej starostlivosti.

Boli tu totiž oblasti, kde po zákaze fungovania židovských lekárov neexistovala žiadna lekárska pomoc. Ministerstvo vnútra preto postupne ich činnosť za veľmi prísnych a vymedzených podmienok uvoľňovalo, niektorí dostali aj prezidentskú výnimku.

Tá sa týkala zväčša tých, čo žili v zmiešanom manželstve alebo včas prestúpili k niektorej z kresťanských denominácií. Nezabúdajme však ani na to, aké množstvo židovských lekárov bolo deportovaných v priebehu prvej etapy od marca do októbra 1942. Poznám ich presné mená.

Ako dopadla ostatná židovská inteligencia?

Najhoršie dopadli advokáti. Ich povolanie je veľmi rizikové. Ak klient spor vyhrá, advokát je múdry a šikovný, preto mu zaplatí. Ak prehrá, je pre klienta iba hlupák, ktorý zobral peniaze nadarmo. A práve toto sa odrážalo vo vzťahoch Slovákov k tomuto povolaniu.

Advokáti sú tiež vždy spätí s psychológiou pôsobenia na ľudí. Pri súdnych sporoch musia byť výreční, poznať argumenty, musí im byť jasné, čo sa podľa práva môže a čo nie.

Právnický dorast nadobúdal stále väčšie pozície, preto už v apríli 1939 prišlo nariadenie, že židovský advokát môže obhajovať výhradne Židov a že ich počet v advokátskej komore môže dosiahnuť maximálne štyri percentá z celkového množstva advokátov. Po vydaní židovského kódexu však prišli aj o tieto práva.

SNP sa údajne zúčastnilo asi 1600 Židov, z nich 269 padlo.

V prvých dňoch Povstania zanikli pracovné tábory, kde ich zhromažďovali. Nielen v Novákoch, ale aj v Seredi a vo Vyhniach. Pracovné strediská sa v tom chaose prvých povstaleckých dní zväčša rozpadli aj na územiach, kam Povstanie nezasiahlo.

Mnohí ľudia internovaní v pracovnom tábore v Novákoch pritom boli dávnymi ilegálnymi odbojármi, ktorí získavali zbrane či spolupracovali s ilegálnymi protifašistickými jednotkami na Hornej Nitre.

Pod vedením Juraja Špitzera hneď v prvých dňoch Povstania vytvorili partizánsku skupinu, ktorá sa zúčastňovala bojov na Hornej Nitre. Mnohí z tých, čo prežili, potom bojovali v partizánskych skupinách.

Povstania sa zúčastnili aj židovskí lekári, ktorí poskytovali zdravotné služby a organizovali poľné nemocnice. V rôznych jednotkách boli rozptýlení aj advokáti. Židovskí inžinieri sa zase zúčastňovali mnohých opevňovacích prác, dokonca boli vedúcimi stavieb viacerých povstaleckých letísk vrátane Troch dubov.

Jozef Sulaček. Foto – Karol Sudor

Dá sa povedať, čo bolo rozhodujúce v našom ostrom odvrátení sa od fašizmu? Najskôr arizujeme, nakladáme Židov do transportov a zrazu sa vzoprieme cez SNP?

Arizácie sa diali v atmosfére obrovského vplyvu Nemecka nielen na stredoeurópske dejiny. Títo ľudia boli presvedčení, že víťazstvo Hitlera je nepochybné. Okrem toho tu dlhodobo pôsobili tradície antisemitizmu.

Hlinkova slovenská ľudová strana ostro vystupovala proti Židom celé predmníchovské obdobie. Mnohí Slováci túžili po majetkoch a arizácie boli cestou, ako sa k nim rýchlo dostať. Záujem bol najmä o výčapnícke a hotelierske živnosti či remeselnícke dielne, ostatné podniky prišli na rad až neskôr.

Tisov režim však už od začiatku sprevádzali aj prvky odporu a neskôr odboja. Existovali tu totiž viaceré skupiny občianskeho odboja, ale napríklad aj ilegálna sieť komunistickej strany, ktoré vytvárali náladu, že režim je len dočasný, že ako spätý s hitlerovským Nemeckom prehrá.

Neprispel k zmene postoja obyvateľov najmä obrat na fronte?

Nepochybne, k nemu došlo v roku 1943, a bol totálny. Značná časť obyvateľstva preto zrazu videla východisko v rozídení sa s vtedajším vojnovým štátom a fašizmom.

Čiže kam vietor, tam plášť? Alebo logický pragmatizmus?

Isté nálady v spoločnosti nemožno jednoznačne označovať za karierizmus. Je to vec atmosféry. Verejná mienka je vždy vytváraná celospoločenskou situáciou, a tá jednoducho začala ukazovať, že Slovenský štát a jeho chránenec vojnu prehrajú.

Slovenská republika vznikla v réžii fašistického Nemecka. Problém však nebol v tom, že vznikol Slovenský štát, ale v tom, aký mal režim a koho považoval za spojencov. Je to presne o tom, že povedz mi, akých máš kamarátov, a ja ti poviem, kto si.

Za socializmu sa glorifikovala rola komunistov v Povstaní, dôkazom je nielen výpravný seriál Povstalecká história. Aká bola v skutočnosti?

Komunistické hnutie od začiatku ostro vystupovalo proti totalitnému fašizmu. Už v 30. rokoch sa usilovalo zjednotiť ľudí a neskôr aj brániť spoločnú republiku. Bolo teda jasne proti zasahovaniu Hitlera do pomerov v Československu.

Keď následne vznikla Slovenská republika, komunisti ju považovali za nedemokratickú a totalitnú. Ich hnutie však prechádzalo mnohými peripetiami, medzi ktoré patrilo napríklad uzavretie paktu Ribbentrop – Molotov medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom.

Prvé ilegálne vedenie komunistov malo dokonca ilúziu, že vojna sa skončí víťazstvom socialistickej revolúcie a Slovensko bude sovietske.

Aký podiel mali komunisti na SNP?

V roku 1943 sa prehlbovali kontakty západných spojencov a Sovietskeho zväzu. U nás doma vznikalo čosi podobné – spojenectvo občianskeho a komunistického odboja.

Výrazom všetkého bolo uzavretie takzvanej vianočnej dohody v roku 1943 a vznik Slovenskej národnej rady. Cieľom bolo vytvorenie Československej republiky na nových základoch, teda so slovenskou svojbytnosťou.

Ktorá skupina bola rozsiahlejšia?

Občianska. Komunisti nadviazali spojenie s ľuďmi, ktorí k nim boli najbližšie. Tí sa pohybovali najmä okolo agrárnikov, národniarov a sociálnych demokratov. V každom prípade šlo o symbiózu, respektíve konglomerát odbojových síl.

Akú rolu zohral Gustáv Husák?

Ten patril do skupiny mladých slovenských intelektuálov, ktorá od vysokoškolských štúdií sympatizovala a zúčastňovala sa politického života komunistickej strany. Šlo o druhú ľavicovo orientovanú generáciu davistov, ktorí boli združení od roku 1924 okolo časopisu Dav.

Husák svoje roky dospievania spojil práve s komunistami. Po vytvorení Slovenského štátu bol advokátom, dostal sa do väzenia, v roku 1943 však s Karolom Šmidkem a Ladislavom Novomeským vytvorili 5. ilegálne vedenie Komunistickej strany Slovenska, ktoré bolo hlavným iniciátorom spolupráce s občianskym odbojom.

Jeho povahové rysy, najmä karieristické ambície, sme síce spoznali až v neskoršom období, prejavovať sa však museli už vtedy. Husák bol bezpochyby významným činiteľom SNP, nie však jediným ani rozhodujúcim.

Jeho pozícia, rovnako ako pozícia komunistov, teda bola v seriáli Povstalecká história preexponovaná. Je chybou, že odvtedy sme nedokázali nakrútiť žiadny jeho kvalitnejší pendant.

Jozef Sulaček. Foto – Karol Sudor

Čo rozhodlo o rýchlom potlačení Povstania?

Nemcom veľmi záležalo na tom, aby bolo pacifikované frontové zázemie. V polovici októbra 1944 preto nastúpili proti povstalcom zo všetkých strán. Tí nemali toľko síl, aby sa ubránili. Smolou bolo, že sa nepodaril rýchly postup sovietskych vojsk.

Počítalo povstalecké vedenie s ústupom do hôr a pokračovaním v partizánskej vojne?

S tým, že značná časť ozbrojených síl sa stiahne do hôr a bude podporovať blížiaci sa front partizánskymi akciami, povstalecké vedenie kalkulovalo od konca októbra.

Niektorí historici dokonca hovoria, že Povstanie nebolo porazené, lebo pokračovalo práve v horách. V istej miere je to pravda, veď partizáni spôsobovali Nemcom vážne straty, čiže svoju funkciu plnili.

Partizánsky spôsob boja ako taký teda nebol vynútený Nemcami, šlo o cieľavedomý postup odbojových síl.

Hovoril som s ľuďmi, ktorí na partizánov nemali najlepšie spomienky. Vraveli mi nielen o rabovaní.

V každom sociálnom hnutí sú rôzne krídla – ľudia, nadšení z ideálov, za ktoré bojujú, ale aj darebáci, ktoré sledujú svoje skupinové či osobné ambície. Aj medzi partizánmi sa našli sfanatizovaní radikáli, ktorí sa nepochopením situácie a v dôsledku svojich hrubých pováh dopúšťali rabovania a iných ohavností.

Na druhej strane, našli sa aj skupiny, ktoré sa dopúšťali kriminálnych činov práve pod rúškom partizánskeho hnutia, hoci k nemu vôbec nepatrili.

Roky trávite v archívoch, mapujete výpovede účastníkov druhej svetovej vojny, píšete o tom knihy. Ako vnímate reči, ktoré spochybňujú SNP či holokaust?

Nie je to len výsada Slovenska. Neexistuje na svete národ, ktorý by mal na svoju minulosť jednoznačný názor. Samozrejme, ja sa štúdiom, komparáciou prameňov a zaznamenávaním orálnej histórie súčasníkov snažím priniesť do tých udalostí svetlo a usporiadať fakty tak, aby som nekrivil históriu.

Prijateľné pre mňa nie sú žiadne extrémy – ani tie, čo hovoria, že Slovenský štát v histórii neznamenal nič, ani tie, čo nám navrávajú, že ide o vyvrcholenie slovenských snáh o štátnosť a podobne.

Opakujem však, rôznorodé hodnotenia histórie sa nedejú len u nás, stačí si vziať pád Bastily vo Francúzsku. Jedna časť ľudí sa tam celkom vážne vysmieva, že celá revolúcia spočívala len v tom, že boli oslobodení štyria väzni, čo je jasná devalvácia jej ideálov.

Alebo si vezmite, ako odlišne hodnotia Maďari a Slováci Miklósa Horthyho. Faktom však je, že SNP ani holokaust sa vyvrátiť nijako nedajú, lebo ide o historické fakty, ktorými nie je ako otriasť.

Rozhovory

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie