Denník N

Stratení hrdinovia Povstania: fotografie nacistov ako posledná stopa

Kartičky s fotografiami a stručnými faktami sú uložené v Slovenskom národnom archíve. Foto N - Vladimír Šimíček
Kartičky s fotografiami a stručnými faktami sú uložené v Slovenskom národnom archíve. Foto N – Vladimír Šimíček

Do nacistických zajateckých či koncentračných táborov bolo zavlečených viac ako 20-tisíc odbojárov a účastníkov Slovenského národného povstania. Osudy mnohých z nich sú dodnes neznáme. Jednou z mála stôp je asi tisícka evidenčných kariet s fotografiami, ktoré po ich zajatí zhotovili nacisti.

Aký bol jeho osud? pýta sa viac ako sedem desaťročí po skončení druhej svetovej vojny 87-ročný Július Višňovský, keď hovorí o svojom otcovi. Mladého učiteľa, po ktorom nesie syn aj rovnaké krstné meno, pripomína rodine dnes iba jeho čiernobiela fotografia.

Otec Júliusa Višňovského pôsobil v odboji už od roku 1941 ako spojka, spolupracoval s Exnárovou odbojovou skupinou. Osudnými sa pre nich stali dni po potlačení Povstania, keď ich udal konfident Ústredne Štátnej bezpečnosti, ľudáckej tajnej služby. Len krátko nato ho spolu s ďalšími spolupracovníkmi zatkli gardisti a odvliekli do väzenia v Banskej Štiavnici. Tam sa rodine jeho posledná stopa stráca.

Krátko po konci vojny zomrela Júliusovi aj ťažko chorá matka. Zostali sami, s mladšou sestrou a babičkou. Syn písal na Červený kríž, no otec sa nevracal. Po troch rokoch ho vyhlásil súd za mŕtveho. Jeden zo svedkov, ktorý sa po vojne vrátil z nacistických lágrov, si pamätal, že sa Júliusov otec dostal do koncentračného tábora v Seredi. Odtiaľ vypravovali transport do Oranienburgu, neskôr vliekli slovenských povstalcov, ktorí prežili, do Sachsenhausenu.

Do oboch nacistických koncentračných táborov sa po rokoch vybral aj pán Višňovský so svojou manželkou, o otcovi ani po rokoch nezískal žiadne informácie, nenašiel stopu.

Dodnes by chcel zistiť, aké boli okolnosti otcovej smrti.

Podľa riaditeľa Múzea Slovenského národného povstania Stanislava Mičeva je pátranie po osudoch bývalých odbojárov či účastníkov Povstania zavlečených do nacistických lágrov veľmi zložitou, často už nemožnou úlohou. „Nemci likvidovali na konci vojny lágre, snažili sa zahladiť stopy, aj evidencia sa vo veľkom pálila,“ vysvetľuje.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Osud na zažltnutom papieri

Jednou z mála indícií, ktoré nám dnes môžu niečo prezradiť o osude zajatých odbojárov a povstalcov, sú aj evidenčné karty, ktoré si na každého zajatého odbojára či účastníka Slovenského národného povstania zriadili nacisti. Časť z nich, približne tisícka dokumentov, sa dnes nachádza v Slovenskom národnom archíve. „Obsahovo sú dosť bohaté a podrobné. Okrem základných údajov – mena, priezviska, dátumu a miesta narodenia – tu nájdeme aj mená rodičov, adresu a číslo, ktoré mu bolo pridelené,“ hovorí riaditeľ Slovenského národného archívu Radoslav Ragač.

Na ďalších stranách Nemci zaznamenali jednotku, v ktorej menovaný človek slúžil pred zajatím, jeho civilné povolanie a tábory, ktorými prešiel.

„To je veľmi dôležitá informácia, osudy povstaleckých vojakov, ktorí padli do zajatia, sú z veľkej časti neznáme. Pri mnohých sa nevie, či sa do lágra vôbec dostali. Či neboli popravení ešte na území Slovenska, alebo padli v Povstaní,“ vysvetľuje Ragač a ukazuje popritom aj fotografiu na prednej strane.

Každého zajatca si Nemci zvečnili aj so šnúrkou s číslom, ktoré mu pridelili. „Pre mnohých z týchto ľudí je to posledná známa fotografia, pretože ako dobre vieme, mnohí tú vojnu neprežili,“ hovorí Ragač.

Medzi evidenčnými kartami povstalcov našiel aj tú, ktorú nacisti priradili jeho starému otcovi Pavlovi Ragačovi. Patril medzi tých šťastnejších, z nacistických lágrov zajatia sa mu podarilo vrátiť.

Keďže z nemeckých záznamov sa zachovala iba časť, to, koľko bolo takýchto šťastlivcov, historici nevedia presne povedať. Dnes sú podľa Mičeva podkladom pri zisťovaní osudov jednotlivcov aj zápisnice, ktoré boli dôkazným prostriedkom pri Národnom súde, keď súdil najvyšších predstaviteľov ľudáckeho režimu. V tom čase sa robili aj predbežné zoznamy, súpisy obetí.

„Ďalším zdrojom sú nemecké archívy. Nemecké jednotky, ktoré boli na Slovensku, hlásili počty obetí, tých, ktorých popravili či odvliekli. Ale za najschodnejšiu považujem spoluprácu s matrikami. Tie zaznamenávali prípady ľudí, ktorí sa po vojne nevrátili a neskôr boli vyhlásení za mŕtvych,“ hovorí Mičev. Systematický výskum, ktorý by mapoval jednotlivé osudy v spolupráci s matrikami, je zatiaľ otázkou budúcnosti.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Tretina skončila v lágroch

Do nacistických zajateckých a koncentračných táborov bolo zavlečených približne 20-tisíc odbojárov zo 60-tisíc účastníkov Slovenského národného povstania. „Na území Slovenska je navyše ďalších 211 masových hrobov. A v nich ľudia, ktorí boli bez súdu zavraždení,“ pripomína riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev.

„Tento počet zahŕňa aj masové hroby na južnom Slovensku, teda vraždy, ktoré spáchali maďarskí nyilašovci alebo nacisti na územiach okupovaných Maďarskom. Ale väčšina tých masových hrobov je na území Slovenského štátu – Nemecká, Kremnička či Kováčová,“ hovorí Mičev. Vo viacerých je podľa neho pochovaných viac ako 30 zavraždených ľudí, počet týchto obetí je zatiaľ ustálený na čísle 5304.

„Skoro polovica týchto obetí padá na rasové prenasledovanie, sú to Židia alebo Rómovia. Druhá polovica sú účastníci Slovenského národného povstania alebo ich príbuzní,“ vysvetľuje Mičev.

To, či zajatého povstalca odtransportujú alebo popravia, záviselo často nielen od okolností, ale predovšetkým od rozhodnutia veliteľa. Nemecko podobne ako ZSSR nepodpísalo medzinárodné konvencie o zaobchádzaní so zajatcami. Necítilo sa nimi viazané, preto ich v praxi nerešpektovalo.

„Inak sa správali k zajatcom z USA, Veľkej Británie či Francúzska a inak sa správali k tým z Východu – Rusom, Ukrajincom, Bielorusom. Do tejto kategórie zaraďovali aj účastníkov Slovenského národného povstania. Považovali ich za banditov, a tak s nimi aj zaobchádzali,“ hovorí Mičev s tým, že keď zajali Nemci Goliana a Viesta, veliteľ ich armády, generál Hefler, trval na tom, aby sa k nim správali s vážnosťou a dôstojnosťou.

„Horšie bolo, keď dostala do rúk povstalcov Sicherheits­dienst alebo gestapo. Tí už žiadne pravidlá nedodržiavali,“ hovorí Mičev.

Foto N - Vladimír Šimíček
Reprofoto N – Vladimír Šimíček
032
Reprofoto N – Vladimír Šimíček

So súhlasom slovenskej vlády

Podľa výpovedí pamätníkov Nemci partizánov často na mieste strieľali, povstaleckých vojakov zase brali do transportov. Ak však uznali za vhodné, mali Nemci právo použiť pri každom takzvaný Sondernbehandlung, teda osobitné zaobchádzanie.

„To často znamenalo popravu na mieste,“ hovorí Mičev o praxi, ktorú už nacisti poznali z východného a zo západného frontu. Voľnú ruku a požehnanie im dala pri účtovaní s odbojármi slovenská vláda a prezident Jozef Tiso.

„Keď vypuklo Povstanie, proklamačne zhadzovali letáky, kde Tiso mnohým sľuboval slobodu, keď sa vzdajú a pôjdu do zajatia. Bol to však iba planý sľub,“ hovorí Mičev s tým, že u povstalcov to nenašlo svoju odozvu.

„Slovenský štát v decembri 1944 súhlasil s tým, že velenie nad všetkým má nacistická okupačná armáda. Akási samostatnosť slovenských jednotiek vrátane Hlinkovej gardy skončila nacistickou okupáciou. Ale zásada bola taká, že nacisti sa celý čas snažili, aby do okupačnej a vraždiacej mašinérie zahrnuli aj slovenské jednotky. Najmä Hlinkovu gardu, ktorá bola tomu veľmi náchylná, jej vtedajší veliteľ Otomar Kubala bol orientovaný pronacisticky,“ hovorí Mičev.

Samotní gardisti sa k zajatým odbojárom správali často oveľa brutálnejšie ako Nemci. Svedčí o tom aj prípad odbojára Michala Pavloviča, ktorého objavili Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy ukrytého 4. februára 1945 v bratislavskej Novej dobe. Zastrelili ho na mieste.
Veľakrát, najmä ku koncu vojny, išlo aj o vybavovanie si účtov a odstránenie nepohodlných svedkov ich spolupráce.

„Takisto tu boli pracovné mládežnícke jednotky, ktoré vstupovali na príkaz ministerstva obrany do špeciálnych protipartizánskych jednotiek ako Edelweiss alebo Jozef. Všetci vrátane slovenských veliteľov boli podriadení SS a stali sa neskôr aj príslušníkmi SS. A to všetko sa dialo so súhlasom slovenských vládnych orgánov,“ vysvetľuje Mičev.

Podobne to bolo aj s transportmi slovenských povstalcov, neurobili nič pre ich záchranu.

Reprofoto N - Vladimír Šimíček
Reprofoto N – Vladimír Šimíček

V nacistickom zajatí

„Na námestí boli nastúpené SS-jednotky a pokrikovali na nás. Bolo to pre nás ponižujúce, ale viera, že Nemci túto vojnu aj tak nevyhrajú, zdvihla každému z nás hlavu aj napriek tomu, že sme boli zúbožení a potupení. Až na námestí sme zistili, že je tam veľká paráda.

Vyznamenávanie nemeckých jednotiek, ktoré sa pričinili o porážku Povstania,“ píše vo svojich spomienkach povstalecký vojak Pavel Úkrop, ktorého zaistili nemecké jednotky krátko po potlačení Povstania.

Jeho knižné memoáre Slováci v Stutthofe: Prešiel som bránou smrti patria k najucelenejším svedectvám o tom, čo zažívali zajatí slovenskí povstalci v nacistických zajateckých a koncentračných táboroch.

V čase, keď prezident Slovenského štátu vyznamenával nacistické nemecké jednotky na námestí v Banskej Bystrici, viedli ich, zajatých povstaleckých vojakov, cez banskobystrické námestie. Potupný pochod „zajatých“ banditov mal byť zavŕšením tejto slávnostnej udalosti. Neskôr ich viedli pešo cez nemecké obce, kde na nich viacerí sfanatizovaní domáci hádzali kamene. Prvý transport bol pripravený až v Turčianskych Tepliciach.

V nákladných vlakoch sa cítili ako dobytok, ktorý mieri na jatky, a po dlhej strastiplnej ceste skončili až v Poľsku, v nacistickom zajateckom tábore Stutthoff, neskôr v jeho neďalekom pobočnom tábore. Bol to iba jeden z desiatky nacistických vyhladzovacích táborov, ktorý začal fungovať už v roku 1938. Nacisti ho zriadili pôvodne pre poľský odboj, niektorými jeho časťami prešli aj židovské ženy z východnej Európy. Ako Pavel Úkrop spomína vo svojej knihe, pôsobilo tu aj 50 dobrovoľníkov, dozorcov, ktorí pochádzali zo Slovenska.

Väzni pracovali na rôznych miestach, v skladoch, pri vykladaní vagónov alebo v lese, kde mali klčovať stromy, drevo nacisti používali vo veľkom do miestnych krematórií.

Pri ťažkej práci trpeli nedostatkom jedla i spánku, no zásadou bolo zostať zdravý. Poľskí a sovietski väzni ich varovali, že priznať chorobu by bol koniec.

„Zlikvidovali by nás v plynovej komore. Takto vraj zabraňovali šíreniu týfusu a iných chorôb v tábore,“ spomína Pavel Úkrop, ktorý si dobre pamätá aj na jedného z desiatnikov.

Ten nahlásil dozorcom, že ochorel, a zakrátko zmizol. Čoskoro sa dozvedeli, že ho nacistickí väznitelia zabili. Rady slovenských povstalcov, ktorých sem odtransportovali, sa začali riediť – zomierali nielen na podvýživu, choroby či neľudské podmienky. Dozorcovia bez výčitiek zastrelili ktoréhokoľvek z väzňov, ktorý sa im znepáčil.

Pavel Úkrop si dodnes pamätá na jedného zo slovenských povstaleckých vojakov, vetchého väzňa, ktorý si chcel zo skladu zobrať na jedenie niekoľko zhnitých zemiakov. Nacistickí väznitelia ho bez milosti odpravili.

„Vrahom bol strážny Zimmermann, poľský Nemec, ktorý strieľal a urobil to zámerne bez toho, aby vyzval väzňa vrátiť sa k svojej skupine,“ písal Pavel Úkrop, ktorý si vtedy po prvýkrát uvedomil, že pre ich trýzniteľov nemá ich život, život banditov, ako ich prezývali, žiadnu cenu.
Umieranie sa stalo súčasťou ich životov, bolo na dennom poriadku. Ale to najhoršie malo prísť na konci, keď vedeli, že koniec vojny sa blíži. Nacistickí väznitelia ich nahnali na pochod. Tak­zvaný pochod smrti.

Cestu, ktorou išli, začali lemovať od samého začiatku mŕtvoly. Ich priatelia, s ktorými si v tábore pomáhali, ktorí verili, že keď prežili ťažký čas v tábore, dočkajú sa konca vojny.

„Nemci išli tak ďaleko, že keď už niekto za kolónou zaostával a nepomohlo pár úderov palicou, zastrelili ho a hodili do priekopy,“ spomínal Pavel Úkrop.

V mysli má dodnes najmä obraz dvoch bratov, starší z nich bol už taký vysilený, že nedokázal pokračovať v ceste, no ten mladší mu stále pomáhal a nechcel ho opustiť.

„Nemci mlátili obidvoch. Keď to nepomáhalo, objavil sa tam strážny, chladnokrvne oprel pušku na prsia staršieho brata a zastrelil ho v náručí mladšieho.

Keď zastrelený padol, iný strážny začal mladšieho brata biť pažbou a hnal ho k transportu. Bol som svedkom celej tragédie, tiež som zaostával. Ušlo sa aj mne niekoľko úderov, až som nakoniec spolu s ostatnými zaostávajúcimi transport dobehol. Brat zastreleného strašne plakal a ja s ním, neveriac vlastným očiam, že človek môže byť voči človeku tak krutý a bezcitný,“ písal vo svojich spomienkach Pavel Úkrop.

Ani mladší z bratov sa oslobodenia nedožil, len o niekoľko týždňov zahynul aj on. Povstalecký vojak Pavel Úkrop myslel často na dvoch súrodencov, ktorých mená nepoznal. Aj na to, že ich rodina sa asi nikdy nedozvedela, ako sa skončil ich život. Počas pochodu smrti, keď ich presúvali na niekoľko rôznych miest, stratil aj on mnohých dobrých priateľov, ktorých mená zachytil aspoň vo svojej knihe.
Peter Spevák z Krupiny, ktorý bol od Pavla starší iba o rok, pochádzal z deviatich detí, zomrel na smrť z vysilenia. Lukášovi Uhnákovi z novej dediny zlomil strážny pri pochode chrbticu, krátko nato zomrel. Zastrelení, vysilení, ubití. Chlpoš z Lackova, Šajban z Cerova, Turák zo Senohradu, jeho priatelia bratia Remišovci.

S odstupom času sa často pýtal Pavel Úkrop, ako mohol on sám prežiť. Slabý, chorý, s prekonanou dyzentériou.
Hnali ich zo Stutthofu najrôznejšími cestami až k Hamburgu. Na každej ceste zomierali desiatky ďalších ľudí. Až 19. apríla 1945 ich oslobodila anglická armáda.

„Väčšina z nás sedela na zemi a plakala. Je možné, že žijeme?“ pýtal sa sám seba.
Vojna sa skončila v máji, ale z väzňov, ktorých viedli na pochod smrti, neprežila ani tretina. On, kedysi 80-kilový muž, mal v čase oslobodenia iba 35 kilogramov.

Reprofoto N - Vladimír Šimíček
Reprofoto N – Vladimír Šimíček
Reprofoto N - Vladimír Šimíček
Reprofoto N – Vladimír Šimíček

Zabudnutá spravodlivosť

Hoci dnes historici nemajú presné číslo, koľko zo zavlečených povstalcov prežilo, straty lepšie ako čokoľvek iné ilustrujú aj spomienky Pavla Úkropa.

Z 1600 slovenských povstalcov, ktorí boli zavlečení do nacistického zajateckého tábora Stutthoff blízko poľského Gdanska, sa po vojne vrátilo domov iba tristo.

„Väčšina z tých, ktorí prežili, v prvých desiatich rokoch po návrate zomrela a dnes žije z celého transportu iba pár ľudí,“ písal vo svojich spomienkach aj povstalecký vojak Pavel Úkrop.

Zomrel v roku 2013 a nedožil sa ani filmu Odchádzanie. Ten nakrútil režisér Dušan Hudec spolu s riaditeľom Múzea SNP Stanislavom Mičevom. Upozorniť v ňom chceli na ťažké pomery, v ktorých dnes žijú poslední účastníci Povstania.

Tí, ktorí prešli nacistickými zajateckými tábormi a dnes majú preto podlomené zdravie. Veľká časť z nich sa nikdy nedočkala ocenenia ani spravodlivosti.

Z ľudí, ktorí ich týrali v nacistických zajateckých táboroch, bol po vojne odsúdený iba zlomok – medzi nimi na smrť napríklad jeden z veliteľov SS zo Stutthofu, Johan Paulus, či niekoľko rádových dozorcov. Väčšina slovenských gardistov a prisluhovačov ľudáckeho režimu sa po vojne vyhla svojmu trestu, píše o tom aj povstalecký vojak Pavel Úkrop.

„Pri návrate som asi tristo metrov od domu stretol prvého človeka. Pri spomienke naňho sa mi ešte aj dnes búri krv. Bol to jeden z prisluhovačov ľudáckeho režimu. Čudoval sa, že žijem, a pýtal sa ma, či som vytriezvel z komunizmu. Odpovedal som mu, že slovenská armáda bola demokratická a nikdy nezapriem, že som bol súčasťou tejto odbojovej zložky. Bolo mojím veľkým prekvapením, keď som sa o pár rokov od rodiny dozvedel, že je miestnym predsedom komunistickej strany a písal neskôr na mňa aj stranícke posudky,“ spomínal vo svojich memoároch.

Slovenské národné povstanie

Teraz najčítanejšie