Burkiny by mali nechať všetci plávať. Zákazy a ženské oblečenie spolu nikdy neladili

V starovekom Grécku mali ženy zakázané vychádzať von z domu ozdobené šperkami, lebo to smeli len prostitútky. Na pôde amerického Senátu platil pre ženy zákaz nosiť nohavice až do roku 1993. Ženy (ale aj mužov) v Iráne či Saudskej Arábii naháňa a pokutuje mravnostná polícia, prísne pravidlá odievania má aj Dáiš či Taliban, v Ugande sú zakázané minisukne, v ultraortodoxných štvrtiach Jeruzalema visia plagáty s upozorneniami, aby boli ženy a dievčatá slušne (teda v dlhých rukávoch, sukniach a pančucháčoch) oblečené. Mnohé školy aj v relatívne liberálnych krajinách predpisujú študentkám, čo si obliecť a čo už nie, a posielajú ich domov sa prezliecť, pričom chlapcom takéto rady dávajú málokedy.

A médiá na celom svete riešia, či je v poriadku, že napríklad vo francúzskom Cannes prikazujú policajti ženám na pláži, aby sa vyzliekli z burkín, a či by sa burkiny vôbec mali zakazovať – musel to riešiť až najvyšší správny súd, ktorý rozhodol, že nie. Podobná debata sa viedla už v minulosti aj o moslimských šatkách a aj francúzsky príklad ukazuje, že téma nie je ešte uzavretá.

Lebo sa to nehodí

Hoci zákazy istých častí oblečenia alebo doplnkov, prípadne „dôrazné odporúčania“, čo by ženy mali alebo nemali nosiť, sa často vysvetľujú náboženskými prikázaniami, bezpečnostnými pravidlami, štátnou politikou, dobrými mravmi či ako „ochrana“ pred obťažovaním či znásilnením, ich podstata spočíva v inom. Vo vnucovaní toho, čo sa hodí a čo už nie. Tým, kto to presadzuje, môže byť štát či iné spoločenstvo, vrátane blízkych príbuzných, a nepodriadenie sa býva sankcionované. Pokutami, trestami (aj brutálnymi), spoločenským opovrhovaním alebo vylúčením.

Je zrejmé, že to vyvoláva aj protireakciu, lebo sú ženy a muži, ktorí takéto nariadenia vnímajú ako nesprávne, reštriktívne, urážlivé či diskriminačné, alebo jednoducho ako veľmi nepraktické a odtrhnuté od reálneho života a potrieb žien. Rebelovanie takýchto ľudí spolu s generačnou výmenou, všeobecným uvoľnením pomerov či vplyvom médií a mienkotvorcov sa postaralo o to, že aspoň v istej časti sveta sa už nezakazujú bikiny, ženy nosia minisukne, nohavice sú rovnako prijateľné ako šaty či sukne a vhodnosť či nevhodnosť oblečenia rieši akurát tak módna „polícia“.

Debata o burkinách je dobrým príkladom toho, ako sa z kusu látky stala politická a spoločenská téma a hlavne nástroj na obťažovanie žien, a to hneď z viacerých strán. Burkiny – plavky upravené tak, aby zodpovedali moslimským predstavám o cudnosti (a teraz je nepodstatné, nakoľko a či vôbec sa tieto predstavy opierajú o nejaké historické pramene alebo ide len o výmysel fundamentalistov) – sú v okamihu, ak ich žena nosí z donútenia (preto, lebo by sa inak nedostala von alebo by ju za ich nenosenie mohli potrestať), problémom.

Trestanie nesprávnych

Rovnako je absurdné trestať ženu za ich nosenie – s vysvetlením, že jej oblečenie predstavuje (ako to povedala francúzska ministerka pre ženské práva Laurence Rossignolová) kultúru, čo „sa snaží ukrývať ženské telá s cieľom ovládať ich“. Ak prijmeme ministerkinu tézu, takto „ovládaná“ žena vlastne nie je „svojprávna“, lebo ešte aj o takej intímnej veci, ako je úbor na plávanie, rozhoduje niekto iný. Potom však asi nebude správnou adresátkou trestu a ani tou, ktorá by mala dostať vysvetlenie, ako to je „správne“.

Pravdou totiž je, že vynútené nosenie burkín či iných odevov je len vonkajším prejavom istej – hlavne z pohľadu Západu – neprijateľnej formy spolužitia muža a ženy a vôbec postavenia žien v niektorých spoločenstvách. Zakazovaním istých odevov sa však defekty neodstránia – skôr spôsobia, že sa tieto skupiny ešte viac oddelia, na čo opäť doplatia skôr ženy, ktoré by všetci chceli chrániť.

Čas, čo sa stráca debatami o zákazoch, by sa radšej mohol využiť na hľadanie spôsobov, ako predísť takým javom ako vraždy zo cti, sobáše z donútenia, obmedzovanie osobnej slobody či široká akceptácia domáceho násilia, ktoré možno pozorovať nielen v nedemokratických krajinách s iným právnym systémom a nastavením spoločnosti, ale aj vo štvrtiach liberálnych európskych miest.

Ak žena nosí burkiny dobrovoľne, lebo sú nielen vyjadrením jej viery, ale napríklad aj toho, že sa jej prieči kultúra prílišného odhaľovania, alebo sa jej jednoducho páčia viac ako iné druhy plaviek, prípadne jej poskytujú ochranu pri zdravotných problémoch, tak zákaz naberá ešte absurdnejšie rozmery. Potom pripomína naháňanie žien na parížskych a londýnskych uliciach v 60. rokoch minulého storočia za to, že nosili minisukne, zákaz bikín v Taliansku, Španielsku či v niektorých amerických štátoch krátko po tom, čo ich vynašli (1947), a celý rad ďalších obmedzení sprevádzajúcich módu prakticky odvtedy, čo sa odevy mužov a žien začali výraznejšie odlišovať.

Je to na ženách

Príznačné je tiež, že autoritárske režimy aj bigotné spoločenstvá rôzneho razenia majú tendencie zasahovať ženám do súkromia až do takej miery, že im nariaďujú, čo si obliekať, ako sa správať a v akých hraniciach sa držať, pričom nastavenie týchto pravidiel je často jednou z prvých vecí, ktoré urobia, keď sa dostanú k moci.

Táto situácia je stále prítomná v mnohých častiach sveta a obvykle ju presadzujú hlavne muži, čo len zosilňuje podozrenie, že ide o vedomé či podvedomé snahy „urobiť so ženami poriadok“, vyplývajúce z toho, že ich vnímajú ako nevedomú skupinu, ktorá potrebuje dostať jasné pravidlá aj v takej elementárnej oblasti ako oblečenie. Ďalšími motívmi môže byť nedôvera k ženám a ich sexualite, presvedčenie, že sú len „majetkom“, alebo snaha ukázať svoju dominanciu na individuálnej i spoločenskej úrovni aj nastavením vonkajšej „estetiky“.

Na druhej strane, ženy si v minulosti s pomocou osvietených mužov dokázali presadiť pomerne veľa, vrátane slobody výberu svojho ošatenia. Iniciatíva by však mala vychádzať od nich – ony by mali povedať, čo chcú a ako to chcú.

Zákaz, hoci aj vedený diskutabilnými „vznešenými“ úmyslami, zostáva zákazom. Ukazuje tiež na nedostatok empatie a tolerancie, lebo automaticky predpokladá, že žena v burkinách je v nich z donútenia alebo aby provokovala v neistých časoch.